Boh má radosť, keď nám môže odpúšťať

Pravdepodobne nikto z nás by nechcel pristúpiť k tohtoročnej veľkonočnej spovedi spôsobom, akým to urobili zákonníci a farizeji s neznámou cudzoložnou ženou, keď ju viedli ulicami mesta až pred Ježiša a zvedavo čakali, čo sa bude diať (porov. Jn 8, 1 – 11).

Spoveď takýmto štýlom by bola pre každého ponižujúca, aj keď v prípade spomenutej ženy sa skončila prekvapujúcim gestom odpustenia a pokojom v duši. Napriek tomu, že súčasná sviatosť pokánia sa koná v oveľa pokojnejšej atmosfére, predsa má pre niektorých ľudí akúsi trpkú príchuť.

Takže často váhajú, či si majú kľaknúť a pološeptom vyznať svoje hriechy, hoci ich predtým urobili bez hanby.

Spovedná intimita je prvým prejavom milosrdenstva voči duši, ktorú ponížil hriech, nehovoriac o tom všetkom, čo sa s ňou deje v tejto „najľudskejšej sviatosti“, pretože práve v nej človek najviac prežíva svoju ľudskú úbohosť.

NEZASLÚŽENÝ DAR

Prečo musím ísť na spoveď? Už takýto „postoj“ k sviatosti zmierenia je chybný. Ak si niekto hovorí, že „musí“, pravdepodobne stále nepochopil význam tejto sviatosti.

Svätá spoveď nie je žiadna povinnosť, ale milosť, ktorú mi dáva Boh, aby som sa znovu vrátil a zmieril sa nielen s ním, s inými, ale aj sám so sebou. Nie je ani samozrejmosťou, ktorú môžeme získať hocikedy. Je to nezaslúžený dar.

Preto by sme si mali vážiť túto jedinečnú milosť a nestavať sa k spovedi ako k nepríjemnej povinnosti. A keď píšem o „jedinečnej milosti“, je to naozaj niečo, čo sa mi ponúka dnes a iba pre mňa, ale vôbec nemám istotu, či budem mať takúto možnosť aj zajtra.

V týchto dňoch milosť zmierenia určite úplne inak prežívajú kresťania žijúci na Ukrajine, kde nikto nemá istotu, či o pár dní ešte bude môcť k sviatosti zmierenia pristúpiť.

Alebo aj mnohí ťažko chorí a zomierajúci, ktorí cítia, aké je iné stáť na hranici svojho života a prijímať nielen Božie odpustenie, ale aj dokázať všetkým odpúšťať.

Z kňazskej skúsenosti môžem potvrdiť, že už viackrát som niekoho posledný raz spovedal, keď nedovŕšil ani dvadsať rokov. Preto by sme sa zo svojich hriechov mali vyznávať tak, akoby nám táto milosť bola daná posledný raz.

PREČO PRÁVE TERAZ

Lebo teraz je čas milosti, teraz je deň spásy, akoby to povedal apoštol Pavol (porov. 2 Kor 6, 2). Niet vhodnejšieho času na pokánie ako práve teraz ani vhodnejšieho dátumu na zmenu zmýšľania ako v tieto dni pred Veľkou nocou, na ktorú nás pripravovalo celé štyridsaťdňové Pôstne obdobie.

Bol to čas, v ktorom sme si podľa proroka Joela z Popolcovej stredy mali roztrhnúť nie šaty (dnes by písal o rifliach), ale srdcia, aby z nich „vytiekla“ nielen naša zloba, ale vyliala sa aj väčšia láska.

Teda mali sme sa odvrátiť od hriechu a prejaviť viac dobra iným. Ale naozaj sme to urobili? Najlepšie to vidíme práve teraz – v závere pôstneho času.

VSTANEM, PÔJDEM K OTCOVI

Pri spovedi môžeme cítiť isté „upokorenie“ alebo aj zahanbenie, ale to môže cítiť aj klient pred psychológom či pacient pred lekárom.

Iba úprimný kajúcnik pozná známy zápas s vlastným hriechom, ktorý ho vo vnútri dusí a zväzuje mu nielen srdce, ale aj jazyk, takže je náročné povedať slová márnotratného syna: „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe“ (Lk 15, 18).

Ale práve to je chvíľa, keď úprimný kajúcnik počuje hovoriť Boží hlas cez vlastné svedomie. Lenže nie Boh pokoruje človeka, ale človek pokoruje sám seba. Boh v tej chvíli iba odkrýva jeho skutočnú hodnotu, narovnáva ho, aby sa pred ním necítil ako zločinec, ale ako syn či dcéra.

