Ako sa starí rodičia môžu stať mladými ľuďmi
Deti, tie naše i tie našich detí, i tie ďalšie v rade generácií, nám dávajú dar: príležitosť, chuť a silu mladnúť. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
Pápež František nám aktuálne k Druhému svetovému dňu starých rodičov pripomína, že svedectvo starších ľudí je dôležité a významné. Zároveň vyzýva, aby boli práve oni učiteľmi pokojného spôsobu života, ktorý je pozorný voči najslabším.
PRÍBEH S HVIEZDIČKOU
„Babi, ocko hovoril, že tá naša veľmi stará babka už nie je s nami, ale je hviezdičkou na nebi. Aj mi ju ukázal,“ povedal chlapček, ktorý prežil zatiaľ len tri letá a tri zimy. Stará mama sa zamyslela a spýtala: „Áno, a ktorá je to?“ „Tam ďaleko a vysoko... a aj ty, babi, budeš po nejakom čase taká hviezdička?“
„Tak, vieš... ako ti to povedať... ocko dobre hovoril, že ti budem stále svietiť na cestu, keď bude tma, a budem pri tebe.“ „A vo dne? Načo by si mi svietila vo dne?“ „No, vo dne budem len pri tebe...“
„A budeš ma aj držať za ruku? Uvidím ťa a budeme sa hrať na schovávačku?“ „Áno, v určitom zmysle áno, určite budeš spokojný.“ „A kto bude odpočítavať prvý?“ „Raz ty, raz ja...“ „Tak dobre. Ale prečo je teda tá naša veľmi stará babka na nebi hviezdička? Nemá nás tak rada, že sa s nami nechce hrať na schovku?“
„Mala, vlastne má, ale je proste hviezdička, a tak sa teraz nehrá.“ „Tak radšej nebuď taká hviezdička, to by nebolo dobre, nemohla by si sa so mnou hrať.“ „Ako ti to celé povedať... Pán Ježiš to zariadil tak, že budeme stále žiť a nezomrieme. Spolieham sa na neho, že to bude fajn.“
„Tak mu povedz, aby si nebola hviezdička, ale naša živá babka!“ „Dobre, poviem...“
PANE, SPOLIEHAM SA NA TEBA
Pane Ježišu, mám ti povedať, že nemám byť hviezdička, ale živá babka. Verím ti, ale neviem, ako to bude. Nepoznám tvoje plány so mnou; neviem, ako to vlastne bude, hoci dobre poznám Písmo aj katechizmus. Myslela som si, že dosť vecí viem, ale vlastne neviem.
Premýšľam takto: viem, že môžeš všetko a že ma máš rád. Tak to nejako zariaď, spolieham sa na teba. Musím kvôli vnúčikovi zostať živá, ale návod na to nemám. Za to ma svojimi otázkami prinútil rozmýšľať, čo skutočne o sebe a tebe viem.
Na to som prv nemyslela. Keď som bola mladá, mala som veľa starostí s deťmi a rodinou.
Potom veľa práce, priateľov, úspechov i neúspechov, nemyslela som na také veci. Asi sa vraciam do času svojho života, ktorý mi kladie otázky a ja chcem poznať odpovede. Ako je to, milý Ježiš? To dieťa ma vyrušilo zo všedného dňa...
AKO ZAKOTÚĽANÁ MINCA
„Dede, je dobre, že si s nami pri večeri. Ale si ako rozkotúľané korunky...“ povedal trochu neskôr zase mne ten istý chlapček.
„Dobre, jasné... ale čo si to vlastne povedal?!“ „... že ako rozkotúľané korunky.“ Začudoval som sa. „Ja ti pripomínam rozkotúľané mince? Ako to myslíš?“ „No ako keď sa po stole rozsypú drobné a potom sa postrácajú, spadnú na zem a už ich nenájdeme... zbytočne o ne prídeme...“
„Tak ti pripadám? Rozumiem. Vieš, mal som v práci ťažký deň. Všetko bolo v ňom dôležité viac, než ja sám a mne blízki ľudia. Tak som asi nesústredený...“ „Lepšia je papierová bankovka než korunka, za tú sa dá niečo dobré kúpiť, čokoláda a tak. A nezakotúľa sa...“
„Áno, máš pravdu. Máš dobrý cit pre takéto veci. Lepší než ja.“
NEUVIAZNUŤ V POVINNOSTIACH
Pane, čo to robím?! Ale čo mám robiť? Mám len takúto kapacitu. Viem, aký dôležitý je termín v práci, ktorý mám splniť, aké nebezpečné je prekročiť svoje právomoci, čo treba dodržať, ako sa správať k tomu a tomu...
A uniká mi sloboda, láska, čas, slnko, dieťa, človek, partner, smiech, radosť, spolucítenie, ten, kto by ma naozaj potreboval... Ale to prvé musím a to druhé potom už nevládzem. Možno je to obrátené v mojom živote, priznávam a je mi to ľúto.
Stalo sa mi to možno ako otcovi aj ako dedkovi; ja som sa totiž nezmenil. Ale nebudem si to vyčítať a dúfam, že mi pomôžeš s tým čosi urobiť, aby som neminul svoj zmysel života. Predovšetkým predsa chceš, aby som bol šťastný.
Aj tým, že sa mi niečo v práci podarí, sa poteším, ale aby som neuviazol v opakujúcich sa povinnostiach, ktoré sa na mňa valia. Aby som dokázal byť tak v správnej miere rebelom.
