Betlehem v nás a my v betleheme

Vianoce sú sprítomnením vždy toho istého Božieho príbehu. Opakuje sa v pravidelnom cykle času a zdalo by sa, že nás po toľkých rokoch už ničím nemôže prekvapiť. A naozaj by ani nemal. Veď je to vždy rovnaká udalosť vtelenia. Ale niečo je tu predsa iné: my. My sa meníme.

Každý rok sme iní, aj keď stále tí istí. Dozrievame, stávame sa skúsenejšími. Každý rok v tomto čase sme o niečo starší a o niečo zrelší. Každé Vianoce pozeráme na rovnaký vianočný príbeh, no inými očami, iným spôsobom videnia.

Zrazu spozorujeme vo Vianociach to, čo sme si predtým nevšimli a možno ani nemohli všimnúť. Starší človek pozerá inak a vidí iné ako mladý. Pozeráme na ten istý výjav a napadá nám niečo, čo nám predtým vôbec nenapadlo a ani nemohlo napadnúť.

Vianočná fantázia

Ako deti sme si líhali pod stromček a fantáziou v sýtej vôni vianočného ihličia dotvárali betlehemský dej. Vkladali sme hlavu do malej scenérie jaslí a cítili sa ako jedna z postáv. Raz ako kráľ, inokedy ako Jozef, potom zase ako pastier.

Chceli sme sledovať Novonarodeného vždy z iného kúta malej jaskyne. Vianočný príbeh bol pre nás tajomnou romantikou. V staršom veku nás začali vyrušovať nekalé Herodesove plány a nevinná Štefanova krv.

Čoraz viac sme vnímali okolnosti, ktoré nám rozprávala Biblia v súvislosti s príchodom Boha na tento svet. Krásu Vianoc sme si však nedali vziať. Betlehemský príbeh bol na pár dní všetkým. Ten náš na chvíľu ustúpil.

Prehlušený vianočný príbeh

Keď je však človek dospelý, jeho príbeh sa s tým betlehemským križuje, ba niekedy ho aj prerastie, prehluší a umlčí.

Prichádzajú skutočné starosti, ktoré nám ani na Vianoce nedajú vydýchnuť, a my sa do scenérie malej osvetlenej jaskyne pozeráme sklenými smutnými očami, len tak cez plece, mysliac na ťažkosti, ktoré nás skľučujú doma i v robote.

Deti nás ťahajú za ruku, aby sme si prikľakli a spolu s nimi vkĺzli pod stromček, do udalosti betlehemskej noci, no my na to nemáme ani silu, ani chcenie. Náš príbeh nás prerastá, ten betlehemský ustupuje. Zdá sa, že nemá nič spoločné s tým naším.

My žijeme veľkú drsnú realitu a postavený betlehem pod stromčekom ostáva malou romantikou drobných drevených postavičiek.

Potom vychádzame do chladnej noci, zima nás núti ponoriť sa hlbšie do kožucha i našich starostí a zamyslení ticho kráčame na polnočnú. Musíme s rodinou povinne odžiť tú klamlivú vianočnú atmosféru.

Prítomný živý Boh je skutočnosťou

Zatiaľ čo sa v kostole vracia naše telo do obvyklého rytmu a teploty, kňaz otvára svoje knihy a vysokým chrámovým priestorom sa nesie zvláštne posolstvo: et Verbum caro factum est... Caro, carnis, factum... znie nám neustále v ušiach a opätovne sa nám vracajú tieto slová... caro, factum... Telo, mäso, fakt, skutočnosť...

A to všetko až neuveriteľne súvisiace so vznešeným Verbum, so Slovom, teda s Bohom: Boh a telo, Boh a ľudskosť, Boh a fakt, Boh a skutočnosť... Zvláštne. V jasličkách sa nám to večer pri stromčeku s deťmi zdalo úplne iné. Skôr vymyslené, nereálne, romantické, detinské, infantilné, až nechutne presladené.

Ale to Verbum caro factum est človeka nečakane strasie a prekvapí: Verbum nie je sladká vianočná idea, ale Boh; caro nie je roztomilá drevená postavička, ale „telo“, „mäso“, ohrozená a limitovaná ľudskosť; factum nie je vymyslený príbeh, ale skutočnosť, v tomto prípade dokonca krutá.

V tmavej noci Boh vstúpil do dejín. Stal sa človekom – a hneď odmietnutým.

Boh vstúpil do našej zraniteľnosti

Vianočná noc je sprítomnením inkarnácie, vstúpením Boha do ľudskej zraniteľnosti a do ľudských limitov. Boh sa stáva slabým bytím, aby niesol človečí príbeh, aby sa mu úplne vydal napospas.

Boh v Ježišovi Kristovi vstupuje do tvrdých reálií sveta, nevyhýba sa im. Boh zostupuje, nie vystupuje.

