Budúcnosť Cirkvi závisí i od nás

Ježiš otázku vyslovil v závere podobenstva o sudcovi a vdove (porov. Lk 18, 1 - 8). Zastavme sa najskôr pri samotnom podobenstve, z ktorého Ježiš nakoniec vyvodil dvojnásobný záver. Ak sa vdove podarilo oblomiť nečestného sudcu prostredníctvom nástojčivých prosieb, o koľko viac Boh, dobrý a spravodlivý Otec, „obráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou“. A okrem toho nenechá ich dlho čakať, ale zaraz bude konať (porov. Lk 18, 8).

Podobenstvo predstavuje výzvu na naliehavú a dôvernú modlitbu. Boha netreba presviedčať slovami, veď on lepšie ako my sami pozná to, čo potrebujeme. Vytrvalá modlitba vyjadruje vieru, že Boh je neustále naším spojencom. On nám pomáha víťaziť nad zlom, ktoré je v nás i mimo nás; o neho sa možno oprieť aj v tých najťažších okamihoch života. Ak však upúšťame od modlitby, viera vyhasína. Dokonca strácame aj samotný pojem viery; za veriacich sa vyhlasujú aj tí, čo len pripúšťajú existenciu čohosi vyššieho nad nami.

Z Ježišovho podobenstva je zrejmé, že nejde o nejakú vieru osvietencov. Čelíme silnému pokušeniu obsah viery obmedziť len na to, k čomu sa dokážeme dopracovať naším rozumom. Predstaviteľ klasickej filozofie Immanuel Kant (1724 – 1804) sa náboženstvo pokúsil uzavrieť do hraníc prirodzeného rozumu. Chcel tým stanoviť nový základ politického a sociálneho života, aby sa vyhol roztržkám medzi jednotlivými vierovyznaniami. Ostalo mu však len neurčité božstvo deistov. Už to nebol Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, ale len akási zjednocujúca idea rozumu.

A kto by sa nakoniec aj modlil k nejakému kozmickému architektovi, ktorý svet síce stvoril, ale teraz mu jeho dielo je už ľahostajné? To všetko sa javí ako žalostné ochudobnenie náboženstva, pretože viera nie je len záležitosťou mudrlantov, ktorí hľadajú kritérium na určenie spoločnej morálky. Náboženstvo (latinsky religio) znamená „znovu nadväzovanie“ (religare) vzťahu človeka s Bohom. Boh chce byť mojím Bohom, ponúka mi priateľstvo. V hre je osobný vzťah a vo vzťahu nás ten druhý vždy dokáže prekvapiť. 

Nájde Ježiš vieru u nás, u mňa?

Ježiš nám prisľúbil svoju prítomnosť až do konca sveta (porov. Mt 28, 20). Pekelné brány jeho Cirkev nepremôžu. Pán nám však nesľúbil, že ju nepremôžu v Európe či na Slovensku. Dlhé obdobie sme zľahčovali alebo ignorovali znamenia čias. Dnes by bol však zámerne slepý ten, kto by popieral, že svet, aký sme poznali doteraz, sa definitívne končí. Stačí si všimnúť prázdnejšie kostoly, kňazské semináre i rehoľné domy a tomu neraz zodpovedajúcu vnútornú prázdnotu, ako i rastúci počet nepokrstených.

To všetko dosvedčuje, že neprežívame iba čas zmien, ale zmenu čias. Veľké systémy myslenia, ktoré ovplyvňovali život ľudí, strácajú na váhe. Dnes sa jednoducho myslí tak, ako sa žije. Dokonca aj zákony sa tvoria podľa toho, ako ľudia žijú. V diskusiách už nezavážia rozumové argumenty kresťanov, ktorí sa snažia svet presvedčiť o svojej pravde,  či už ide o potraty alebo o rodovú ideológiu. Sociológ Zygmunt Bauman (1925 – 2017) hovorí o takzvanej tekutej modernite, v ktorej sa človek oslobodzuje od všetkých záväzkov, odpútava sa od minulosti i budúcnosti, len aby žil v neustálej prítomnosti.

Filozof Alasdair MacIntyre (1929) súčasnú kultúru pripodobňuje k rozpadajúcej sa Západorímskej ríši, kde sa spoločnosť výhradne sústredila na hľadanie pôžitkov, na sebectvo a na život pre danú chvíľu. Západ oddaním sa relativizmu, opustil rozum a tradíciu čností. Nielenže nám už nevládne viera, ale bokom sme dali aj samotný rozum. Nastupuje éra emotivizmu, kde všetky morálne voľby sú len výrazom pocitu jednotlivca.  

