Aj westernoví muži majú silný duchovný rozmer

Celý literárny svet divokého západu dodával nášmu srdcu rozlet. Naša predstavivosť bola zaplnená bojom za spravodlivosťou, slobodou čerstvého vzduchu prérií, obrazmi cválajúcich koní. Možno to oslovuje aj dnešnú generáciu, len dôraz sa preniesol z tlačeného slova do obrazov elektronických médií. Divoký západ však bude vždy príťažlivý, lebo najmä v duši chlapca odkrýva jeho mužské túžby.

Sloboda, divoká príroda a spravodlivý boj dobra proti zlu Nemecký spisovateľ Karl May (1842 - 1912) nám vo svojich dielach zanechal krásne obrazy hrdinov, ktorí sú spojení s prírodou, majú vznešené poslanie, pestujú hodnotné priateľstvá, zažívajú dobrodružstvo.

Kto by nepoznal edíciu Stopy? Dnes už kultové príbehy nás sprevádzali aj osobným životom a dodávali mu iskru, chuť, oheň, vášeň. Veď sme sa veľmi radi stotožňovali s hlavnými hrdinami a spolu s nimi sme bojovali za dobrú vec. Popritom to nebadane pomáhalo budovať náš charakter, nasledovať správne hodnoty a vedieť sa tešiť aj z nášho života tu a teraz, ktorý sa nám viac nejavil všedným a nezaujímavým.

Staré indiánky pred nami odkrývali svet dobrodružstva a prenášali ho do nášho konkrétneho života, ktorý bol potom farebnejší. Preto naša vďačnosť dodnes patrí autorom, ktorí dali na papier to, čo sme cítili my všetci.

Dobrodružstvo, akcia a môj život
Nie sme stroje. Na život potrebujeme mať zmysel. Človek sa cíti dobre, keď má nejakú úlohu, poslanie. Je to prejav dôvery. Cíti sa prospešný. Ak poznáte knihy Karla Maya, jedno majú spoločné. Hlavný hrdina má vždy istú úlohu, poslanie.

Každým románom Karla Maya sa tiahne dobrodružstvo, ktoré hrdina prežíva. Život nemôžeme len žiť. Potrebujeme ho sláviť. Práve preto nás oslovujú hrdinovia ako Winnetou a Old Shatterhand, lebo ich život niekam smeroval. Keď sme boli deti, ale aj teraz, keď sme už dospelí ľudia, bolo a je stále vzrušujúce čítať a sledovať ich príbehy. Ak si prostredníctvom Winnetoua a Old Shatterhanda urobíme paralelu k nášmu životu, zistíme, že aj náš život má zmysel.

Hlavne v oblasti vzťahov sme zodpovední jeden za druhého. Je to prejav veľkej dôvery, keď s nami niekto uzavrel priateľstvo, keď zdieľame lásku a život. Máme vtedy srdce druhého človeka na dlani. A nie je najväčšie dobrodružstvo chrániť iného človeka, ktorý je nám drahý, pred zranením?

Na rozdiel od ľudí, ktorí často nevedia delegovať úlohy, lebo veria len vlastným schopnostiam, Boh človeku verí. Zveril mu celý svet, všetko stvorenie. Už na počiatku stvorenia symbolicky čaká na človeka, ako pomenuje všetky zvieratá. Dať niekomu meno znamenalo vytvoriť si puto, držať nad niekým ochrannú ruku a byť zodpovedný za jeho šťastie.

Líder - autorita
Všetky indiánky majú spoločné jedno. Vždy tam nájdeme hrdinu, ktorý je autoritou pre ostatných. On má aj tie najlepšie ľudské vlastnosti – ako telesné, tak aj duchovné, a je morálnym oporným bodom pre svojich nasledovníkov; je vzorom pre mladších a tých, čo sa učia; je povzbudením pre rovnocenných a hrdosťou pre starších.

Aj my v našom živote potrebujeme podobný oporný bod. Každý z nás máme niekoho, koho tajne obdivujeme, kto nám je sympatický svojou vnútornou i vonkajšou silou. Časopisy sú plné správ o celebritách, ktoré oslovujú mladých a sú pre nich svetlým bodom. Je však veľmi dôležité mať za svojho hrdinu toho, kto si to naozaj zaslúži.

