Bolesti Panny Márie dokážu uzdravovať

Viete, ako vraj znie najkratšia rozprávka na svete? Kedysi dávno-pradávno sa bohatý princ zamiloval do princeznej. Spýtal sa jej: „Vezmeš si ma za muža?“ A ona odpovedala: „Nie!“ A princ žil šťastne, až kým nezomrel.

Ľahko môžeme uveriť ilúzii, že ak budeme ako ten princ – bohatí, mladí, zdraví, slobodní od záväzkov, náš život bude krásny, takpovediac rozprávkový. Lenže je to naozaj tak?

Rozprávkový život

Čo robí rozprávku zaujímavou? Jednoznačne zápletka, teda časť, ktorá dej výrazne komplikuje, zamotáva, dramatizuje. Práve zápletka dáva príbehu hodnotu, robí text atraktívnym.

Veď si len predstavte rozprávku o Červenej čiapočke bez postavy vlka. Ktoré dieťa by vydržalo takýto nudný príbeh počúvať? Alebo koho by zaujala rozprávka o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch, ak by v nej nebola zlá macocha?

Život v rozprávke teda vôbec nie je bezproblémový, najdôležitejšie však je, že sa vždy končí šťastne – víťazstvom dobra. Tým sa rozprávka líši od tragédie – dramatického žánru, v ktorom dej vedie postavu ku katastrofickému koncu. Hrdina sa ocitne v zúfalej bezvýchodiskovej situácii a väčšinou tragicky zomiera.

Niet tu nádeje. Je zaujímavé, že Biblia, inak bohatá na rôzne literárne formy, nepozná tragédiu. A to napriek tomu, že tento žáner bol populárny v antickom Grécku, keď sa Biblia rodila. Nájdeme v nej podobenstvá, poéziu, krátke príbehy, zápisky kroník, oslavné básne, avšak žiadnu tragédiu.

Bez ohľadu na to, akú dramatickú situáciu opisuje, vždy existuje nádej, východisko alebo aspoň prísľub, že sa problém s Božou pomocou vyrieši. Inak to nebolo ani v najtragickejší zo všetkých tragických dní v dejinách ľudstva, keď človek spáchal prvotný hriech.

Boh v Knihe Genezis oznamuje tragické následky prvotného hriechu, no jedným dychom sľubuje spásu. Ide o takzvané protoevanjelium – prvotnú dobrú zvesť (porov. Gn 3, 15).

V tomto prísľube záchrany spomína Boh aj ženu, v ktorej otcovia Cirkvi vidia Máriu – novú Evu. Ona sa jedinečným spôsobom podieľala na víťazstve nad zlom, ktoré vydobyl Kristus. A to práve preto, že neutekala od problémov, bolestí a utrpenia.

Nielen v Biblii, ktorej hlavným autorom je Boží Duch, niet tragédie, ale tragédiou nikdy nebude ani život človeka, ktorý žije pod jeho vedením. Bude skôr pripomínať rozprávku, podobne ako ten Máriin. V jej živote nechýba zápletka, nebezpečenstvo, dobrodružstvo, no všetko bolestné a ťažké smeruje k šťastnému koncu jej osobných, ale aj svetových dejín.

Zdravas’, Mária, bolestí si plná

Existujú rôzne kresťanské spoločenstvá hlásajúce akúsi teológiu úspechu. Keďže Boh je Láska, nechce moje utrpenie. Keď sa mu otvorím, zbaví ma problémov, uzdraví z chorôb a dá mi úspech aj bohatstvo. Liekom na takéto zredukované chápanie Božej lásky je úcta k siedmim bolestiam Panny Márie.

Biblické číslo sedem symbolizuje plnosť. Panna Mária bola plná nielen milosti, ale aj bolestí. A tieto bolesti sa paradoxne objavili v jej živote práve od momentu, keď sa otvorila Bohu cez svoje „áno“. Božia láska človeka nerozmaznáva. Zaiste, Boh nás môže uzdraviť z chorôb, oslobodiť od nepríjemností, no nie vždy tak robí.

Ba mnohé komplikácie sa objavia v našom živote práve vtedy, keď sa mu otvoríme. No Boh nám vždy dá vnútornú silu niesť ťažkosti, dať im hlbší zmysel a vykupiteľský charakter.