Epochu myslenia vystriedala epocha života. Katolícky teológ Henri de Lubac (1896 – 1991) kresťanom radí, aby sme so svetom nediskutovali, ale aby sme ho prekvapili novým životom. Dnes dokáže vyhrať iba život viery, život v Duchu Svätom, presne to, čo nám chýba. Keby sa medzi nami našlo aspoň zopár rodín, čo žijú vieru, bola by tu nádej, že polomŕtve farnosti opäť ožijú. Žiaľ, náš život sa riadi podľa tohto sveta; je stvárňovaný internetom, televíziou, táraním. Zaiste jestvujú ešte osoby, ktoré proti tomu všetkému bojujú, ale trend je takýto. Povrchne žité a vlažné kresťanstvo nedokáže nikoho zapáliť, oduševniť. Ak nebudeme žiť podľa Ducha, nastane triumf pohanského života. Buď my kresťania svetu ponúkneme Ježiša, v ktorom je náš skutočný život, alebo tu nebudeme vôbec. 

Je vôbec možné robiť prognózy do budúcnosti? V roku 1969 sa o to v nemeckom rádiu pokúsil kardinál Joseph Ratzinger. Hoci vedomý si svojich obmedzení, predsa len odvážne predpovedal: „Z dnešnej krízy sa vyvinie Cirkev zajtrajška – Cirkev, ktorá stratila veľa. Stane sa malou a bude musieť začať viac-menej odznova. Už nebude môcť obývať mnohé z budov, ktoré vybudovala počas svojej prosperity. A keďže sa počet jej prívržencov zmenší, stratí mnohé zo svojich sociálnych privilégií.“

Toto zúboženie však Cirkev privedie k pokore. Zo skúšky preosievania vzíde Cirkev viery, Cirkev duchovná, z ktorej bude prúdiť veľká sila. Bude to Cirkev čerstvého rozkvetu a bude vnímaná ako domov človeka, kde každý nájde život a nádej po smrti. Od koho však závisí takto predvídaná budúcnosť? Takáto budúcnosť Cirkvi zaiste nebude závisieť od tých, ktorí sa s ňou zosúladia iba na chvíľu, alebo od tých, ktorí žijú len z kritiky. Takisto nebude závisieť ani od tých, ktorí si volia ľahšiu cestu alebo od tých, ktorí sa vyhýbajú utrpeniu kvôli viere. „Budúcnosť Cirkvi môže a bude závisieť od tých, ktorých korene sú hlboké a žijú z čistej plnosti viery.“

Od jednotlivých členov sa bude vyžadovať oveľa viac iniciatívy. K obrode Cirkvi vždy prispeli svätci - ľudia, ktorí vidia viac než tí ostatní, lebo ich životy pokrývajú širšiu realitu. Veď človek vidí len v takom rozsahu, v akom žil a trpel. Dnešný pohodlný človek sa vyhýba Bohu; pomocou omámenia alebo nejakého potešenia uteká z hĺbky svojho bytia. „Ak je pravda, že človek vidí len svojím srdcom, potom ako veľmi sme slepí!“

Originály, nie fotokópie

Budúcnosť Cirkvi teda závisí od svätých. Ako zdôrazňuje pápež František, ide neraz o svätosť „vedľajších dverí“ –  svätosť tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti. K svätosti sme povolaní všetci a našou métou je dokonalosť nebeského Otca. Ak prežívame hlboké priateľstvo s Bohom, stávame sa mu podobnými. Priateľstvo s Bohom je naším povolaním. Ako sa Pán kedysi spýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ (Jn 21, 16), tak sa pýta aj každého z nás: „Chceš ma za priateľa?“ Ponúknuté priateľstvo môžem aj odmietnuť podobne ako bohatý mladík, ktorý nezachytil Pánov pohľad plný lásky (porov. Mk 10, 21).

My ani netušíme, čo ten jediný mladík mohol urobiť pre ľudstvo. Jeden jediný Ježišov priateľ dokáže ovplyvniť kresťanskú komunitu, a to i po celé stáročia. Spomeňme si len na sv. Františka z Assisi! Veľmi výstižne poznamenáva katolícky spisovateľ Léon Bloy (1846 – 1917): „Jediným skutočným smútkom, jediným skutočným zlyhaním, jedinou veľkou tragédiou v živote je nestať sa svätým.“  

Pán aj na nás hľadí s láskou. Ak nám vlastným spôsobom odzrkadľujeme tvár zmŕtvychvstalého Krista, vtedy sme „originálmi“. Ako jedinečné bytosti dokážeme druhým darovať našu trochu dobra - veď nikto nemôže dať svetu to, čo som povolaný dať mu ja. Jedine Ježiš robí človeka skutočným, slobodným, krásnym zvnútra! Dobrý Učiteľ nám nedovoľuje  kopírovať totožnosť inej pôvodiny. Nekonečná Láska každého stvorila ako originál; človek je povolaný k láske, k sebadarovaniu.

