Choďte a robte mi učeníkov z ľudí všetkých národov

Poznáme iný preklad Ježišových slov, ako je v titulku, a to: „Choďte teda, učte všetky národy“ (Mt 28, 19). Avšak grécky výraz matheteo, použitý v origináli evanjelia, sa prekladá nielen slovesom učiť, ale aj slovným spojením robiť učeníkov.

Mnohé dôležité preklady Biblie uvádzajú grécke matheteo v Ježišovej misijnej výzve v tomto druhom význame. A ako príkaz nám všetkým. No robiť učeníkov z iných môže len ten, kto ním sám je.

S pojmami učeník a učeníctvo sa stretávame v biblickom kontexte. Už v Starom zákone bolo ideálom stať sa učeníkom samotného Boha, a to štúdiom Pánovho zákona. Čo najlepšie sa vyučiť, osamostatniť a potom zaúčať iných.

V Novom zákone je učeník už nielen poslucháč, ale aj verejný prívrženec Ježiša Krista, jeho doživotný žiak. Žiaľ, väčšine z nás pojem učeník veľa nehovorí. Zvykli sme si, že platí pre Ježišových spoločníkov, ale nás sa netýka. Tým však strácame výbušnú silu učeníctva.

Ježišovi učni

Učeň sa učí od svojho majstra. Najprv pozoruje, ako majster pracuje. Neskôr mu pomáha, až si jedného dňa úlohy vymenia: pracuje učeň a majster pomáha jemu. A napokon majster pozoruje, ako to jeho učňovi ide.

Podobne je to aj s učeníkom, ktorý sa zaúča v škole Majstra majstrov – v tej Ježišovej. S tým rozdielom, že vyučiť sa Ježišovmu umeniu ani tí prví za tri roky nestihli.

V geniálnom umení spolupracovať na spáse svojej duše a duší iných je potrebné byť učňom – učeníkom po celý život. Asi tak, že čítaním Písma pozorujeme, ako koná Boh, prípadne Boží ľudia v ňom.

Ak sa nad Písmom modlíme, tak s Bohom už spolupracujeme, aby sme ho dokázali počúvnuť a stále viac konali podľa jeho slova. Nie, stávať sa učeníkom nebude len ozdobou nášho kresťanstva.

Prečo o učeníctve

Nie taká dávna synoda o evanjelizácii nám pripomenula, že je potrebné, aby Cirkev evanjelizovala v prvom rade seba. A výsledkom ozajstnej evanjelizácie je celoživotný učenícky postoj nás všetkých bežných veriacich.

Pastoračná skúsenosť ukazuje, že bez učeníctva ani najtvorivejšia evanjelizácia neprináša trvalé ovocie. Nielen v živote evanjelizovaných, lebo rovnako to platí pre každého evanjelizátora. I keď v našom kontexte sa slovo učeník nepoužíva často, predsa je kľúčovým pojmom kresťanského života.

Vyjadruje nielen príslušnosť do Cirkvi, čiže členstvo v nej, ale aj kompletný životný štýl. Predstavuje kresťana v životnej dynamike ako toho, ktorý sa stále učí od Ježiša. Pozrime sa preto na dozrievanie učeníka napríklad v optike Lukášovho evanjelia.

Päť krokov

1. „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7, 16). Pojem Božej návštevy je častý už v Starom zákone. V Novom zákone ho Lukáš hneď na začiatku evanjelia kladie do úst Zachariáša (porov. Lk 1, 68), potom zástupom pri radosti zo vzkriesenia Naimského mladíka (porov. Lk 7, 16).

A v negatíve do Ježišových úst, keď plakal nad Jeruzalemom, ktoré v ňom nespoznalo Božiu návštevu (porov. Lk 19, 44). Pretože Božia návšteva sa v plnosti uskutočnila v Ježišovi. Celý jeho pozemský život bol jednou veľkou návštevou ľudstva.

Každý, kto sa pre Ježišovu návštevu otvoril, mohol byť jeho učeníkom. Učeníctvo sa i dnes začína tak, že sa necháme navštíviť Ježišovým evanjeliom. Tým, že otvoríme jeho svätým slovám dvere svojho srdca, aby sme ich pred ním už nikdy nezabuchli.