V klasických indiánkach to tak naozaj bolo. Nikto nemohol napadnúť ľudskú integritu a vyzretosť hlavných hrdinov. V dnešnej dobe, ktorá je často zmätená, sa, žiaľ, aj nároky na „vzor“ umenšujú, a potom spôsobujú chaos.

Už v Starom zákone nachádzame príbeh, keď si stromy šli voliť kráľa. A hoci každý z nich bol krásny, mocný a vznešený, nikto sa nechcel podujať na túto úlohu. Prišiel bezočivý bodliak, ktorý na to nemal ani v tom najmenšom, zato jeho ego bolo obrovské, a povedal ostatným, že to zoberie a nech si odpočinú v jeho tôni.

Takú veľkú iróniu som už dlho nevidel, až mi to bolo smiešne. Skutočná autorita si nemusí moc vyžadovať. Má ju ako odmenu za morálnu spôsobilosť. V knihách Karla Maya nikto nespochybňoval vedúce poslanie hlavného hrdinu, lebo jeho šľachetnosť tomu nasvedčovala.

Prepojenosť s prírodou
Sme obklopení betónom. Väčšina obyvateľstva už žije v mestách. Všade samý ruch, autá, uponáhľanosť. Len málokto má to privilégium, že pozná čistú nedotknutú krásu prírody. Veď aj dovolenkové destinácie sú potom také zdevastované náporom „mestských“ ľudí, ktorí chcú za pár dní dohnať, čo za celý rok nestihli, že to už s prírodou nemá  nič spoločné.

Práve svet westernu a indiánok znova otvára tému prepojenosti s prírodou. Jej krásu. Jej silu. Príroda je dar Boží, zrkadlí sa v nej Božia štedrosť a dobrota. Potrebujeme nanovo objaviť vzťah k nej. Pápež František neustále vyzýva na ekologické myslenie a na zachovania puta s prírodou. Winnetou, Old Shatterhand a ďalší hrdinovia divokého západu boli bytostne spojení so svojím prostredím.

Dýchali sprírodou jednými pľúcami. Ak myšlienka profitu víťazí nad krásou prírody, z ľudského srdca sa vytráca človečenstvo. Veď aj my sme členmi stvorenia; nie sme stroje, máme biologické telo. Sila prírody volá aj nás.

Jej príťažlivosť sa nedá ukryť. Čítaním indiánok sa človek vracia k svojmu pôvodnému „ja“ a nanovo objavuje krásy prírody a všetko hodnotné, čo sa z nej môže naučiť. Príroda je ako dobrá mama. Učí hodnotám, ktoré osviežujú nášho ducha. Keď ideme cez víkend do lesa, tešíme sa, ako sa nám dobre dýcha. Ale to nielen telo oddychuje, správne dýchať začína aj ľudský duch.

Úcta k tradíciám
Sloboda. Ako veľmi ľudia po nej prahnú. Niekedy až tak veľmi, že odrežú akékoľvek prepojenie k minulosti, aby mali pocit, že si môžu robiť, čo chcú. Sú však tradície otcov, ktoré sú hodnotné a ktoré za generácie a generácie, počas ktorých vznikali, sú aj dostatočne „ostrieľané“, aby priniesli človeku dobro.

Keď čítame knihy o divokom západe, vidíme, že hlavní hrdinovia sú majstrami duchovného bohatstva, ktoré zdedili od predošlých generácií. Vyznajú sa v domácej liečbe, poznajú starodávne legendy, vedia využiť múdroslovné príslovia, v ktorých je skrytá múdrosť života zbieraná generáciami. Prepojenie na dávne zvyky a tradície hrdinovia vnímajú pozitívne, lebo je to pre nich darom.

Problém, prečo to my už tak nevnímame, je možno v tom, že sa nám zvyky, tradície a obyčaje minulosti predkladajú nevhodne moralistickým spôsobom, a tak strácajú na svojej atraktivite a príťažlivosti. Človek, najmä mladý človek, potom viac vníma prvok obmedzovania vlastnej slobody, lebo nikto nie je rád, ak ho druhí povýšenecky poučujú.

