Eucharistia je hlboké spojenie s Bohom

Slovo eucharistia je zložené z gréckeho eu (dobrý) a charis (dar), čo doslova znamená dobrý dar. Avšak grécke slovo eucharistein sa už v 1. storočí používalo vo význame ďakovať.

Týmto krásnym slovom prví kresťania pomenovali Najsvätejšiu oltárnu sviatosť. Podľa historikov bolo slovo Eucharistia prvýkrát použité v spise Didaché (približne v roku 100).

Eucharistia je v katechizmovom poradí tretia iniciačná sviatosť, ktorá završuje kresťanské zasvätenie (porov. CIC 842 § 2). Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života (porov. Lumen gentium 11).

Všetky ostatné sviatosti – ako aj liturgia – slúžia Eucharistii, pretože Eucharistia obsahuje samého Krista – Boha (porov. Tomáš Akvinský, Teologická suma III).

Ustanovenie Eucharistie

Pri Poslednej večeri Kristus Pán naplnil predobraz Paschy, keď ustanovil Eucharistiu; on je v nej novozákonný Boží Baránok (porov. 1 Kor 5, 7; Sacrosanctum concilium 47). Zároveň s ustanovením Eucharistie Kristus ustanovil aj nové služobné (hierarchické) kňazstvo.

Nikto z Ježišových učeníkov vopred nevedel, ako Ježiš spojí v Eucharistii dve skutočnosti – svoju obetu a svoje telo i krv, hoci ich na to postupne pripravoval.

Pán poukázal na rozdiel medzi pominuteľným pokrmom a pokrmom pre večný život (porov. Jn 6, 48 - 51) a seba označil za životodarný nebeský chlieb (porov. Jn 6, 35).

Najstarší zápis ustanovenia Eucharistie je od apoštola Pavla (porov. 1 Kor 11, 23 - 34) asi z roku 56. Ďalšie tri správy sú od synoptikov (porov. Mt 26, 29; Mk 14, 22 - 25; Lk 22, 14 - 20).

Jadrom ustanovenia sú slová: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo. Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: ,Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy´“ (Mt 26, 26 - 28).

Kristus sa predstavil ako živý chlieb (porov. Jn 6) a vysvetlil vzťah Eucharistie k svojej obete (porov. Jn 17, 19).

V prvotnej Cirkvi vznikali teologicky hlboké texty o Eucharistii.

Svätý Justín (100 - 165) napísal: „Apoštoli nám vo svojich pamätiach, ktoré sa volajú evanjeliá, zanechali, čo im prikázal Ježiš: že on vzal chlieb, vzdával vďaky a povedal: Toto robte na moju pamiatku! Toto je moje telo. A podobne vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: Toto je moja krv. A toto odovzdal iba im“ (porov. Apologia I., 66).

Cirkevný učiteľ Západu sv. Augustín (354 - 430) kázal: „Týmito eucharistickými znakmi nám chcel Kristus Pán zveriť svoje telo a svoju krv, ktorú vylial za nás na odpustenie hriechov“ (Sermo 227, 1).

A cirkevný učiteľ Východu sv. Ján Zlatoústy (344 - 407) ešte širšie rozvádza:

„To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou,  nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý (ho) predstavuje, vyslovuje tie slová, ale účinnosť a milosť sú od Boha. Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary“ (De proditione Iudae homilia 1, 6).

Obeta a pokrm

Ježiš ustanovil Eucharistiu ako sprítomnenie svojej jedinečnej obety (anticipoval – predstihol ju) a ako duchovný pokrm (porov. Teologická suma III). Oboje – aj obeta, aj pokrm – vzniká (sprítomňuje sa) na oltári kňazskou konsekráciou.

Náuka o Eucharistii – Eucharistia ako obeta a Eucharistia ako pokrm – má základ u apoštola Pavla: „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“  (1 Kor 11, 26).

Eucharistia, čiže svätá omša, je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti na Pánovom tele a jeho krvi (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1382, 1323, 1362; Sacrosanctum concilium 47).

Hoci sa jednou konsekráciou uskutočňuje Eucharistia (aj ako obeta, aj ako pokrm), predsa je medzi obetou a pokrmom rozdiel.

Eucharistia je obetou, keď sa v nej Kristus ponúka Bohu Otcovi. Eucharistia je pokrmom, keď sa Kristus ponúka ľuďom ako sväté prijímanie (porov. Teologická suma III).

Účelom obety je oslava Pána Boha. Účelom pokrmu je posvätenie ľudí. Eucharistia ako obeta je prechodný úkon. Eucharistia ako pokrm je trvalá realita (pokiaľ trvajú spôsoby chleba a vína).

