Eucharistia ako pozvanie priznaných hriešnikov

Prijímanie, ísť na prijímanie, chodiť na prijímanie... Takto a podobne sa hovorí o účasti na Eucharistii. Samotné vyjadrenie týchto spojení vyvoláva značný dojem individualizmu: ísť, zobrať si to svoje a odísť preč.

V rozmanitosti devocionálnej tradície je prítomný aj tento moment značne individuálneho vnímania Eucharistie: ja a ty, Bože. Prijímanie ako sebaposilnenie, prijímanie ako prejav vlastnej oddanosti, prijímanie ako výraz a dôkaz vlastnej zbožnosti, prijímanie ako sebauspokojenie.

Celá udalosť Eucharistie

Takáto prax, prítomná v katolíckom prostredí už od stredoveku (neskôr podporená aj mysticizmom a romantizmom), znamenala silné uzavretie sa do seba a pestovanie individuálnej formy zbožnosti. Pretrváva dodnes a našla si svoje podoby i v čase pandémie, napríklad individuálne rozdávanie prijímania bez slávenia Eucharistie, teda paradoxne – communio bez communia.

V každom prípade slávenie Eucharistie je lámanie chleba druhým a s druhými. Nikdy by to nemala byť súkromná záležitosť jedného. Eucharistia je „vzťahová“. Vyžaduje si druhého. Nemôžem lámať chlieb sám. Nemôžem lámať a nedávať. Eucharistia nie je len kúsok bielej hostie.

Eucharistia je udalosť spoločenstva. Udalosť, ktorá sa raz stala a my ju sprítomňujeme. Ale sprítomňujeme ju celým slávením – od úvodného pozdravu, vzájomného priznania našej hriešnosti a odpustenia prítomným cez spoločné počúvanie Božieho slova, modlitieb, spoločné vyznanie Kréda, prianie Pánovho pokoja všetkým, spoločné lámanie chleba, Kristovho tela, až po záverečné pozdravenie, aby sme s Pánovým požehnaním vstúpili opäť do našich každodenností.

To celé je udalosť Eucharistie, ktorá sa nedá redukovať na prijímanie. Lebo communio bez communia stráca zmysel. Eucharistia nie je malá biela tabletka s magickým účinkom, ale je to udalosť spoločenstva okolo jedného stola.

Ak sa toto spoločenstvo ľudí zíde a v strede je Ježiš Kristus, v mene ktorého si vzájomne odpúšťajú, lámu chlieb a rozdávajú ho, vtedy sprítomňujú Ježišovu udalosť Poslednej večere. V tejto úvahe sa však chcem venovať Eucharistii aj z iných dvoch pohľadov: prijímanie ako výzva a prijímanie ako nezaslúžené pozvanie.

Prijímanie ako výzva

Po Ježišových slovách: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53) nasleduje ostrá konfrontácia medzi Ježišom a židmi. Hneď nato mnohí z jeho učeníkov odchádzajú pohoršení preč a viac s ním nechodia. Táto výzva privádza prítomných k bodu, kde sa musia rozhodnúť: prijať ho alebo neprijať.

Povedané rečou Ježiša: jesť alebo nejesť jeho telo. Ako sa pokrm dostáva do človeka a stáva sa jeho súčasťou, tak sa prijaté Ježišovo telo má stať súčasťou nielen našej biológie, ale aj nášho bytia, uvažovania, postoja a konania. Jesť znamená prijať.

Preto prijatie Ježišovho tela nás posúva k bodu, v ktorom sa stávame Kristovými. Táto pozícia od nás vyžaduje konať a hovoriť, ako konal a hovoril ten, ktorý nás „sýti svojím telom“, svojím bytím. Táto pozícia od nás vyžaduje životný postoj. Jesť Ježišovo telo – to nie je len tak. Jesť Ježišovo telo – to chce odvahu.

Z nasýteného sa máme premeniť. Ježišovo telo nezaháňa iba náš hlad po pravde, spravodlivosti a pokoji, ale po nasýtení sme sami vyzvaní uskutočňovať pravdu, spravodlivosť a pokoj. Chcete aj vy odísť? – zaznieva dodnes Ježišova otázka v našich kostoloch.

„Pane, a ku komu by sme išli?“ (Jn 6, 68) – pomáha nám Peter s odpoveďou, ktorú si opatrne skladáme. Potom s ešte väčšou opatrnosťou sa pripojíme do radu prijímajúcich a s bázňou sa pýtame samých seba: Zvládneme týmto prijatím aj premenu nášho bytia?

Chcete aj vy odísť? – mnohí z prítomných, keď počuli výzvu na stotožnenie sa s Ježišom („jesť jeho telo“), teda na stotožnenie sa s jeho bytím a postojom, rozhodli sa radšej ísť preč. Kristus privádza svojich učeníkov k tomuto bodu a práve preto sa jeho osoba stáva kameňom úrazu, na ktorom sa všetko láme.