V teológii to voláme kenosis – sebavyprázdnenie, zrieknutie sa, úplné zostúpenie do najhlbších hlbín bytia, až tam, kde sa človek dostáva na hranicu medzi zmyslom a nezmyslom, medzi možnosťou a bezmocou.

Betlehemská jaskyňa nie je infantilnou idylou

Po príchode z polnočnej už naše deti zrejme spia. Prídeme k stromčeku a z perspektívy postavy dospelého v zamyslení pozorujeme malý betlehem. No nedá nám to. Prikľakneme si. Niečo nás núti priblížiť sa ešte viac.

Ľahneme si a v sýtej vôni vianočného ihličia, presne tak ako kedysi dávno pred rokmi, pozorujeme nenápadný príbeh v pološere betlehemskej jaskynky. Vstupujeme do malej scenérie jaslí a cítime sa ako jedna z postáv.

Raz ako kráľ, inokedy ako Jozef, potom zase ako pastier. Pozorujeme Novonarodeného vždy z iného uhla pohľadu a opakujeme si: et Verbum caro factum est... Vianočný príbeh zrazu prestáva byť pre nás prázdnou romantikou.

Zrazu nám napadá, že obraz betlehemských jaslí nie je detinskou idylou. Obraz vianočnej udalosti je vážnou záležitosťou. Betlehemský výjav nás nechce uspať, uspokojiť, nachvíľu oklamať, zakryť skutočné.

Obraz betlehemskej noci nás nevyvádza z reality, naopak, vovádza nás do ľudských i menej ľudských okolností: nehostinnosť Betlehemčanov, nezáujem o pocestných, kruté zaobchádzanie s tehotnou ženou a chlad pre novorodenca.

Betlehemská noc vyjavuje častú bezcitnosť a bezohľadnosť životných pomerov. Sami to viac či menej zažívame. Betlehemská noc nechce byť romantická. Vlastne nič v nej nie je romantické. Nastavuje zrkadlo spoločnosti i nám. Práve v nej sa človek ukazuje taký, aký naozaj je.

Betlehem sme my

Výjav betlehemských jaslí nechce človeka falošne upokojiť, ale prebudiť. Možno preto vianočná noc nedá mnohým zaspať. Ľudia sa vydávajú uprostred noci do chrámov, aby prestali byť divákmi a vstúpili do deja, kde sa Boh stáva človekom.

Do udalostí, v ktorých sa zatvárajú dvere pre toho, kto klope; v ktorých sa odmieta pomoc tomu, kto hľadá možnosť. Betlehemská noc nechce človeka úlisne klamať, ale naopak. Vovádza ho do ozajstných skutočností, žitých každý deň.

Možno práve preto svätý František z Assisi vyšiel s fakľou do lesa, von z mestečka Greccio, kam ho nasledovalo veľké množstvo ľudí. Až prišiel na miesto, kde pripravil živý betlehem, živú scénu narodenia Krista, kde si všetci mohli prikľaknúť a pozorovať v chladnej noci udalosť skutočných ľudských peripetií.

Prečo ženie František všetkých do tmavého lesa? Možno preto, aby zakúsili, čo to znamená byť vyhnaný von z mesta, byť neprijatý; čo to znamená zima a opustenosť. Už stará antika stavia sochy s úmyslom, aby sa ich ľudia mohli dotknúť, aby mohli reálnejšie vstúpiť do trojrozmernosti vytesaných postáv.

Živá betlehemská scéna chce podobne vtiahnuť diváka do svojej reálie, aby sa stal jej súčasťou. Aby premenila divácku indiferentnosť na spolubytie a spoluprežívanie. Mních František chce sprítomniť skutočné. A ľudia v Božom príbehu zaskočení spoznávajú svoj príbeh.

Veď mnohí z nich sú často neprávom vyhnaní za múry mesta ako tento Boh; mnohí z nich majú ťažkosť s bývaním ako tento Boh; mnohí z nich sa iba s námahou dostanú k základným veciam pre život ako tento Boh.

Betlehemská scenéria nie je zrazu pre nich iba romantickou spomienkou, ale sprítomnením skutočného vtelenia Boha do ľudských okolností. Vianoce sú sprítomnením Božej solidarity a vzájomnosti s človekom, skutočného Božieho človečenstva.

Boh sa stal pravým človekom, aby bol blízky ľuďom. Aby bol tým, kým sme my teraz. Ležíme zamyslení v obývačke pod vianočným stromčekom, s hlavou priamo v betlehemskom deji. A tu začíname chápať. Boh je viac človekom, ako sme si doteraz mysleli. Boh je viac skutočným, ako sa nám zdalo.

Možno je viac realistom, ako sme my sami. Náš príbeh nemusí vytláčať a umlčať ten jeho, lebo jeho príbeh je vlastne naším príbehom. Boh sa stal človekom.