Chamtivosť je zdrojom nešťastia
Chamtivosť sa začína zameranosťou na seba. Vlastníctvo nie je problém, ak si človek zachová vnútornú slobodu od materiálnych vecí. Problém nie je majetok, ale neschopnosť človeka sa s ním podeliť. Hromadenie len pre seba zatvára oči aj srdce človeka.
Pripútanosť k majetku vzďaľuje od Boha. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
Niečo mať, vlastniť je pre človeka viac ako samozrejmé. Už by si to ani nevedel inak predstaviť. Každý je vlastníkom niečoho a takto funguje život. Z Knihy Genezis vieme, že keď Stvoriteľ dokončil svet, tak ho odovzdal človeku, aby sa oň staral (porov. Gn 1, 27 – 29). Boh je pôvodca sveta i všetkých darov a aj ľudského vlastníctva.
Veľkosť majetku často umiestňuje človeka v rebríčku spoločnosti. Dáva mu vážnosť, dôležitosť a z toho sa odvíjajú rôzne možnosti vplyvu na život v ľudskej spoločnosti i na život jednotlivcov. A to v pozitívnom aj negatívnom význame. Bohaté krajiny vždy mali väčší vplyv vo svete ako chudobné. Hlas bohatých bol vždy silnejší ako požiadavky a potreby chudobných. Vlastníctvo často viedlo ľudí k nezhodám a rozdeleniam. Abrahám s Lótom sa radšej oddelili, lebo ich pastieri sa hádali o pasienky (porov. Gn 13, 7 – 9).
V histórii často vidíme, že sa viedli vojny pre rozšírenie vlastníctva panovníkov, národov alebo štátov. Uzatvárali sa rôzne vojenské pakty, zoskupenia, zmluvy, kde sa vlastníctvo a jeho rozširovanie urputne sledovali. Je to oblasť, ktorá toho veľa ovplyvňuje a podmieňuje. Túžba po vlastníctve jednotlivých vplyvných národov splodila boj o kolónie. Išlo o drancovanie slabších, okrádanie o ich nerastné bohatstvo a využívanie ich ako lacnú pracovnú silu.
Takto sa správali európske národy, a tak si zväčšovali bohatstvo i vplyv. Tí, čo nemali kolónie, chceli ich mať a rozpútali vojnu. Teraz vidíme akoby opačný proces. Ľudia z ich bývalých kolónií chcú žiť v Európe. Nechcú sa prispôsobovať a robia problémy a trestné činy. Akási odplata za vykonané zlo v minulosti.
Bohatstvo nie je automaticky zlo. Ide o to, ako bolo nadobudnuté a ako sa s ním nakladá. Keď sa Pán Ježiš vyjadruje k tejto téme, tak on neodsudzuje bohatstvo, ale. Svätý Otec František nazval pripútanosť k bohatstvu modloslužbou. V Lukášovom evanjeliu istý človek chcel od Pána, aby ich rozsúdil s bratom ohľadom vlastníctva, ktoré zdedili po rodičoch (porov. Lk 12, 13 – 21). A tu Pán zareaguje tak zvláštne, keď sa pýta: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ (Lk 12, 14).
Veď predsa on je sudca. On nás bude všetkých súdiť. Jemu to zveril nebeský Otec. No túto úlohu sudcu a rozdeľovača pozemského majetku neprijíma. Jeho odpoveďou je vážna výstraha pred chamtivosťou a pred preceňovaním významu majetku pre náš život.
Zrúcam sýpky a postavím väčšie
Vtedy Ježiš vyrozprával podobenstvo o človeku, ktorý bol bohatý a pole mu prinieslo veľkú úrodu, až takú že ju nemal kde uložiť. Hľadal riešenie, až dospel k tomu, že zbúra tie sýpky, čo má, a postaví si väčšie, a tak si zabezpečí svoju budúcnosť v hojnosti. A naraz smrť ho odvolá z tohto pripraveného pozemského blahobytu (porov. Lk 12, 16 – 21).
A načo mu to všetko bolo? Toto krátke podobenstvo z úst Pána Ježiša nám ukazuje monológ boháča. Ten nám pomáha vniknúť do jeho myslenia. Nevystupuje tam žiaden rozprávač ani iné osoby, aj preto môžeme vidieť, ako premýšľa. Ako si sám odpovedá na svoju otázku. Boháč myslí iba na seba. Všetko sa točí okolo neho. V iných podobenstvách vystupuje pastier alebo otec alebo hospodár, a tu iba on. Sebastredný zúfalec.
Do tejto jeho šťastnej a zabezpečenej budúcnosti, ktorú si pripravuje, vstupuje niečo hrozné. Niečo nečakané. Nejakí Boží poslovia prídu požiadať jeho dušu. A v tej chvíli sa veľká cena celého jeho vlastníctva devalvuje. Pre jeho budúcnosť. On je označený tvrdým slovom blázon. Ten človek zabudol na iný druh bohatstva, ktorý by nestratil hodnotu ani pri jeho smrti. Zabudol si ukladať na nebeský účet.
Aj keď bol bohatý, pred Bohom nemal nič. Keď mu pole prinieslo veľkú úrodu, mohol si povedať: Rozdelím sa s tými, ktorí majú málo; s tými, ktorí pracujú na mojich poliach, a s ich rodinami. A tým by si vkladal na nebeský účet, ktorý platí pred Bohom. Takto by prejavil dobro a lásku a začal by bohatnúť aj pred Bohom.
