Aj nazaretská rodina zažívala pocit migrantov

Túto nedeľu si pripomíname Svetový deň migrantov, ako o tom rozhodol pápež František, a bude to už 106. ročník. Počiatky Svetového dňa migrantov majú korene už v roku 1914, niekoľko mesiacov pred vypuknutím prvej svetovej vojny.

Pápež Pius X. dojatý drámou miliónov Talianov, ktorí sa sťahovali do zahraničia, vyzval všetkých kresťanov, aby sa za nich modlili. O niekoľko mesiacov neskôr ustanovil jeho nástupca pápež Benedikt XV. Deň migrantov, aby duchovne a ekonomicky podporoval pastoračnú prácu pre talianskych emigrantov.

V roku 1952 dostal tento deň širšiu a medzinárodnejšiu konotáciu. Jednotlivé cirkvi boli vyzvané, aby si počas liturgického roka vybrali dátum na toto slávenie.

Svätý Ján Pavol II. bol prvým pápežom, ktorý od roku 1985 každoročne vydával posolstvo, pričom upozorňoval na špecifické skutočnosti a ťažkosti migrujúcich ľudí. Posolstvo, ktoré tohto roku vydal pápež František, má schému šiestich párov zreťazených slovies: spoznávať – chápať, priblížiť sa – slúžiť, načúvať – zmieriť sa, podeliť sa – rásť, zaangažovať sa – podporovať, spolupracovať – budovať.

Pozornosť, ktorú dnes treba venovať pastorácii „vnútorne vysídlených osôb“, sa dotýka približne 41 miliónov ľudí.

Rôznosť postojov

Je známe, že ľudia migrujú kvôli zmene svojej aktuálnej situácie, v očakávaní lepšieho života, s vyhliadkou na zvýšenie svojich životných štandardov, v snahe zaistiť bezpečnosť sebe a svojej rodine. Ide o starý ľudský fenomén, ktorý zahŕňa oblasť práva, politiky, ekonomiky, sveta religionistiky aj sociológie. Vždy sa nájdu takí, ktorí zozbierajú argumenty proti cudzincom a prisťahovalcom.

Napríklad keď svojho času Angela Merkelová veľkoryso vyhlásila, že „u nás sú utečenci vítaní“, spôsobila obrovský príval utečencov, ktorý už nezvládali ani bohatí a dobre organizovaní Nemci. No medzi státisícmi utečencov boli aj dvaja teroristi, ktorí strieľali v novembri 2015 v Paríži. Nikto nevie, či medzi nimi nie sú aj ďalší.

Preto sa mnohí ľudia migrantov obávajú. Keď ale vo večernom televíznom spravodajstve vidíme skupinku ľudí na malom člne na rozbúrenom mori riskujúc svoje životy, otvára nás to pre humanistický prístup.

Cena za prevoz z Líbye, kde čakajú na ďalšiu cestu státisíce ľudí, sa vyšplhala nad tritisíc eur. Tí, ktorí na to nemajú, využívajú západnú cestu z Maroka a Alžírska do Španielska.

Ďalší migranti prichádzajú do Európy východnou cestou z Turecka do Grécka. Ak sa medzi USA a Mexikom hovorí o stavbe múru, je to preto, lebo aj tam sú veľké vlny migrácie z Južnej Ameriky; podobne z Ázie do Austrálie.

Keď o téme rozmýšľame ako kresťania, pred očami sa nám vynára príbeh nazaretskej rodiny, Márie, Jozefa a Ježiša, ktorí zažili migráciu do Egypta (porov. Mt 2, 13 – 23). Malý Ježiš spoločne so svojimi rodičmi zažíva tragické podmienky utečenca, poznačené strachom, neistotou a nepohodlím.

Nadčasové posolstvo tohto príbehu vidíme aj dnes, lebo milióny rodín sa môžu ocitnúť v takejto smutnej realite. Ako povedal pápež František:

„Takmer každý deň televízia a noviny prinášajú správy o utečencoch, ktorí utekajú pred hladom, vojnou a inými vážnymi hrozbami, hľadajúc bezpečie a dôstojný život pre seba a svoje rodiny. V každom z nich je prítomný Ježiš, ktorý je donútený utiecť, aby sa zachránil, ako za čias Herodesa.

