Budú sa ti klaňať, Pane, všetky národy sveta

V posledných desaťročiach dejín Európy a sveta pozorujeme, ako sa s veľkou agresivitou šíria nebezpečné ideológie a milióny ľudí sa stali ich obeťami. 
Jozef Jurko 02.01.2019
Budú sa ti klaňať, Pane, všetky národy sveta

Pieter Brueghel starší, Stavba Babylonskej veže, 1563. Ilustračná snímka: wikimedia commons

„Apoštoli“ kybernetickej civilizácie navrhujú vyšľachtenie sekulárne orientovaného nového človeka. Preto sa vyhlasujú nové zákony proti Božiemu zákonu obsiahnutému v Desatore. Nastal obrovský chaos a anarchia v morálke, ktoré sa prejavujú napríklad legalizovaním tzv. partnerstiev, deštrukciou rodiny a manželstva vraj na základe prirodzeného práva. Táto vlna demoralizácie preferovaná súčasnými médiami a jej dôsledky v porovnaní s prírodnými katastrofami, po ktorých zostávajú len ruiny, môže byť odvarom vedome devastovaného života. Veľké pokušenie súčasných ľudí vytvoriť nového človeka prináša des a hrôzu.

Prečo sa neklaňajú Pánovi všetky národy sveta? 

Azda aj preto, že prezentujeme neadekvátny obraz Boha. Základná chyba je, že sa správame ako technici na stavenisku, ktorí pripravujú plány, navozia stavebný materiál a stavajú. Takto je postavený dom, továreň alebo raketa pripravená k letu na Mesiac. Ale Boh sa nehľadá touto metódou. Pretože Boh nie je niekým vytvorený, vymyslený! Postoj človeka k Bohu môže byť len jeden: Boh jednoducho je, „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3, 14) - povedal Mojžišovi z horiaceho kríka. Boh je a neustále ide v ústrety človeku. Je potrebné mu uvoľniť miesto, vpustiť ho! Nemôžeš ho nájsť, ak ho nebudeš počúvať. Kto nepočúva Božie slovo, bude si vytvárať Boha podľa svojej predstavy! 

Falošné obrazy Boha nie sú nové. Už ľudia v Babylone stavali vežu a chceli dosiahnuť Boha svojimi vlastnými silami: „Poďme, postavme si mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do neba“ (Gn 11, 4). Boha však nájdeme, ako ho našiel Samuel v chráme, prebudený zo spánku. Pán prišiel a Samuel zvolal: „Hovor, tvoj sluha počúva!“ (1 Sam 3, 10).

Boha nechytíme ako pavúk muchu, ktorý pripravuje a rozloží svoju pavučinu. Boh nie je náš služobník, ktorý bude robiť podľa našich predstáv. Musíš sa vzdať svojej sebalásky. Musíš uvoľniť miesto pre Boha, pretože Boh žije tam, kde ho vpustíme. Predovšetkým by sme ho mali nechať vojsť dovnútra. Modliť sa znamená otvoriť okná a dvere nášho vnútra a povedať: „Poď, Pane.“  

Súčasnosť nestojí o Boha

Možno preto, že kresťania si sprivatizovali nielen pravdu o Bohu, ale niekedy vystupujú aj ako vlastníci Boha. „Hľadáš odpovede na otázky o živote? My ich nemáme! Ale budeme hľadať spolu s tebou.“ Takúto reklamu treba dať na naše kostoly, do farských novín, na kostolné vývesky. A môžeme pokračovať:  „Túžiš nájsť správnu orientáciu zo všetkého, čo sa ti ponúka?

Odpovede nemáme vo forme hotových receptov, vzorcov, formúl a banálnych trikov, aby sme ťa manipulatívne dostali. Keď sa stretneme v kostoloch pri liturgii či modlitbách, budeme spolu počúvať texty evanjelia.“ Možno tak podobne by mohla vyzerať naša reklamná kampaň. Kto sa upriami na osobu Ježiša, mohol by získať odpovede na otázky života. Nasledovať Pána znamená  okrem iného nepovyšovať sa nad ostatných. Ježiš stál v rade s tými, ktorí chceli byť pokrstení Jánom. Bol s nimi solidárny v prijatí ich hriechu, so všetkými, ktorí chcú znovu začať od nuly, so všetkými, ktorí chcú niečo viac od života. 