Hrdinovia indiánok tradíciu predkov vnímali pozitívne, lebo bola pre nich darom a možnosťou novej radosti. Ide teda aj o spôsob, ako sa veci podávajú. Ak sa chceme od westernových hrdinov naučiť úcte k tradíciám otcov, musíme sa od nich naučiť aj pozitívny spôsob, akým ju odovzdávali. Nie zhora a pyšne, ale skromne ako dar.

Zbrane a bezpečie
Ako malým chlapcom sa nám, samozrejme, veľmi páčilo, že hrdinovia indiánok nosili zbrane. Obdivovali sme aj tie jednoduchšie, aj tie moderné. Myslím si, že každý chlapec sníval o svojej osobnej zbrani. V dnešnej dobe rôznych teroristických útokov však získavajú zbrane negatívnu konotáciu. Sú teda dobré, alebo zlé?

Zbraň sama osebe je morálne neutrálna. Dá sa ňou ublížiť, ale slúži aj na ochranu a bezpečie. Vojaci či policajti nosia zbrane pre bezpečnosť nás všetkých. Nie každé násilie je zlé. Existuje aj časť mužskej spirituality, ktorá bojuje za práva, dobro a pohodlie svojich drahých. Najviac to vidíme na vzťahu chlapec - dievča. Zamilovaný mladík by „zbil“ každého, kto by čo len škaredo pozrel na jeho princeznú.

Staré dobré indiánky a westernovky v nás budili zdravý inštinkt chrániť svojich drahých. Nebyť „mäkkýšom“, ale ochrancom svojich drahých. Chlapcov to vychovávalo, aby sa stávali mužmi a preberali zodpovednosť. Osobné zbrane Winnetoua či Old Shatterhanda boli s nimi akoby zrastené. Puška bola vyjadrením ich telesnej a duchovnej sily i odhodlanosti bojovať za dobrú vec.

V dnešnej dobe - keď človek radšej dá prednosť vylihovaniu v sobotu na gauči s tabletom v ruke alebo hraniu počítačových hier – sú dávne obrazy bojom ošľahaných zdravých mužov, ktorí so zbraňou v ruke bránia svoj národ, svoje dedičstvo, svojich drahých, veľmi oslovujúce a potrebné na rozvíjanie osobnej spirituality najmä chlapcov a mužov.

Ich lásky
Nakoniec to najdôležitejšie. Každý z našich westernových hrdinov mal veľkú úctu k ženám. Pristupovali k nim s úctou ako praví džentlmeni. Pekne sa tu ukazuje obraz muža, ktorý bojuje za svoju princeznú. Chráni ju, stará sa o ňu, vytvára jej bezpečný domov.

Dnešné vzťahy chlapec - dievča sa mi zdajú viacej povrchné. Honba len po vlastnom šťastí a okamžitom uspokojení všetkých túžob kazí na vzťahu k žene to najkrajšie. Vytráca sa tajomstvo, úcta, rešpekt.

Staré indiánky ukazujú obdobie, keď muž bol mužom a žena ženou. Dnes - keď sú mnohí chlapi zženštilí, nevedia sa za svoju lásku zasadiť, o ňu bojovať, obliekajú sa skoro ako ženy a sú príliš citovo zameraní na vlastné potreby - sa mi páči obraz oceľových mužov, ktorí majú správnu mužskú tvrdosť, keď treba bojovať, a správnu jemnosť pri zaobchádzaní s nežným pohlavím.

Mne ako jezuitovi sa páči podobný obraz nášho zakladateľa svätého Ignáca z Loyoly, ktorý vo svojom životopise spomína, že ešte ako rytier bol zaľúbený do dievčaťa vyššieho stavu, a preto so svojou láskou nemohol byť, ale bojoval za ňu každý deň a slúžil jej s oddaným srdcom.

Niečoho podobného boli schopní naši westernoví hrdinovia. K žene pristupovali s úctou. A súčasťou ich vzťahu boli romantické gestá. O svoju „princeznú“ bojovali, dávali žene pocítiť jej hodnotu. Westernoví hrdinovia nám aktuálne prehovárajú do duše – žena, buď ženou; muž, buď mužom.