V ich tvárach máme spoznať tvár Krista – hladného, smädného, nahého, chorého, pocestného a väzneného – ktorý na nás prosebne nalieha. Ak ho spoznáme, budeme mu môcť poďakovať za to, že sme ho mohli stretnúť, milovať a slúžiť mu“ (Anjel Pána, 29. decembra 2013).

Biblické nazeranie

Podľa Biblie kľúčovým slovom na pochopenie migrácie je hebrejský výraz ger, ktorý sa zvykne prekladať ako cudzinec alebo pútnik.

Starý zákon rozlišuje dva typy cudzincov: prispôsobujúci sa cudzinci, ktorí sa rozhodli zapojiť sa do židovskej kultúry a náboženstva, takzvaní prozelyti; a neprispôsobujúci sa cudzinci, ktorí síce bývali na území izraelskej spoločnosti, ale rozhodli sa zachovať si svoje zvyky.

Biblický zákon bol veľmi tolerantný voči všetkým cudzincom v Izraeli. Uznával, že takí ľudia boli bezmocní, často chudobní a núdzni. Priznával im spravodlivé a pohostinné zaobchádzanie. Obidve skupiny cudzincov chránil pred zneužívaním, nespravodlivým zaobchádzaním a vykorisťovaním.

Náboženským dôvodom na takéto pozitívne a pokrokové biblické zákony bola spomienka na to, že predkovia Izraelitov boli otrokmi a cudzincami v Egypte. Preto v Druhej Mojžišovej knihe čítame: „Cudzinca nebudeš napádať a utláčať, veď sami ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Ex 22, 21).

Umocnením tohto teologického dôvodu je posledná myšlienka nasledujúcej kapitoly, takzvané zlaté pravidlo: „Nebudeš utláčať cudzinca; sami viete, ako mu to padne, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Ex 23, 9).

Ak boli cudzinci na území Izraela ochotní prispôsobiť sa, mohli sa zúčastňovať na hlavných izraelských sviatkoch vrátane Paschy a Dňa zmierenia. V poexilovom období mohli aj zdediť pôdu.

S prispôsobujúcimi sa cudzincami bolo treba zaobchádzať rovnako ako s rodenými Izraelitmi, až na niekoľko výnimiek, napríklad cudzincom nebolo zakázané jesť z mŕtvych zvierat (porov. Dt 14, 21).

Samozrejme, že prispôsobujúci sa cudzinci neboli považovaní za Izraelitov v pravom zmysle slova, pravdepodobne preto, že ich predkovia neprežili spasiteľné udalosti oslobodenia z Egypta. Biblické posolstvo je nadčasové, lebo každý človek bol stratený a odcudzený od Boha.

Pre každého platí rovnaká logika ako pre staroveký Izrael: boli sme cudzincami pre Boha. Ale on nás vo svojom milosrdenstve prijal. Naše prijímanie cudzincov nie je naivná láskavosť. Zakladá sa na kopírovaní Božej lásky ku všetkým, zvlášť k marginalizovaným i cudzincom.

Aspekt prínosu

Zaujímavý aspekt na pohľad migrácie otvára aj emeritný pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate z roku 2009, keď píše: „Žiadna krajina nie je sama schopná vyriešiť migračné problémy doby, v ktorej žijeme. Všetci sme svedkami ťarchy bolestí, nepríjemností a túžob, ktoré sprevádzajú príliv migrantov.

Známe je, že tento fenomén si vyžaduje komplexné riadenie, no napriek tomu je isté, že zahraniční pracujúci aj napriek ťažkostiam, spojeným s ich integráciou, svojou prácou významne prispievajú k ekonomickému rozvoju hostiteľských krajín a napokon aj krajiny svojho pôvodu, kam posielajú časť zárobku.

Pochopiteľne, týchto pracujúcich nemožno považovať len za tovar alebo iba pracovnú silu. Preto sa s nimi nesmie zaobchádzať ako s akýmkoľvek iným výrobným činiteľom. Každý migrant je ľudskou osobou, ktorú musia rešpektovať všetci a za každých okolností“ (CIV 62).

