Aby sme ostali v Ježišovi, stačí chcieť

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 4 – 5).
Radovan Šoltés 28.06.2024
Aby sme ostali v Ježišovi, stačí chcieť

Sme neustále obdarúvané ratolesti viniča. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Čo znamená ostať v Ježišovi? Môžeme si pomôcť jeho výrokom v slovách svätej Terézii z Avily: „Keby som mal opäť stvoriť svet, tak by som ťa opäť stvoril len preto, aby som mohol od teba počuť: Milujem ťa.“

SME Z BOHA A V BOHU

Obraz ratolestí na viniči ukazuje, že sme neustále v pozícii obdarovaných. My Bohu naozaj nič nedávame, ani od nás v tomto zmysle nič nečaká, pretože v jeho podstate je dávať, nie brať. Vzdáva sa akejkoľvek hranice medzi sebou a nami. To je náš Boh. Jeho vydanosť nám umožňuje, že žijeme. Neustále nás vytvára a každú sekundu udržuje v živote bez toho, aby z toho niečo mal, a túži len po tom, aby sme tomuto dávaniu povedali svoje „áno, chcem“.

Ježiš nám zjavuje totálne vydávajúceho sa Boha, ktorý sa nikdy od nás neodpojí. No my sme v podstate navyknutí žiť ako individuálne, izolované bytosti, ktoré starostlivo strážia svoje hranice. „Čo len z teba bude?“ zaznieva občas otázka myslenia, ktoré nechápe, že už dávno sme z Boha a v Bohu.

Nie sme preto, že sme čosi dokázali alebo si zaslúžili, ale naopak:
– preto, že Boh je dávajúci sa život, žijeme;
– preto, že Boh je dávajúce sa bytie, sme;
– preto, že Boh je láska, sme milovaní a bezpodmienečne prijatí;
– preto, že Boh je plnosť všetkého, naša hodnota je nesmierna;
– preto, že Boh je večný, naša existencia je v ňom trvalá.

K našej prirodzenosti patrí účasť na jeho živote, ktorý nám dáva. Tak sme s ním natesno. V našej réžii však musíme povedať „chcem“ a snažiť sa toto dávanie nerušiť a neblokovať tým, že svoju hodnotu budeme odvodzovať od čohokoľvek menšieho.

VYTVÁRAME SI ILÚZIE

Sme naozaj ako ratolesť na viniči, ktorá je ním vyživovaná bez toho, aby sa o to musela aktívne snažiť. Stačí len neodporovať, hovorí Ježiš. Je to veľmi jednoduché, a predsa veľmi ťažké pre zabehnuté mentálne šablóny, projekcie a vízie nášho ega, ktoré sa nedokáže vzdať predstáv o našej pozícii pred druhými a pred Bohom.

Stratení v podnetoch, v myšlienkach a v scenároch sa budeme vnímať ako osamotení a vystavení ohrozeniu našej existencie v rôznych podobách, či už ide o naše telo, postavenie, kariéru, dobré meno, pohodlie, zdravie, moc. Preto sa bojíme, že niečo z toho stratíme, lebo sme si ešte nenavykli v sebe vidieť božský princíp.

Koľkokrát sa nám pokazí nálada a my hľadáme jej príčinu vo vonkajších veciach. Obviňujeme druhých, okolnosti, osud a možno aj Boha za svoje trápenie, ale v skutočnosti je to spôsob nášho vnímania a myslenia, ktorý v nás vytvára ilúziu, že za všetko môže niekto iný. Často sme tak pohltení vlastnými výtvormi mysle, že sa s nimi úplne identifikujeme a považujeme ich za jedinú realitu. Z toho sa rodia všetky konflikty a trápenia.

Keď hľadáme v živote trvalé šťastie, pokoj, naplnenie a slobodu, je to možné len skrze zjednotenie s naším vnútorným princípom. O tom hovorí Ježiš. Naozaj sa nemôžeme k nemu pripojiť, lebo v ňom už sme, ale zabudli sme na túto skutočnosť. Často nás k nej vráti až utrpenie.

SKÚSENOSŤ SVÄTICE

To je aj skúsenosť sv. Edity Steinovej, ktorá bola kvôli židovskému pôvodu odsúdená na smrť v koncentračnom tábore. V zápiskoch hovorí: „Existuje stav spočinutia v Bohu, úplné prerušenie akejkoľvek intelektuálnej aktivity, keď človek nespriada žiadne plány, nerobí žiadne rozhodnutia a po prvýkrát naozaj prestane niečo robiť. Svoju budúcnosť jednoducho zverí do Božej vôle a ‚podriadi sa osudu‘. (...) ‚Spočinutie v Bohu‘ je však úplne odlišné od stavu ľahostajnosti, ktorej príčinou je nedostatok životnej energie. Zatiaľ čo ten druhý stav je ‚pokojom smrti‘, ten prvý prináša pocit nepredstaviteľného bezpečia... naplňuje ma životom do tej miery, do akej sa mu sama odovzdám...“

Keď nájdeme odvahu toto podstúpiť, zažijeme situáciu vzkriesenia a spoznáme Boha vo svojom srdci. Zároveň poznáme, že nám už nikto nemôže nič pridať, ale ani zobrať – to je vrchol vnútornej slobody, pre ktorú sme disponovaní a ktorá je ovocím nášho návratu do domu Otca. Je to vstúpenie do večného života skrze vzkriesenie z nášho neustále premenlivého tela a ega.