O našu originalitu nás však chce obrať jedna zvrátenosť - je to túžba vlastniť veci, ktoré majú „všetci“. Mnohí sa stávajú rovnakými ako tí ostatní, lebo bežia za tým, čo im mocní tohto sveta vnucujú prostredníctvom reklamy a prísľubov konzumu. A tak nemôžu rozvíjať dary, ktoré do nich vložil Pán, ani poskytnúť svetu svoje jedinečné osobné schopnosti. Nakoniec sa stáva, ako hovorieval ctihodný tínedžer z Milána Carlo Acutis (1991 – 2006), že „všetci sa rodia ako originály, ale mnohí zomierajú ako fotokópie“.

Bol by slepý ten, kto by si nevšimol zámernú snahu vyprázdniť a vykoreniť dnešného človeka, len aby sa z neho stal ľahko manipulovateľný subjekt sériovej výroby. Pápež František tvrdí: „Tak vzniká kultúrna deštrukcia, ktorá je rovnako závažná ako vyhynutie živočíšnych a rastlinných druhov“ (Christus vivit, 186). Koľkí mladí si namýšľajú, že šťastnými ich urobí najnovší smartfón, najrýchlejšie auto či módny odev. Trpké vytriezvenie neraz prichádza príliš neskoro. Veci nikdy neposkytnú človekovi skutočnú radosť; tá pochádza len z vedomia, že je milovaný a že miluje.
 
Živá viera je vždy misionárska

Priateľstvo s Ježišom sa nerozlučne spája s misiou. Taká bola Petrova skúsenosť. Len čo vyznal svoju lásku k Pánovi, dostal od neho poslanie. My neraz podliehame pokušeniu vzdychať nad krízou a snívať o časoch rozkvetu Cirkvi. Hľadiac na toľko ľahostajnosti okolo nás, podliehame strachu, že budeme vyzerať ako naivky a ostatní sa z nás  budú smiať. Avšak človek zamilovaný do Krista sa pozerá na svojho Pána a neobracia sa dozadu. Chce jednoducho kráčať za Ježišom bez toho, aby sa obzeral po druhých. 

Nemôžeme popierať, že kresťania sú obkľúčení valiacimi sa vodami modernity. Niektorí navrhujú postaviť si archu, v ktorej by sme našli útočište dovtedy, kým voda neopadne a my by sme mohli stáť na suchej zemi. Správne je však iné riešenie - ako Peter kráčať po rozbúrených vlnách, a pritom sa spoliehať na Pána, že jeho ruka nás zachytí a nenechá nás utonúť. Možno aj my budeme konfrontovaní s vlastnou slabosťou, keď v nepriaznivom prostredí Ježiša zaprieme. Ale i to sa môže stať príležitosťou vyznať mu svoju lásku. Takto svoje poslanie prežívala aj prvotná Cirkev.

Spoločenstvo apoštolov neostalo uzavreté vo večeradle. Hoci predtým stratili všetko, na veľkonočné ráno boli preniknutí novým životom, ktorým ich obdaril Duch Svätý. Vyšli a nemohli mlčať o tom, na čo vlastnými očami hľadeli a čoho sa vlastnými rukami dotýkali (porov. 1 Jn 1, 1). Cirkev v kríze nezachránia administratívne štruktúry a dokonalá organizácia, ale len stretnutie sa so živým Kristom a skutočné priľnutie k nemu. Vtedy človek pocíti radosť, že je kresťanom, a zatúži sa o túto radosť aj podeliť.

Pripomeňme si slová pápeža Františka: „Potrebujeme impulz Ducha, aby sme neboli paralyzovaní strachom a vypočítavosťou, aby sme si nezvykli kráčať len v bezpečných hraniciach. Pamätajme, že z toho, čo je uzavreté, nakoniec páchne vlhkosť, a príde nám zle“ (Gaudete et exsultate, 133). Nestačí nám lamentovať nad tým, že komunikačná technika a sociálne siete sú nebezpečným osídlom, robia ľudí závislými od konzumu a uzatvárajú ich do negatívnosti. Aj toto prostredie je možné napĺňať Bohom, bratstvom, angažovanosťou – urobiť prostriedok na odovzdávanie evanjelia, hodnôt a krásy.  

Autenticky prežívaná viera dokáže osloviť aj súčasného človeka. Kardinál Joseph Ratzinger povedal: „Ľudia z celkom naplánovaného sveta sa ocitnú úplne sami. Ak celkovo stratili pohľad na Boha, ucítia hrôzu svojej úbohosti. Potom objavia malé stádo veriacich ako niečo nové. Objavia to ako nádej, ktorá je pre nich určená, a ako odpoveď, ktorú vždy hľadali.“ Kiežby sme my ako kresťania nezlyhali v našom poslaní a ponúkli svetu nádej!