Práve v tomto momente stotožnenia sa stáva križovatkou pre všetkých – krisis (gr. rozlišovať, rozhodnúť sa). Chcete aj vy odísť? Tu sa majú jeho učeníci rozhodnúť, či chcú zdieľať s ním do dôsledkov všetko, alebo chcú radšej ísť preč. Ježiš počas účinkovania priviedol svojich poslucháčov často do situácie krisis, na križovatku, keď sa mali rozhodnúť – postaviť sa za človeka alebo za zákon.

Ježiš si vyberá človeka

Samozrejme, Ježiš nestavia a priori zákon proti človeku a naopak. Ale sú situácie, keď zákon nepozná alebo nevystihuje momentálne rozpoloženie človeka. V takýchto situáciách si Ježiš – v konfrontácii zákona a ľudských situácií – vyberá človeka.

Keď mu v deň sabatu zákon káže neuzdravovať, Ježiš napriek tomu uzdravuje žobráka, lebo je to momentálne silne bytostná potreba dotyčného; podobne v tento posvätný deň trhá klasy na pšeničnom poli a naje sa so svojimi učeníkmi, lebo ich v tom momente ohrozuje hlad; rozpráva sa so ženou, cudzinkou (aj keď to podľa vtedajších zvyklostí a konvencií bolo nemiestne), lebo tú ženu vníma ako plnohodnotného človeka, osobu rovnakej ľudskej hodnoty, akú má on sám.

Ježiš sa v konfrontácii zákona a človeka postavil vždy na stranu človeka. Nie preto, žeby zákon neuznával, ale preto, že zákon ľudsky používal. Kto však nemal v sebe túto „náboženskú autonómiu“, ostával mu iba holý zákon, ktorý použil v praxi bezinterpretačne a holo, čím vyznie značne neľudsky.

Nebolo preto prekvapením, že tento typ ľudí ostával pohoršený a z radov Ježišových učeníkov odchádza preč. Všetko Ježišovo konanie, slová a gestá, ale i celá jeho osoba vyžaduje rozhodnutie a vedie buď k stotožneniu sa s Ježišom, alebo k jeho odmietnutiu. Vďaka tomu sa Kristus stal križovatkou sveta.

Tu sa každý musí rozhodnúť. Rovnako nám znie dnes v ušiach jeho otázka: Aj ty chceš odísť? Možno by niekto povedal: Nie, zostanem. Prečo by som mal ísť preč? Veď súhlasím s Kristom. Nakoniec však ani tí, ktorí už vyslovili svoje rozhodnutie ostať, si nemôžu byť istí, pretože najväčšou výzvou a momentom rozhodnutia „ostať s Kristom“ je kríž, utrpenie.

Možno si niekto kladie otázku: Prečo hrá utrpenie takú veľkú úlohu pri nasledovaní Krista? Kristus však nikdy nepovedal: Kto chce ísť za mnou, nech vždy vyhľadáva utrpenie. Ale povedal: Tí, ktorí ma chcú nasledovať, nech prijmú realitu života tak, ako plynie.

Nech neutekajú od života, ale k životu, ako prichádza. Nič viac a nič menej. Inými slovami, ak chce niekto nasledovať Krista, mal by prijímať vlastnú realitu. Nasledovať Krista znamená nežiť ani v pesimizme, ani v naivite, ale v skutočnosti vlastného bytia. To je jediný spôsob, ako dospieť.

Prijímanie ako nezaslúžené pozvanie

Prvá úvaha o prijímaní môže vyvolať dojem, že Eucharistia je iba pre silných. Nie je to však tak. Boh nás nepozýva k svojmu stolu za odmenu, lebo konáme ako on. Ale pozýva nás preto, aby sme sa posilnení jeho telom rozhodli konať ako on. Boh nás pozýva postaviť sa do radu prijímajúcich a dáva nám silu, aby sme sa priblížili k jeho postoju.

Prijatie Eucharistie nie je odmenou za náš výkon. Nie je to ani odmena za našu bezhriešnosť. Inak by predsa nemalo zmysel krátke biblické zvolanie pred prijímaním: Pane, nie som hoden...! Nie sme hodní, a predsa ideme na prijímanie. Tak ako to vlastne je?

Prijímanie je pozvanie hriešnikov k Pánovmu stolu. Pozvanie tých, ktorí vyznávajú svoje hriechy, nie tých, ktorí ich „nemajú“. Do radu na prijímanie sa preto radia priznaní hriešnici, nie tí, ktorí „vyznávajú“ svoju bezhriešnosť. Ísť na prijímanie nie je zaslúženosť, ale uznanie nezaslúženosti.

Pretože zo spovednice nevychádza bezhriešny človek, ale človek, ktorý svoju hriešnosť práve priznal. Na prijímanie sú pozvaní všetci práve preto, že uznávajú svoju slabosť, vyznávajú potrebu posilniť sa, doslova nasýtiť sa chlebom. Na prijímanie idú ľudia unavení životom, ktorí nevkladajú svoje bytie do vlastných možností a síl, ale priznaní k sebe samým sa nechávajú prijať Bohom.