Poklona Pánovi 

Obrazy príchodu mudrcov to približujú. Rakúsky maliar Joseph Führich namaľoval zvláštny betlehem, kde sú všetci hľadajúci pohromade. Tradične vidieť pastierov s mudrcmi, ale aj Herodesa a Judáša, ktorí tiež hľadali. Predovšetkým pastieri sú ľudia s hľadajúcim srdcom. Patríme medzi nich aj my? Sú tam aj mudrci.
Ľudia vedy, filozofie, teológie, umenia, ktorým pohľad do tajov hmoty, vesmíru a života bol svetlom k viere a k úžasu zo Stvoriteľa. To je cesta rozumu aj vedecká cesta k poznaniu bytia. V tretej skupine je Herodes. Za ním idú tí, ktorí znovu a znovu vymýšľajú plány, ako zlikvidovať Ježiša, ako vyhubiť kresťanstvo. V betleheme každého storočia nájdeme aj Herodesa. Ďalšiu skupinu naprieč ľudskými generáciami vedie Judáš: „Čo mi dáte a ja vám ho vydám?“ (Mt 26, 15), kedykoľvek len chcete.

Posledná, expanzívne narastajúca skupina na obraze nie je namaľovaná. Je to neviditeľný zástup ľahostajných, pohodlných, sebestačných. Ako veľký chvost za kométou sa ťahajú davy za Ježišom. Pastieri a mudrci, vyznávači a obdivovatelia, Herodesovia i Judáši. V ktorej skupine si sa, brat, sestra, našiel a spoznal? Kam sa zaradíš? Ponúknime spolu s mudrcmi  dnes Dieťaťu Ježiš zlato lásky, kadidlo vrúcnej modlitby, myrhu životných horkostí a trampôt. Skúsme dnes pri premenení opäť povedať s vrúcnosťou dieťaťa modlitbu: „Ako mudrci v dávny čas, klaniam sa ti, Jezu, zas. Vzácnych pokladov nemám, ale srdce plné lásky ti rád dám.“

„Modlitba sa pýta, čo sa páči jemu, a je viac poklonou a vďakou než prosbou. Pán predsa vie, čo potrebujeme.“
Svätý Ján XXIII. 

 

Aktualizujme slová žalmu

Budú sa ti naozaj klaňať, Pane, všetky národy sveta? Gilbert Keith Chesterton napísal o Vianociach knihu s názvom Nesmrteľný človek. Prvá časť má názov Človek v jaskyni.  A druhá časť sa volá Boh v jaskyni. Prvou jaskyňou je Altamira. Na jej stenách praveký človek maľoval obrazy zvierat. Druhá jaskyňa je betlehemská. Boh zo zvieracieho človeka robí človeka ľudského. Betlehem vyriešil rozpory v človeku a okolo neho.

V pravekých jaskyniach začínajú ľudia hľadať kameň mudrcov, elixír života, krásu, poznanie. Do temnôt hľadania zažiarilo Svetlo, ktoré oslnilo pastierov, ale zároveň ukázalo cestu kráľom. Pastieri nachádzajú svojho Pastiera, králi svojho Kráľa, človek seba samého. Niektorým sa to zdá príliš krásne, aby to mohlo byť pravdivé. Iným sa to zdá príliš prosté, aby to mohlo byť pravdivé. A tak väčšina ľudí sa síce rada oddáva čaru Vianoc, ale s nostalgiou, ako vo sne.

Len pastieri a mudrci dokážu priniesť a prijať dar. Pastieri symbolizujú prvok citový, cestu srdca. Je to cesta umelcov a prostých ľudí. Mudrci reprezentujú ľudí racionálnych. Tí to majú ťažšie. Musia sa vydať na ťažkú cestu hľadania, prekonať nástrahy, padnúť k nohám Dieťaťa a až potom ho nájdu a spoznajú. Nájdu veľký Boží dar, ktorý v sebe nesie zmierenie rozporov; v Dieťati, ktoré sa zjavuje v jasliach. Ježiš sa zjavuje, ale aj ukrýva tak v jasliach, ako aj na kríži. Nechce, aby ho niekto prijal z vypočítavosti alebo zo strachu, chce byť prijatý len z lásky.