Rovnakú skúsenosť mal aj apoštol Pavol, ktorý hovorí: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).

Panna Mária si teda zaslúži náš obdiv a vďačnosť aj preto, že bola plná bolestí, že mala odvahu prijať ťažkosti a trpezlivo ich znášať. Jej bolesti sú pre nás požehnaním a liekom, lebo nás môžu viesť k zdravému životnému štýlu.

Existujú totiž neduhy, ktoré dokáže liečiť práve bolesť, a to nezávisle od jej charakteru, napríklad pýchu, pocit sebestačnosti, hedonizmus. No sú aj špecifické neduhy, od ktorých nás môžu uzdraviť a oslobodiť iba špecifické bolesti. Bolesti akoby šité na mieru týchto „chorôb“.

Imunizácia vychovávateľov

Podľa tradície je treťou zo siedmich Máriiných bolestí strata dvanásťročného Ježiša v Jeruzaleme. Dvanásť rokov bol vek, v ktorom aj dnes každý Žid slávi takzvaný bar micváh (syn prikázaní). Dvanásťročný chlapec sa považoval za človeka vstupujúceho do dospelosti, a preto mohol prevziať zodpovednosť za dodržiavanie Zákona.

Keď Mária s Jozefom našli Ježiša v Jeruzalemskom chráme a vyčítali mu, že sa im stratil, Ježiš im odpovedal tiež výčitkou: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Evanjelista ďalej dodáva, že oni ho nepochopili (porov. Lk 2, 42 – 52).

Táto výčitka Márii určite pripomenula, že jej Syn nie je jej vlastníctvom, ale v prvom rade patrí svojmu Otcovi. Hoci ho našla, aj tak ho stráca. Ježiš dospieva, osamostatňuje sa a v živote nepôjde cestou podľa jej predstáv, ale inou, ktorá je pre ňu nepochopiteľná. Takáto skutočnosť dokáže raniť každú matku.

Mária bolesť prijíma. Nepodľahla typickému pokušeniu rodičov plniť si cez syna svoje vlastné sny, ale v srdci nad všetkým uvažovala (porov. Lk 2, 51).

Malý Janko sa zamýšľa: „Nechápem, ako to vlastne je. O každom hovoria, že sa narodil, len o mne, že som otcovi z oka vypadol.“ Hoci medzi deťmi a rodičmi býva istá podobnosť, každý prichádza na svet ako neopakovateľný originál. Boh takpovediac nemá rád xerografiu, nepáčia sa mu fotokópie.

Každého človeka stvoril jedinečným a pripravil preňho originálne poslanie. Úlohou rodičov a vychovávateľov je pomáhať mladému človeku objavovať svoju identitu a rozvíjať svoj osobný potenciál. Majú ho svojím výchovným pôsobením usmerňovať, aby sa stal takým, akým ho chce mať Boh.

Tento prístup vyžaduje od vychovávateľov, ale predovšetkým od rodičov veľa statočnosti, hĺbky, múdrosti, otvorenosti, zriekania sa snahy manipulovať a napĺňať svoje vlastné, vopred vyfabrikované predstavy o dieťati. Máriin príklad pomáha aj nám všetkým, ktorí sa venujeme pastorácii mládeže a duchovnému sprevádzaniu.

Duchovný sprievodca má viesť k slobode, samostatnosti a zrelosti. Neraz sme pokúšaní mladého človeka naväzovať na seba, pretože nám lichotí pocit, že ľudia sú závislí od našich rád, „hladká“ to naše ego, dáva vedomie dôležitosti. Naopak, pocit, že už viac nie sme človeku potrební, bolí. Zvlášť ak ho máme úprimne radi.

Duchovný sprievodca dobre napĺňa svoje poslanie, ak je čím ďalej, tým menej potrebný. Prijatie typu bolesti, ktorú Mária prežila pri nájdení dvanásťročného Ježiša, nám pomôže vytvoriť si akúsi imunitu od pokušení privlastňovať si ľudí, pozerať na nich ako na kus kameňa, z ktorého si sochár môže vytesať, čo chce.

Terapia hanbou

Štvrtá až siedma Máriina bolesť priamo súvisí s procesom Ježišovho ukrižovania. Mária trpela najmä preto, že jej Syn prežíval fyzické utrpenie a zomieral. No ďalší rozmer tejto bolesti nie je až taký nápadný. Smrť na kríži bola v tom čase najpotupnejším spôsobom popravy.

