Božie milosrdenstvo je nezmerateľné

Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Hoci táto Božia vlastnosť nie je explicitne vyhlásená za článok viery, je jasne prítomná vo Svätom písme, v Tradícii a je všeobecným presvedčením celého kresťanstva.

Asi by sa dalo povedať, že Božie milosrdenstvo je nevyčerpateľný prameň, ktorý očisťuje Cirkev i ľudstvo. Svätý apoštol Pavol v Liste Rimanom píše: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“ (Rim 8, 32).

Božie milosrdenstvo je vlastne Božia dobrota voči telesnej a duševnej ľudskej biede, z ktorej Boh rád a ochotne pomáha. V milosrdenstve ukazuje Boh svoju veľkosť, ochotu odpustiť aj najťažšie hriechy, ukazuje svoju trpezlivosť, keď hriešnikov netrestá hneď, ale ich volá k pokániu.

Pán Ježiš hovorí sv. sestre Faustíne: „Vždy, keď mi budeš chcieť urobiť radosť, hovor svetu o mojom veľkom a nepochopiteľnom milosrdenstve“ (Denníček 164).

Milosrdenstvo v Starom zákone

Milosrdnú Božiu lásku poznávame len vďaka Zjaveniu. Boh nám o svojom milosrdenstve hovorí už na prvých stránkach Svätého písma.

V súčasnosti nám túto pravdu pripomína svojím poslaním sv. Faustína a sv. Ján Pavol II. Spomínaný pápež pri kanonizácii sestry Faustíny 30. apríla 2000 vyhlásil Druhú veľkonočnú nedeľu za Nedeľu Božieho milosrdenstva.

Týmto aktom dal jasne najavo, čo bolo jemu srdcu také blízke a zároveň tak evidentne prítomné vo Svätom písme. Biblia neoslavuje žiadnu Božiu vlastnosť tak často ako práve Božie milosrdenstvo k hriešnikom.

Niekedy sa nám to môže zdať ako refrén, ktorý sa stále opakuje, napríklad v Knihe žalmov: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne“ (Ž 103, 8); „Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ (Ž 145, 9); „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“ (Ž 118, 1).

Slová žalmistu, keď opakuje, že jeho milosrdenstvo je večné (porov. Ž 136), sú akoby mottom dejín spásy. Božie milosrdenstvo a odpustenie je veľmi zreteľné v Starom zákone, kde Boh neraz odpúšťa a sľubuje odpustenie izraelskému ľudu, najmä skrze prorokov – Izaiáša, Ezechiela a Jeremiáša.

Nekonečné Božie milosrdenstvo hlásajú a oslavujú takmer všetky strany Starého zákona. Niektoré, ako napríklad piata kniha Mojžišova Deuteronómium a kapitoly v prorokovi Izaiášovi (porov. Iz 40 – 66), sú akoby evanjeliá milosrdenstva v Starom zákone.

Božie milosrdenstvo nie je len výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Tak o tom čítame už v Knihe múdrosti: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný“ (Múd 11, 23).

Táto myšlienka je prítomná aj v modlitbe dňa na 26. nedeľu v Cezročnom období: „Dobrotivý Bože, ty najviac prejavuješ svoju všemohúcnosť, keď sa zmilúvaš a odpúšťaš; neprestajne nám dávaj svoju milosť, aby sme príkladným kresťanským životom na zemi dosiahli prisľúbenú blaženosť v nebi.“

Zdá sa to ako paradox, že Boh milosrdenstvom preukazuje svoju všemohúcnosť. To nie je slabosť, práve naopak – Božia veľkosť a nádhera.

Pán Ježiš hovorí sv. Faustíne: „V Starom zákone som posielal k svojmu ľudu prorokov s výstrahami. Dnes posielam teba k celému ľudstvu so svojím milosrdenstvom“ (Denníček 1588).

Milosrdenstvo v Novom zákone

V Novom zákone sa Božie milosrdenstvo najlepšie a najkrajšie prejavilo pri vtelení Božieho Syna s cieľom vykúpenia ľudského pokolenia.

Svätý Ján to vyjadril slovami: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16).

Podľa sv. apoštola Pavla je sám Boh Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy (porov. 2 Kor 1, 3). Táto Božia vlastnosť má byť obrazom Božieho života v nás. Boh je najvyššie Dobro a Láska, preto vlastnosti ako Božia dobrota či milosrdenstvo majú byť aj podstatou kresťanského života.

Podľa slov Pána Ježiša sú „blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi. Zdôrazňuje, že Boh „spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3, 5).

Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (porov. Mt 9, 13).

Svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napríklad o stratenej ovci (porov. Mt 18, 12 – 14; Lk 15, 4 – 7); o stratenej drachme (porov. Lk 15, 8 – 10); o márnotratnom synovi (porov. Lk 15, 11 – 32); o dobrom pastierovi (porov. Jn 10, 1 – 18).

Aj on sám preukázal milosrdenstvo – či už Samaritánke (porov. Jn 4, 1 – 42); Zachejovi (porov. Lk 19, 1 – 10); cudzoložnici (porov. Jn 8, 3 – 11); lotrovi na kríži (porov. Lk 23, 39 – 43) a mnohým iným. Zvlášť Lukášovo evanjelium je bohaté na prejavy Božieho milosrdenstva.

Ježiš a hriešna žena

V Jánovom evanjeliu vidíme Ježiša, ku ktorému priviedli ženu prichytenú pri cudzoložstve a dali mu zákernú otázku: Mojžiš kázal takúto ženu ukameňovať. Čo povieš ty? (porov. Jn 8, 3 – 11).