Emeritný pápež Benedikt XVI. napísal, že človek bol stvorený z lásky a pre lásku. A preto Boh, keď vstupuje do sveta, odkladá svoje bohatstvo, moc i slávu a ponecháva si len lásku. Prichádza z nesmiernej lásky. Ale spoznať a pochopiť to dokáže len ten, v ktorého srdci sa ako ozvena zrodí láska, pretože len láska prijíma a opätuje lásku. A v takej chvíli človek pri jasličkách v sebe prebudí a prežije: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14). Ako Popoluška s úctou zdvihla a starostlivo uschovala oriešok, ktorý jej pyšné sestry odhodili, a našla v ňom začiatok svojho šťastia, poď aj ty a skloň sa k Ježišovým jasliam a povedz: „Pane tu som. A klaniam sa ti.“

Pokľaknutie je prejavom úcty 

Výzva ku klaňaniu, k padnutiu na kolená je známa zo starých filmov, kde pred feudálnym pánom, mocnárom a kráľom sa padalo na kolená. Bola to starodávna forma úcty. V našich časoch je to chápané ako poníženie ľudskej dôstojnosti, lebo všetci sme si rovní. Ostane to len v rovine teórie, ak sa stráca zodpovednosť pred živým Bohom.

V súčasnosti bontón, spoločenské pravidlá zabúdajú na pozdrav: poklona, moja úcta, úklon hlavou. V škole sa úcta vzdávala tým, že ak prišiel učiteľ, prednášajúci či riaditeľ, tak sa žiaci postavili na znak úcty. V oblasti športu, umenia a kultúry poznáme „standing ovation“. V divadle na záver predstavenia obvyklá klaňačka je prejavom úcty hercov k tým, ktorí im v postoji ďakujú potleskom. Ako prejav úcty aj na veľkých pohreboch ľudia tlieskaním vyprevádzajú rakvu osobnosti.

Pokľaknutie  ako prastarý spôsob prejavu úcty sa používa už len v priestoroch chrámu, aby to, čo v duchu a v pravde vyjadruje veriaci človek, malo aj vonkajšiu podobu. Boh zostal stredom a cieľom ľudského snaženia. Určite viacerí poznáme pokus z fyziky. Na papier sa rozhodia železné piliny. Ležia neusporiadané, chaotické, ako smeti na vyhodenie. Ak sa zospodu priblíži magnet, tie smeti vytvoria krásne usporiadaný obrazec v tvare vejára. To je fyzikálny zákon. A analógia pre nás: Buď sa staneme niečím nádherným alebo hromadou trosiek a smetí. Ježiš je magnet, ktorý je schopný chaos premeniť v nádherný obraz. Len je potrebné sa ním stvárňovať na slávu Otca v Duchu Svätom.

Ak bude naša adorácia, poklona živému Pánovi v Eucharistii, naozaj hodnoverná, tak prídu mnohí a budú sa tiež klaňať Bohu a povedia: „Prišli sme k vám, lebo vidíme, že s vami je pravý a živý Boh.“ Nevyhnutnou podmienkou je synchronizácia našej vnútornej a vonkajšej viery. Len hodnoverným svedectvom môžeme obstáť pred živým Bohom a tešiť sa, že jeho milosť aj pre nás bola zužitkovaná na večnú odmenu v potlesku nebeského zhromaždenia. Športovci vždy dosahujú lepšie výsledky proti súperom v domácom prostredí, kde diváci sú akoby ďalším hráčom. Aj v našom zápase o nebo môžeme potešiť oblohu - svätých patrónov, anjelov strážnych, nebešťanov, Pannu Máriu, ale hlavne Najsvätejšiu Trojicu. Oni sú v domácom prostredí a aj nás má toto prostredie priťahovať. Buďme si istí, že v našom zápase o nebo nie sme sami. Ježiš nám posiela svojho Ducha Svätého. Sme dotovaní milosťou z neba! A v tej milosti a pôsobnosti sa splnia slová žalmu.