Napríklad rímsky občan nemohol byť takto potrestaný. Známy rečník Cicero povedal, že slovo „kríž“ je natoľko vulgárne, že má byť ďaleko od perí slušného Rimana. Mária teda trpela aj pre ponižovanie, ktoré zakúšal jej milovaný Syn a napokon i ona sama, keďže s ním bola duchovne i psychicky hlboko zjednotená.

Ide o typ bolesti, ktorú skusuje matka prechádzajúca sa po ulici so svojím postihnutým synom, pričom počuje ponižujúce poznámky sprevádzané vulgárnym smiechom. Tento typ bolesti pociťuje aj dieťa, ktorého otec pôsobí vo verejnej sfére, keď číta na sociálnych sieťach urážlivé komentáre týkajúce sa jeho milovaného rodiča.

Pán Ježiš hovorí: Kto chce ísť za mnou, nech vezme každý deň svoj kríž (porov. Lk 9, 23 – 24). Pre nás je kríž synonymom akejkoľvek bolesti, choroby, problému. No pre Ježišových súčasníkov bol kríž hlavne symbolom poníženia, výsmechu, zneuctenia.

Prijať kríž v pôvodom zmysle slova znamená predovšetkým prijať posmech kvôli priateľstvu s Ježišom. Napríklad prežehnať sa v jedálni pred kolegami, ktorí sú neveriaci, alebo keď tínedžer povie svojej partii, že nepôjde hrať futbal, lebo ide na svätú omšu.

Máriin príklad môžeme aplikovať aj na medziľudské vzťahy. Povzbudzuje nás ostať pri blížnom a priznať sa k nemu, aj keď to ohrozuje našu povesť a spôsobuje nepríjemnosti.

Ak nás neodradí horká príchuť „lieku hanby a poníženia“, uzdraví nás to od zištnej lásky, pomôže nám milovať reálneho človeka a zároveň sa oslobodiť od zväzujúcej závislosti od verejnej mienky.

Liečenie pravdou a neistou budúcnosťou

Žijeme dobu, v ktorej sa vďaka sociálnym sieťam a internetu veľmi dobre darí klamstvu. Na webe si môžeme nájsť takú „pravdu“, aká sa nám len páči. Za prvú Máriinu bolesť tradícia považuje Simeonovu predpoveď o jej utrpení. Ide o okamih, v ktorom bola ranená krutou pravdou.

Ak sa „skamarátime“ s týmto druhom bolesti, dokážeme deaktivovať mechanizmy, ktoré nás pobádajú selektívne prijímať len informácie, ktoré sú v súlade s našimi túžbami a presvedčením, bez ohľadu na ich hodnotu z hľadiska pravdy. Nadobudneme tak odvahu nechať sa raniť pravdou.

Život v pravde vždy oslobodzuje. Druhou Máriinou bolesťou bol útek do Egypta. Svätá rodina ide do absolútne neistej budúcnosti. Neisté obdobia nášho života nás môžu naučiť viac sa spoliehať na Boha, oslobodiť sa od prílišnej ustarostenosti o zajtrajší deň (porov. Mt 6, 34) a získať zdravú bezstarostnosť Božieho dieťaťa.

Bez otázky prečo

Utrpenie je generátorom otázok typu „prečo“: Prečo práve mne? Prečo práve teraz? Prečo to Boh dopustil? Ako nám ukázala analýza bolestí Sedembolestnej, prospeje nám, ak sa odučíme v krízových momentoch nášho života používať opytovacie zámeno „prečo“ a nahradíme ho zámenami „načo“ a „ako“:

Načo je to dobré? Aký zmysel môže mať toto utrpenie v mojom živote? Ako sa dá pozitívne zužitkovať? Ako sa môžem prostredníctvom neho posvätiť? Prosme Sedembolestnú, aby nám pomáhala naučiť sa prijať a integrovať utrpenie do svojho života, spájať sa prostredníctvom neho s trpiacim Kristom.

Vtedy sa stane pre nás požehnaním, bude uzdravovať a skvalitňovať náš spôsob života, náš príbeh nebude tragédiou, ale bude rozprávkový: atraktívny, hodnotný, inšpiratívny a hlavne – skončí sa šťastne.