Nech by odpovedal akokoľvek, obrátilo by sa to proti nemu. Ak by povedal – pustite ju, obvinia ho, že sa protiví zákonu. Keby ju odsúdil na kameňovanie, stratí zástupy poslucháčov, ktorých fascinovalo jeho milosrdenstvo.

Žalobcov nezaujíma osud ženy. Nešlo im o ženu, ale o diskreditáciu Ježiša. A žena mala slúžiť len ako zámienka,ako prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa.

Pýtam sa: V čom sa odlišovali od muža, ktorý s ňou zhrešil? Ktorý ju tiež využil ako prostriedok pre svoju rozkoš, a teraz zmizol? Kde je ten muž? Nebol aj on zodpovedný za spoločný hriech cudzoložstva? Viem si predstaviť, že by sa aj on objavil na scéne neskôr, hodil kameň do ženy a zbavil sa tak nepríjemného svedka svojho hriechu.

Je tu jeden zaujímavý psychologický moment. Kameňovanie bolo kolektívnym vykonaním trestu smrti, pri ktorom sa jednotlivec schoval za konanie masy. Môj kameň sa stratí v kope, ktorá dopadne na obžalovaného. Stačí, aby sa našiel jeden, ktorý hodí prvý, a ostatní sa pridajú.

Podľa vtedy platného židovského zákona, ako to nachádzame v Knihe Deuteronómium, tým prvým mal byť očitý svedok hriechu, zločinu, za ktorý bol obvinený súdený. Ten mal na seba zobrať zodpovednosť a hodiť prvý kameň.

Dnes s odstupom 2000 rokov sa správame podobne. Ak sa nájde jeden, ktorý hodí prvý, okamžite sa pridajú ďalší. Teraz sa však nesiaha po kameňoch, ale po pere alebo klávesnici písacieho stroja či počítača a vrhajú sa slová, obvinenia, polopravdy, výmysly, súdy, odsúdenia.

Tiež ide málokedy o pravdu či spravodlivosť. Jeden hádže preto, že si tým ventiluje svoju nenávisť, hnev. Druhý preto, že mu za to platia, tretí len tak zo samopaše. Výsledok je takmer rovnaký. Na konci je uprostred človek, ktorý síce fyzicky žije, ale znemožnený, zdiskreditovaný, spoločensky mŕtvy.

A hlavne – už si nikto nepamätá, kto hodil prvý. Veď ten kameň sa už dávno stratil v hromade, pod ktorou leží obeť.

Vráťme sa k spomínanej stati v Jánovom evanjeliu. Ježiš neodpovedal na otázku. Nedal sa vyprovokovať. Jeho slová siahajú ďalej do sŕdc všetkých zúčastnených i všetkých poslucháčov, ktorí počuli tieto slová, a teda i do našich sŕdc.

„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8, 7). Po tejto výzve všetci postupne zdupkali. A zdupkať by sme museli všetci.

A Pán, ktorý jediný mal právo ženu odsúdiť, ju neodsúdil, ale oslobodil. Odsúdil hriech. Už nehreš! Nepovedal jej: Choď, nič sa nestalo. Ale: Choď a už nehreš! To znamená, zhrešila si. Bol to hriech. Ale choď. Choď v pokoji. Oslobodil ju. Neodsúdili ťa, ani ja ťa neodsudzujem. Dvojnásobne ju vrátil do života: z duchovnej smrti, ktorou je hriech, a z fyzickej smrti ukameňovania.

Jeho milosrdenstvo je väčšie ako ľudská duchovná bieda. A bez súdu a odsúdenia nechal ísť aj žalobcov, hoci z istého pohľadu ich hriech bol väčší ako hriech ženy. Ona sa síce dopustila vážneho previnenia, vážneho hriechu z ľudskej slabosti.

Oni však hrešili zo zloby. Zákerne a premyslene chceli Ježiša dostať, aby ho obžalovali, a neváhali využiť túto ženu ako prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. Čiže svojím spôsobom ich hriech je väčší, pretože je zo zloby a premyslený.

Často aj v súčasnej dobe sme svedkami zloby a prefíkanosti. Pán Ježiš však neodsúdil ani ich. Ale nepriamo im položil otázku na zamyslenie: A vy ste azda bez hriechu? Boh nás počas nášho pozemského života nikdy neodsudzuje. Nikoho.

Prihovára sa nám, aby sme skúmali svoje vnútro a pohnútky svojho konania. Tým najintímnejším miestom, kde môžeme počuť jeho hlas, je svedomie. Tu na zemi nám všetkým dáva čas a milosť nato, aby sme sa zamysleli nad sebou a zmenili svoj život.

Nielen obdobie pôstu je časom na pokánie. Ale každý jeden deň života tu na zemi je časom na pokánie, chvíľou priblížiť sa k Bohu. A my nevieme, koľko toho času ešte máme. Preto sa ho snažme využiť.

Dôkazy z Tradície

Svätý Hieronym hovorí: „Milosrdenstvo mierni spravodlivosť, spravodlivosť mierni milosrdenstvo.“ Autor týchto slov chce vyjadriť myšlienku, že Božie milosrdenstvo a spravodlivosť sú spojené v obdivuhodnej harmónii.

Medzi nekonečným Božím milosrdenstvom a najvyššou Božou spravodlivosťou nemôže byť rozpor, lebo obidve dokonalosti majú základ v Božej svätosti.

„Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú“ (Ž 85, 11).

A svätý Tomáš Akvinský navyše pripomína, že v každom Božom diele je základným kameňom milosrdenstvo, lebo stvorenia nemajú žiadny nárok na bytie, ale dostávajú ho z čírej Božej dobroty.