Nie unavenými rozkotúľanými korunkami, ale cennou bankovkou, za ktorú si kúpim skvelú čokoládu, pre seba a blízkych. To dieťa ma vyrušilo zo všedného dňa...
PREMÝŠĽAŤ AKO DIEŤA
„Babka, ty sa máš, že ma máš... A vôbec, ty sa proste máš dobre, nie?“ „Áno, mám ťa rada, ale mám aj veľké starosti. Všeličo som prežila, čo ty nepoznáš. Svet je zlý. Ľudia sú zlí. Závidia si, nenávidia sa, klamú a ubližujú si. A je to aj v mojej rodine. Ale to nie je ešte pre teba, to ti v prvej triede ani nenapadne...“
„Aha, to je ako keď mi hovoril Emilko, že jeho ocko je nervózny na mamu a už ju nemá rád?“ „Emilko ti takú vec povedal? No vidíš...“ „On je môj dobrý kamarát, pomohol mi s úlohou a dal mi zákusok z domu.“
„Možno, ale inak si dávaj pozor, lebo nie všetci spolužiaci ti prajú. I ja som to často zažila v škole.“ „Ale Emilko mi praje dobre... A ty tiež. Aj pani učiteľka je dobrá.
Minule hovorila, že je unavená, a smiala sa, keď som jej povedala, aby si pospala.“ „Určite sa urazila, nie?“ „Neurazila, len sa smiala, že som povedala dobrý vtip.“
NEDOMÝŠĽAJME
Pane, aký je rozdiel medzi tým, keď som bola mladá a všetkých som považovala za dobrých. Nikto mi nevadil ako teraz, takmer nič som si nedomýšľala a bolo mi veselšie. Ale tie životné skúsenosti nepustia. Tie moja malá vnučka ešte nemá.
Ale zmenila som sa tak, ako je to pre mňa dobre? Nepreháňam to s tým podozrievaním? Nezaoberám sa možnosťou, že ľudia zakaždým niečo zamýšľajú?! To dieťa ma vyrušilo zo všedného dňa...
POVIEM BABKE
„Dedko, ty máš veľké brucho.“ „Pravdaže, dievčatko, to asi mám.“ „A nevieš behať!“ „Veď som s tebou bežal, nie?“
„Ale pomaly a to ma nebaví! A sľúbil si zoo a nič!“ „Dobre, zoo bude v sobotu.“ „Ja chcem dnes!“ „Počúvaj, chceš, aby sme išli v sobotu?“ „V sobotu aj teraz!“ „V sobotu, dobre?! A teraz už jedz to mäsko, čo máš už polhodinu na tanieri!“
„To je hnusné a nemám na to chuť!“ „Keď nebudeš jesť to mäsko, nepôjdem s tebou do zoo vôbec!“ „Poviem to babke a ona pôjde so mnou!!!“
DIEŤA MA VYRUŠILO ZO VŠEDNÉHO DŇA
Pane Bože, aký som na ňu už nahnevaný. Veď je to malé decko. Ale aké je dnes protivné a prečo vlastne! Hnusné je to decko, dám ho fakt babke, nech sa s ním poteší... Ale čo to vidím? Sedí babke na kolenách a tvári sa zrazu „miluša – papuša“...
A babka je tiež úplne spokojná. Ešte jej odniesla to mäso a priniesla nakrájaný ananás. A malá čosi usilovne vysvetľuje a dobre sa bavia. Prečo sa so mnou tak nebaví? Prečo u nej cíti spriaznenú dušu? A prečo nie u mňa? Asi viem, nemám po celom dni na ňu nervy.
Keď som bol mladší, tak som si povedal, je to malé a odo mňa závisí, aké bude. Mal som viac energie. Vlastne som dosť netrpezlivý a unavený.
Keď nie som, správa sa celkom inak a ja ju tiež vlastne vidím celkom inak. Musím asi omladnúť. A malé srdce by sa mohlo stretnúť s veľkým. Asi o to ide. To dieťa ma vyrušilo zo všedného dňa...
BYŤ AKO PREDTÝM
Na záver, ako sa zvykne vo filmoch či románoch, mal by som napísať: Všetky postavy a udalosti z týchto príbehov sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami a udalosťami je čisto náhodná. Ale nie je to tak. Je to skutočnosť a pravda, stalo sa to všetko.
Stalo sa to asi aj mne blízkym ľuďom a asi aj mnohým ďalším. Deti, tie naše i tie našich detí, i tie ďalšie v rade generácií, nám dávajú dar: príležitosť, chuť a silu mladnúť. Byť ako predtým... Chcieť viac poznať, viac sa tešiť, viac byť sám sebou, viac si pripomínať sny, žiť normálnejšie a voľnejšie.
Rozprávať sa nevinne a zanietene o maličkostiach, prekvapovať sa znovu z nečakaných zážitkov. Vlčie maky nie sú do herbára, ale sú to tanečnice na poliach s červenými sukničkami. Behať, pomaly, ale behať alebo aspoň chodiť s tými, ktorí bežia. Mať rád sám seba a iných nesúdiť.
Byť priamy a trochu zdravo drzý bez ohľadu na to, či niekoho potrebujem za nejakým cieľom. Pochopiť niekoho a vypočuť, ako keby rozprával o mne samom. Byť provokatívny, keď treba.
Byť jemný i tvrdý, keď treba. Nevyčítať si stále, čo som spravil. Byť vďačný za všetko. Byť ľahký. Priať komusi úspech, keď ho má. Potešiť sa, keď sa niekto podelí o radosť, smútok, keď sa otvorí. Spýtať sa a veriť odpovedi.