On ich nevylamuje, keď nám chce priniesť vnútorný pokoj, zdravie duše alebo silu trpieť. A Ježišov učeník potom prijatým evanjeliom ďalej navštevuje prostredie, v ktorom žije.

2. „Dnes prišla spása do tohto domu“ (Lk 19, 9). Návšteva Ježiša, najväčšieho zo všetkých prorokov, ba oveľa viac ako proroka, bola za účelom obrátenia ľudstva k Otcovi. A tam, kde sa človek obrátil, spolu s Ježišom sa oslavovalo.

Teda ďalším krokom dozrievania Ježišovho učeníka je osobná konverzia sprevádzaná radosťou z Božej spásy. Čiže denne podľa evanjelia trochu poopraviť „GPS“ svojho života. Nahadzovať do svojho srdca Ježišove súradnice, nie tuctové, čo sú všade okolo, a vlastnou konverziou meniť svoje prostredie.

A veľmi sa radovať s tými, ktorí sa tiež nechávajú meniť evanjeliom.

3. „Ktorá si sadla Pánovi k nohám“ (Lk 10, 39). Sedenie pri nohách učiteľa je v celom Písme symbolickým vyjadrením postoja učeníka. Ježiš vyučoval o Božom kráľovstve všade: v synagógach, v chráme či v domoch a ten, kto zotrvával pri jeho nohách, sa prehlboval v učeníctve.

Každý Ježišov učeník venuje i dnes zvýšenú pozornosť a predĺžený čas počúvaniu jeho evanjelia. Už nielen čítaním, ale aj uvažovaním a modlitbou nad ním. Zároveň je volaný načúvať i ľuďom vo svojej blízkosti, a tak ich učiť evanjeliu postojmi i životom, a keď je opýtaný, aj slovami.

4. „Poď za mnou“ (Lk 9, 59). Podstata učeníctva nespočíva iba v počúvaní Ježišovej náuky, ale aj v napredovaní jeho cestami. Podľa Lukáša bol Ježiš v neustálom evanjelizačnom pohybe, doslova na ceste žil a volal k nasledovaniu svojho dynamického života.

Ježišov učeník prijíma životný štýl svojho majstra. Aj on je v pohybe: rastie, hľadá, ide ľuďom v ústrety. Okrem toho, že sám napreduje v dozrievaní, sprevádza na ceste rastu tých, ktorí sú mu zverení.

5. „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24, 48). Učeníctvo sa napĺňa vydávaním svedectva. Ježišov život bol ustavičným svedectvom o Otcovom milosrdenstve voči človeku. A Lukášovo evanjelium je aj evanjeliom milosrdenstva!

Prví učeníci svedčia o skutočnom Ježišovi: ako s ním jedli, pili (porov. Sk 10, 41). Rovnako o jeho výkupnej smrti a zmŕtvychvstaní, a zároveň o milujúcom vplyve na nich. Preto autentický učeník i dnes odovzdáva zakúsené Božie milosrdenstvo jeho vytrvalým uplatňovaním voči blížnym.

Najlepší učeníci

Ak by sme chceli zhrnúť všetkých päť krokov dozrievania učeníka, tak aj dnešný Ježišov učeník robí tú istú vnútornú cestu. Prijíma, spracúva, zakúša, nacvičuje informáciu evanjelia a napokon o ňom vydáva svedectvo. To všetko nielen rozumovým pochopením, ale rovnako aj emotívne, čiže srdcom a skutkami.

Týmito piatimi postojmi sa dostáva do najbližšej blízkosti Ježiša. V miere, v akej učeník absolvuje túto cestu v jej integrite, môže privádzať k evanjeliovému dozrievaniu aj iných.

Najdokonalejším učeníkom – učeníkom Otca – je Ježiš. Päť vyššie spomínaných postojov vidíme i na jeho živote: je plne otvorený Otcovi, zjednocuje sa s plánmi Otca, počúva Otca, koná podľa Otca, svedčí o Otcovi. Podobne jeho matka, Mária.

Veď Ježiš ju nechváli pre zázračnú svätosť života alebo úžasnú čistotu, ale preto, že počúva jeho slová a usiluje sa podľa nich žiť (porov. Lk 11, 27 – 28). Panna Mária umožnila Bohu, aby ju navštevoval, a tak menila svoje plány podľa Božích výziev, uchovávala jeho slová vo svojom srdci, kráčala na ceste viery.

