Akademická pastorácia pomáha dozrievať

Základné východisko a cieľ vysokoškolskej pastorácie Katolíckej cirkvi vyrastá podľa pápeža Františka z takých „obnov štruktúr, ktorú si vyžaduje na konverzii založená pastorácia“.

Máme si „počínať tak, aby sa štruktúry stali viac misijnými; aby sa riadna pastorácia v každej zo svojich podôb stala expanzívnejšou a otvorenejšou“ (Evangelii gaudium 27).

PREBRAŤ INICIATÍVU

„Vychádzanie“ k mladým ľuďom na vysokých školách nie je teda improvizácia, umelá akcia alebo bezhlavé, nezmyselné podhodnocovanie pred svetom.

„Spoločenstvo, ktoré ohlasuje evanjelium, si uvedomuje, že Pán prevzal iniciatívu, predišiel všetkých v láske (porov. 1 Jn 4, 10) a práve preto vie urobiť prvý krok,“ vysvetľuje Svätý Otec.

„Vie prevziať iniciatívu, bez strachu ísť dopredu, hľadať tých, čo sa vzdialili, a dôjsť na každú križovatku ciest v snahe odovzdať poslanie odlúčeným“ (EG 24).

Takéto spoločenstvo zároveň podľa neho „prežíva neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo, plody toho, že zažilo Pánovo nekonečné milosrdenstvo a jeho šíriacu sa silu. Odvážme sa trochu viac preberať iniciatívu“.

Nositeľmi vysokoškolskej pastorácie sú študenti, učitelia a ostatní pracovníci, tvoriaci súčasť celej partikulárnej cirkvi a akademickej obce. Lebo na základe krstu sa každý člen Božieho ľudu stáva učeníkom, ktorému je zverené poslanie (porov. Mt 28, 19).

A každý pokrstený bez ohľadu na stupeň vzdelania a svoju funkciu v Cirkvi je aktívnym subjektom evanjelizácie (porov. EG 120). Každému je zverené prvé zvestovanie evanjelia, kerygma.

UMENIE SPREVÁDZAŤ

Osobitne práve akademická pastorácia intenzívne prežíva mystagogickú iniciáciu, osobné sprevádzanie v rytme uzdravujúcej blízkosti, s pohľadom plným úcty a súcitu, ktorý lieči, oslobodzuje a povzbudzuje do dozrievania v kresťanskom živote.

V tomto „umení sprevádzať“ má zároveň na pamäti, aby sa všetci sprevádzajúci naučili zobúvať si sandále pred svätou zemou (porov. Ex 3, 5) druhého človeka (porov. EG 169). Pri tom všetkom zostáva „nenahraditeľné tajomné pôsobenie Ducha Svätého“ (Evangelii nuntiandi 75).

Potvrdzujú to aj slová odborného článku Akademická pastorácia na Slovensku a Tomáš Galis od Sedláčka a Šišovského z roku 2020: „Najdôležitejším cieľom vysokoškolskej pastorácie je také duchovné a pastoračné sprevádzanie mladého človeka v prechodovom období jeho prípravy na profesijnú dráhu, ktoré ho dovedie k hľadaniu, rozlíšeniu a osobnému a celoživotnému prijatiu kresťanského životného povolania a tomu zodpovedajúcemu životnému štýlu.“

DIPLOM AKO ŽIŤ

Nie nadarmo sa životu na vysokej škole symbolicky hovorí predĺžená mladosť. Slovenské úpecéčka majú potenciál a môžu ponúknuť dozrievanie i sprevádzanie až do dospelosti. Starší a skúsenejší naznačujú, že byť dospelý znamená prevziať zodpovednosť.

Život v úpecéčku je postavený na sláveniach liturgického roka, rozličných formách individuálnej a spoločnej modlitby, formovaní citu pre slávnosť, voľnočasovom a športovom využití voľného času, ktoré sú preniknuté radosťou, autenticitou, sebadarovaním a stále novými podnetmi. To všetko je súčasťou duchovného života mladého človeka v centre, ktoré ho rozvíja.

Pridanou hodnotou univerzitných pastoračných centier je, že okrem duchovného a modlitbového života a sviatostnej formácie ponúkajú i ľudské dozrievanie: byť spoluzodpovedný za nejaký tím, ako koordinátor mať na starosti nejakú pravidelnú vec a po vysokej škole odchádzať so skúsenosťou aktívneho angažovania v Cirkvi.

ZLATÉ PRAVIDLO

Samotné fungovanie úpecéčiek vychádza zo vzorca, v ktorom ako prvák či druhák na výške najskôr dostávam, aby som potom ako starší študent alebo koordinátor mohol dávať. Pri tom všetkom sa formujú vzácne postojové hodnoty.

To vytvorí kvalitný potenciál budúceho sebadarovania každého mladého, ktorý raz ako dospelý brány centra opustí. Okrem diplomu tak bude bližšie „umeniu“ žiť.