Ak by jeho pohľad nebol zameraný iba na seba, tak by sa jeho bohatstvo mohlo stať požehnaním. Možnosťou pre konanie dobrých skutkov. Či máme veľa, alebo málo, dôležité je nepripútať sa na svoje vlastníctvo a mať na zreteli svojich blížnych a ich potreby. Svätý Pavol sa vyjadril: „Viem žiť skromne a viem aj oplývať“ (Flp 4, 12). Nezastavilo ho to v apoštolskej službe a v námahách pri ohlasovaní Pánovej blahozvesti. Tým vyjadril vnútornú slobodu od materiálnych vecí. Je to úžasná hodnota a víťazstvo nad týmto nebezpečenstvom.
Je to chlieb hladného, ktorý u teba plesnivie; oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom; čižma bosého, ktorú ty nenosíš, ale ju máš; peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný.
Svätý Bazil Veľký
Chudoba vo Svätom písme
Zaujímavé je to, že chudobný človek na začiatku Svätého písma nie je hodnotený ako dobrý. Chudobný je ten, kto sa nenamáha, málo pracuje, je neschopný sa postarať o seba, a preto je jeho život biedny. Rôzne požehnania, ktoré udeľovali patriarchovia svojim synom, zahŕňali prosbu o stáda, o žírne polia, bohatú úrodu, čiže to, čo prinášalo materiálny blahobyt rodinám.
Pohľad na chudobných sa vo Svätom písme radikálne mení u prorokov. V ťažkom položení a v neprávostiach, ktoré zakusujú od bohatých, naraz nachádzajú zástancu a obrancu a tým je sám Boh. On sa stavia na ich stranu a ujíma sa ich. Pán Ježiš si chudobu vybral ako spôsob svojho života. Narodil sa v chudobnej maštaľke, nemal kde hlavu skloniť; v reči na vrchu blahoslaví chudobných, ktorým patrí nebeské kráľovstvo; je pochovaný v cudzom hrobe.
Vystríha pred nebezpečenstvom bohatstva, ktoré sa môže stať prekážkou na vstup do Božieho kráľovstva. V našich kresťanských rodinách je pre vlastníctvo a jeho rozdelenie mnoho zla. Mnohé rodiny sú rozdelené, rozhádané. Mnohí súrodenci sa nezdravia a nenávidia. Smäd po majetku sa nekončí. Neuhasína. Kto má veľa, chce mať ešte viac. Postupne sa stáva zaslepeným a otupuje sa pre tie veci, ktoré majú hodnotu pred Bohom.
Keď raz prišiel bohatý mládenec, ktorý chcel patriť Bohu a chcel ísť jeho cestou, s otázkou čo, má robiť, aby získal život večný, tak dostal odpoveď, aby zachovával prikázania. A on vyjadruje svoju túžbu robiť niečo viac. Žiť niečo viac. A dostáva radu, aby sa išiel zbaviť svojho majetku (porov. Mt 19, 16 – 22). A to ho zastaví.
Naviazanosť na majetok premení jeho túžbu a radosť žiť pre Boha na smútok a odchod. Odchádza smutný. Pripútanosť k majetku vzďaľuje od Boha. Pustovníci, mnísi a rehoľníci, ktorí prijali Pánovu radu chudoby ako svoj životný štýl, sa cítia oslobodení, uvoľnení. „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony?“ (Mt 6, 26).
Svätý František a jeho chudoba
Svätí nám pomáhajú vnímať a chápať evanjelium cez svoje postoje. Hodnotu chudoby oproti nebezpečnému bohatstvu môžeme zreteľne vidieť u svätého Františka z Assisi. V Bazilike svätého Františka v Assisi v strednom kostole je zaujímavá freska, ktorá ukazuje sobáš svätého Františka so zvláštnou nevestou a tou je chudoba. Tú si František vyvolil, zamiloval a prijal ju za spoločníčku na celý svoj život.
V pozadí je muž, ktorý hádže kameň a zaháňa túto nevestu čo najďalej od svojho príbytku, aby sa nikdy nepriblížila k nemu a jeho rodine. Túto potupenú čnosť objavuje svätý František ako svoju milovanú, ktorú si volí, a spolu s ňou chce oslavovať a napodobňovať Pána. Bolo to v časoch, keď táto čnosť bola zabudnutá aj v Cirkvi. Aj biskupi a kardináli ju zaháňali od svojich príbytkov čo najďalej.
On všetky rehoľné sľuby - chudobu, čistotu a poslušnosť - chápal akoby na podklade chudoby. Nielen chudobu od materiálnych vecí, ale i sľub čistoty bral ako chudobu, že ide o vzdanie sa ľudskej lásky a rodiny v užšom zmysle. Aj sľub poslušnosti bral ako chudobu v zmysle, že ide o zrieknutie sa seba, svojej vôle ako najvyššej obety. Odovzdanie sa do rúk predstaveného. Tým nasleduje Pána, „ktorý zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 7).
Apoštol Peter, keď pri bráne do chrámu zbadal ochrnutého človeka, povedal mu: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3, 6). Čiže Peter nebol bohatý na hmotné veci, ale na duchovné dary, cez ktoré slúžil ľuďom. Tu je význam a úloha Cirkvi.
Stále je dobré prehodnocovať si svoje vzťahy a postoje, aby sme boli schopní korigovať ich podľa evanjelia. Skúmajme aj túto oblasť nášho života, aby sa nestala príťažou a prekážkou našej spásy, ale aby sme mali pred očami ten nebeský účet, ktorý bude platný, aj keď opustíme tento svet. Aby sme sa stávali bohatými pred Pánom Bohom.