V posledných rokoch Slovensko čelí nedostatku pracovnej sily. Mnohé organizácie a firmy boli nútené hľadať pracovníkov v zahraničí alebo v radoch migrantov, nedávno prisťahovaných na Slovensko. Desaťtisíce zahraničných pracovníkov, najmä z Ukrajiny a zo Srbska, platia na Slovensku odvody a dane.

Už dnes migranti pomáhajú preklenúť akútny nedostatok ľudských zdrojov, napríklad v našich nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach, ale aj v automobilovom priemysle, doprave a službách. Na Slovensku žijú cudzinci z vyše stovky rôznych krajín, ktorí tu vytvárajú nielen ekonomické hodnoty.

Demografia a hodnoty

Slovensko, podobne ako aj ďalšie krajiny EÚ, je vystavené nepriaznivému populačnému vývoju, charakterizovanému celkovým starnutím, a hroziacemu poklesu počtu obyvateľstva v produktívnom veku. Tieto trendy budú mať podľa prognostikov a štatistického úradu priamy dopad na dlhodobý ekonomický vývoj krajiny, najmä na trh práce a udržateľnosť dôchodkového systému.

Príchod migrantov na územie Slovenska môže tieto tendencie čiastočne zmierniť. Migranti svojou prítomnosťou rozširujú tie skupiny obyvateľstva, ktoré sú pre jej dlhodobý demografický a ekonomický vývoj podstatné. A to najmä ľudia v mladšom, produktívnom veku, pracujúci a zakladajúci si rodiny.

Vklad a prínos migrantov do hostiteľskej krajiny je zrejmý aj na mnohých ďalších úrovniach. Migranti prinášajú nový pohľad na riešenie každodenných problémov. Napríklad tí, ktorí prichádzajú z vojnových oblastí a zažili kritické situácie, majú iný hodnotový rebríček. Neriešia banality.

Majú iný pohľad na zmysel a cieľ života, na smrť. Majú od všetkého odstup, nové nazeranie.

Kultúrny a sociálny kapitál

Je tiež potrebné poznamenať, že migranti môžu využívať aj svoj „kultúrny kapitál“, skúsenosť z krajiny pôvodu, konfrontovanú s novým prostredím. Viacerí z nich pôsobia ako učitelia, prekladatelia a tlmočníci jazykov, zakladajú jazykové školy, budujú umelecké centrá a športové kluby.

Otvárajú etnické reštaurácie, obchody s exotickými potravinami, obchody so špecializovaným oblečením, estetické a rehabilitačné salóny. Praktizujú zručnosti, ktoré sú pre slovenské prostredie pomerne nové, ako napríklad mužské holičstvo tradičným iránskym spôsobom.

Netreba zabúdať, že mnohí z migrantov prišli ešte do bývalého Československa študovať. Najmä medicínu, farmáciu, stavebníctvo, ekonomiku, poľnohospodárstvo. Pochádzali zo Sýrie, Srbska, z Afganistanu, bývalého Sovietskeho zväzu, Číny. Alebo pracovali ako učni či majstri v priemysle z Vietnamu či z Kuby.

Nadobudnutím vedomostí a zručností v týchto oblastiach napomáhajú hospodárskej obnove domovskej krajiny, rozvíjajú školstvo a vedecké kontakty. Mnohí pracujú v štátnej správe, na ministerstvách, vysokých školách, v súkromných podnikoch.

Iní začali vo svojej krajine podnikať, založili menšie alebo väčšie národné a medzinárodné organizácie, napomáhajú rozvoj bilaterálnych alebo nadnárodných vzťahov, podporujú export a import do svojej krajiny. Čiže po návrate do krajiny pôvodu sa zapojili do rôznych sociálnych a ekonomických aktivít, ktoré sú dôležité na ich rozvoj.

Na záver možno povedať, že Svetový deň migrantov je pre nás – v duchu výzvy Svätého Otca Františka - pozvaním k prehodnoteniu doterajších postojov a k otvorenosti na nové humanistické a kresťanské prístupy k tejto zložitej téme.