Žila vyše tridsať rokov v Ježišovej škole. Napokon svedčila o ňom medzi svojimi krajanmi a neskôr v prvotnej Cirkvi. A to všetko nie bez námah a ťažkostí. Práve ona je výsostným vzorom učeníkov všetkých čias.

Katolíci učeníkmi?

Možno nás niekedy prekvapuje agilnosť iných kresťanských vierovyznaní. Svoju dynamiku čerpajú zo Svätého písma, veď iný zdroj nemajú. Ako katolíci máme vo sviatostiach arzenál milostí, no neznamená to, že poklad Písma môžeme ľahostajne nechávať bokom.

Ježišovo evanjelium nemôže byť iba liturgickou súčasťou nášho kresťanstva, ktoré si každú nedeľu zbožne vypočujeme. Nie je ani pre pasívnych opatrníkov. Boh nás nechce mať matrikovými kresťanmi, či len tými, ktorí pravidelne pristupujú k sviatostiam, ale chce z nás mať skutočných učeníkov Ježiša Krista.

Veď bez Písma prestaneme rozumieť sviatostiam a nenačerpáme z nich silu.

Sväté Písmo nás integruje, harmonizuje, dynamizuje. Je pre nás životodarnou transfúziou i zachraňujúcou dialýzou zároveň.

Tým, že sa otvoríme Ježišovi, aby nás svojím slovom často navštevoval a orientoval; tým, že ho počúvame pri jeho nohách; tým, že podľa jeho slov kráčame cestami tohto sveta, svedčíme o najlepšom Učiteľovi. On nás učí umeniu nad umenia: milovať a svedčiť o jeho láske, aby sme revitalizovali náš krstný život.

Lebo kresťanstvo nemá náš krst konzervovať. Naopak: kresťanstvo nás otvára pre najintenzívnejšie možné žitie učeníctva - až po svedecké martýrium.

A náš život sa začne zlievať do toho podstatného. Práve učenícky postoj z nás urobí zrelých, dôstojných kresťanov, ktorých netreba posúvať doprava či doľava. Takých, ktorí započujú Boží hlas vo svojom vnútri a budú strhávať svoje okolie. A sprítomnia Krista tu a teraz.

Žena učeníčka

Keď bol pápež František na krátkej apoštolskej ceste v Izraeli, stihol navštíviť na brehu Galilejského jazera v miestach, kde stálo staroveké mesto Magdala, novovybudované duchovné centrum.

Pri jeho stavbe bol odkrytý rozsiahly a vzácny archeologický areál. Medzi iným aj zvyšky synagógy z prvého storočia, čiže jednej z najstarších na svete, ktorú pravdepodobne navštevoval i Ježiš.

Svätý Otec posvätil svätostánok tohto duchovného centra, ktorý je umiestnený na oltári v tvare lodičky. Presbytérium podopreté dvanástimi stĺpmi s menami apoštolov má široké átrium vo forme otvoreného náručia.

Nóvum je, že na jeho stĺpoch sú mená Ježišových učeníčok, teda žien, ktoré boli nablízku nielen jemu, ale aj ostatným učeníkom a zaiste i chudobným, chorým, deťom.

Učeník blížnym

Každý kresťan má byť mostom – aby si boli Boh a človek bližšie. Skutočne je učeníkom ten, kto žije v Ježišovej blízkosti každý deň. A obohacovať svet evanjeliovou blízkosťou je osobitnou úlohou ženy, lebo je od prirodzenosti odborníčkou na blízkosť. Učeníctvom ju môže plodne rozvíjať.

Čo viac môže kresťan chcieť od tohto života, ako denne piť Ježišovu živú vodu a hasiť smäd svojich blízkych jeho láskou? A ešte jedna radostná správa. Na evanjeliovú blízkosť máme všetci: kňazi, zasvätení aj laici.

Mladí i starí, chorí i zdraví, nadaní i jednoduchí. Preto môže častú výzvu pápeža Františka, aby sme vyšli zo seba, uskutočňovať každý. A robiť nielen seba, ale aj svojich blížnych učeníkmi Ježiša Krista.