Ďalším ovocím plynúcim z vysokoškolskej pastorácie sú jednoznačne zrelé vzťahy, ľudia a rodiny s hodnotami, nájdenie seba samého v tomto svete – mladý človek nezostane stratený.

ORIGINALITA „UPC-AGE“

Pamätám si jednu celoslovenskú mediálnu anketu, prečo je medzi mladými modlitba ruženca v kríze. Mnohí sa o nej vyjadrovali ako o zastaranej, monotónnej modlitbe, ktorá patrí skôr starším ľuďom.

Na základe skúseností z nášho trenčianskeho úpecéčka som odpovedal, že pokiaľ študenti a mladí cítia prijatie, bezpečie, radosť zo vzťahov i služby a sami slobodne prichádzajú na miesto, kde sa cítia dobre, „zoberú“ a radi prijmú aj to, čo k tomu patrí. A že nejeden stredajší večer končíme práve desiatkom ruženca.

UPC NEMÔŽE UBLÍŽIŤ

Byť súčasťou univerzitného pastoračného centra môže len pomôcť. Mladý človek sa naučí voliť si. Byť iný. Niekedy je preto terčom predsudkov alebo posmeškov väčšiny, ktorá do centra nechodí.

No táto schopnosť voliť a vyberať si už v mladosti, vedieť si svoju voľbu obhájiť a trvať na nej, bude mladým prinášať ovocie po celý život. Osobitným miestom v tomto kontexte je aj príprava snúbencov na manželstvo.

Je to zároveň dôkaz, že hoci naše slovenské úpecéčka nie sú zoznamovacími kanceláriami, „našli“ a stále pomáhajú nájsť mladým mužom a ženám osobu, ktorej sa práve na pôde centra rozhodli celoživotne darovať.

Som presvedčený, že v každom univerzitnom centre (vrátane toho nášho trenčianskeho) sa popri krstoch a birmovkách dospelých zrodilo aj povolanie k zasvätenému životu.

Vždy je to miesto prijatia, bezpečia, ale aj sebadarovania a druhého domova pre mladých z celého Slovenska, ba i zo zahraničia. To všetko je vzácnou, pridanou hodnotou, vďaka ktorej sa štúdium na výške nekončí iba diplomom. Mladý človek získa oveľa viac.

TÚŽBA PO EUCHARISTII

Osemnásťročná študentka sa mi zverila s túžbou prijať katolícku vieru. Motivovala ju túžba po Eucharistii. Radosť utorkových večerov na internáte, spolužiaci a spolužiačky, ktorí prijímali Eucharistiu, ju veľmi inšpirovali. Opakovane som ju vídal v tichej adorácii pred svätostánkom.

Mala aj skúsenosť apoštolátu nášho úpecéčka, táborovej animátorky pre deti zo sociálne znevýhodnených prostredí. Svoju túžbu po Bohu, viere a sviatostiach po dôkladnej príprave zavŕšila prvým svätým prijímaním a sviatosťou birmovania.

Bolo úžasné sledovať, ako vo svojom mladučkom dospelom rozhľade postupne dozrievala do vlastného rozhodnutia, ktoré bolo vzápätí potvrdené aj súhlasom biskupa.

Na „jej slávnosť“ (ktorá bola zároveň vyvrcholením vianočnej duchovnej obnovy) do diecéznej svätyne na Skalke pri Trenčíne prišli aj jej rodičia a minimálne dve desiatky vysokoškolákov.

SILA SVEDECTVA

Univerzitné pastoračné centrum je pre kňaza v neposlednom rade aj vzácnym pozvaním k duchovnému otcovstvu. Potvrdil mi to študent posledného ročníka univerzity, ktorý mi hneď po mame a otcovi oznámil, že mu pod hrudnou kosťou vyrástol zhubný nádor.

Počas približne triapolročnej onkologickej liečby som ho sprevádzal nielen ja, ale aj viacerí úpecéčkari, ktorí ho v nemocnici i v jeho rodisku navštevovali.

Aj potom, keď už mnohým kamarátom z jeho rodnej dediny pohľad na jeho utrpenie začal byť nepríjemný a prestali za ním chodiť. My sme povzbudzovali jeho a on svojím svedectvom povzbudzoval nás...

NÁJSŤ MESIÁŠA

Pred časom som bol na jednej „UPC svadbe“. Bývalý študent a úpecéčkar si pozval za svedka na sobáš staršieho spolužiaka a niekdajšieho spolubývajúceho z internátnej izby (teraz už viacnásobného mladého otca rodiny), ktorý ho kedysi priviedol do kaplnky na internáte a aj na niekoľko duchovných obnov, takzvaných víkendoviek.

Kvalita, duchovný a neskôr i osobnostný rozmer života tohto študenta sa začali meniť. Bez zveličenia to môžeme prirovnať k slovám evanjelia, ktoré s radosťou volali tí, čo našli a spoznali Krista: „Našli sme Mesiáša!“ (Jn 1, 41).