KRST SLZAMI

O spovedi sa zvykne hovoriť aj ako o „druhom krste“. Pri prvom nám tiekla po tvári krstná voda, pri druhom nám stekajú slzy pokánia.

Aj sv. Augustín hovoril o spovedi ako o „krste slzami“. To neznamená, že pri vyznaní hriechov sa musíme rozplakať (aj keď i to sa stáva), slzy ľútosti tečú viac vnútri ako navonok. Rovnako neobstojí ani argument zbytočnosti spovede, lebo „aj tak znovu zhreším, tak načo je to dobré?“

Každou spoveďou sa formuje svedomie, stávam sa slobodnejším a akoby som hovoril Bohu: „Bože, nie je mi jedno, čo som si myslel, hovoril, alebo spravil. Nie je mi to jedno!“

Ak sa niekedy začítate do náročnej 800-ročnej knihy Božská komédia, v ktorej Dante Alighieri opisuje svoj pohľad na Peklo, Očistec a Nebo, v jednej časti si prečítate o hriechu, ktorý je taký odporný, že sa zaň „hanbí“ aj samotné peklo.

Viete, aký to bol hriech? Ľahostajnosť! Hriech, ktorý mi chce nahovoriť, že sa už o nič nemusím snažiť, že je zbytočné namáhať sa, niečo začínať, spovedať sa, veď aj tak sa nič nezmení. To všetko sú myšlienky pekla. Tam sa už naozaj nič nezmení a nemá zmysel sa o niečo snažiť.

Do takéhoto stavu nás chce dostať náš ľahostajný postoj k zmene života. Preto kým sme na zemi, kým ešte dýchame, nič nie je zbytočné! Žiadna spoveď ani opakované vyznanie hriechov. Keď sa totiž spovedám, aj svet okolo mňa sa stáva lepším.

Nie tak, že sa všetko zmení, ale tak, že sa na všetko začínam pozerať inými, novými, čistými očami. Akoby sa cez moje oči pozeral Boh.

Uzdravuje sa teda nielen moja duša, ale aj moje videnie, počúvanie, vzájomné vzťahy. Preto najkrajšie sviatky zažíva tá rodina a to spoločenstvo, kde všetci dokážu urobiť tento krok k Bohu – potom sú si aj navzájom bližší.

DOBRE SA PRIPRAVIŤ

Všetci si ešte pamätáme minuloročnú návštevu pápeža Františka na Slovensku a na jeho stretnutie s mladými v Košiciach, kde sa prvá otázka týkala práve spovede. Vtedy Svätý Otec položil všetkým otázku, či sú pri spovedi na prvom mieste hriechy. Všetci odpovedali, že nie.

Keď sa to pre istotu spýtal ešte raz a dostal tú istú odpoveď, povedal: „Na prvom mieste je on – Otec.“ Teda spoveďou sa nevraciame k hriechom, ale vraciame sa domov – k nášmu Otcovi. Nie ako trestanci, ale ako jeho deti. Aby sme sa však mohli vrátiť ako deti, potrebujeme pomoc Ducha Svätého.

On je naším neustálym obhajcom, s jeho pomocou dokážeme vidieť nielen Otca, ale aj samých seba s našou minulosťou. Bez prosebnej modlitby k Duchu Svätému by znamenalo ísť k Otcovi s „maskou“, nie so skutočnou tvárou.

RADOSŤ Z NÁVRATU

Ak máme spoznať skutočnú „tvár svojej duše“, k tomu zasa potrebujeme primeraný čas na spytovanie svedomia, v ktorom spoznávame svoje myšlienky, slová aj skutky. Keď sa naozaj spoznáme, môže nás preniknúť pocit hanby.

Pápež František v tejto súvislosti hovorí: „Ak sa hanbíš, znamená to, že nesúhlasíš s tým, čo si urobil. No nebuď väzňom hanby, pretože Boh sa za teba nikdy nehanbí. Miluje ťa práve vtedy, keď sa za seba hanbíš. A miluje ťa vždy.“

Dodáva ešte, že Boh má vždy radosť z toho, ak nám môže zakaždým odpúšťať, pretože v nás nevidí hriešnikov, ale deti. Celkom nakoniec za nás kňazov spovedníkov chcem ešte dodať: Nebojte sa našich tvárí ani slov v spovednici, aj my sme takisto kajúcnici ako vy. Radosť z vášho návratu je aj našou radosťou.  Čakáme na vás.