Duchovné tajomstvo – že chlieb a víno sa stanú Ježišom – teológia vyjadrila slovami eucharistické „prepodstatnenie“.  Pri premenení podstaty chleba a vína na podstatu tela a krvi Krista vkladá Boh do stvorenstva princíp radikálnej zmeny vnesený do najhlbšej intimity bytia.

Bytie je povolané k takej zmene: „Aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28; porov. Sacramentum caritatis 11). Eucharistia má teda performatívnu (v zmysle „prenikať“) povahu (porov. Verbum Domini 56).

Performovať a formovať človeka je viac ako vychovávať ho. Výchovou sa v ňom realizuje to, čo už „v človeku je“, ale formáciou možno nadobudnúť niečo nové, čo „v človeku nebolo“ – konkrétny nový životný štýl, „sviatostné spojenie s Bohom“.

Dôvod ustanovenia Najsvätejšej oltárnej sviatosti

Tridentský koncil zhrnujúco odôvodnil Božie ustanovenie Eucharistie (11. októbra 1551, 13. sesia, 2. kapitola). Koncil vyhlásil, že keď náš Spasiteľ mal odísť z tohto sveta k Otcovi, ustanovil Eucharistiu, do ktorej akoby vlial celé bohatstvo svojej lásky k ľuďom.

Spasiteľ preto chcel, aby táto sviatosť lásky a spojenia bola prijímaná ako duchovný pokrm pre duše, ktorým sa majú sýtiť a posilňovať:

„Aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57); ako liečivý prostriedok, ktorý nás oslobodzuje od všedných previnení a chráni pred smrteľnými hriechmi; ako závdavok našej budúcej slávy a večného šťastia; ako symbol jednoty tajomného tela, ktorého Ježiš je hlavou (porov. 1 Kor 11, 3; Ef 5, 23).

Príprava na sväté prijímanie

Cirkev učí o príprave ako „o dispozícii“, o celkovom duchovnom stave prijímajúceho. Keďže, striktne vzaté, žiaden človek ani žiadne iné stvorenie nebude nikdy hodné, aby sa sviatostne zjednotilo s Božím Synom Ježišom Kristom, preto aj tu platí, že človek má urobiť to, čo najlepšie môže. 

Tridentský koncil záväzne nariadil, že pokrstený sa na prijatie svätého prijímania musí náležite pripraviť: „K tomuto Božiemu stolu pristupujú tí, ktorí sú odetí do svadobných šiat“ (porov. Mt 22, 11 - 14).

Byť v biblickom „svadobnom odeve“ znamená mať posväcujúcu milosť v duši. Nemať ju znamená byť v stave ťažkého, smrteľného hriechu (porov. 1 Kor 11, 27 - 29).

Následne treba mať zbožný úmysel, ktorý sa prejavuje aktuálnou ľútosťou nad všednými hriechmi; patričnou modlitbou; eucharistickým (jednohodinovým) pôstom a náležitým vonkajším správaním (odev, spôsob prijímania).

Dôležitú potrebnosť prípravy Cirkev opätovne a stále aktuálne zdôrazňuje (porov. KKC 1385 - 1388; CIC 912 - 919).

Ako sa čo najlepšie disponovať na prijímanie? Cirkev a duchovní otcovia vychádzajú vo svojich radách z podstaty danej sviatosti:

„Ide o hlboké spojenie veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania: prijímame jeho samého, ktorý sa obetoval za nás, jeho telo, ktoré za nás odovzdal na kríži, jeho krv, ktorú vylial ,za všetkých, na odpustenie hriechov̒“ (Mt 26, 28;  Ecclesia de Eucharistia - Cirkev žije z Eucharistie 16).

Sám Ježiš nás uisťuje, že takéto spojenie, ktoré on sám potvrdil ako analógiu života Najsvätejšej Trojice, sa opravdivo uskutočňuje. Eucharistia je pravá hostina, na ktorej sa Kristus dáva ako pokrm.

Pritom nejde o nejaký metaforický pokrm: „Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 55). Pričom „vonkajší spôsob“ prijímania, ktorý sa v dejinách Cirkvi už veľakrát menil, je druhoradý.

Sme predovšetkým viazaní napodobňovať Ježiša, ktorý neraz od svojich nasledovníkov chcel, aby si brali z neho príklad. Duchovní otcovia zdôrazňujú, že v dobrej eucharistickej dispozícii nesmie chýbať, ba má sa najvýraznejšie prejaviť Kristova pokora a poslušnosť.

Už sme si povedali, že Eucharistia má formatívnu povahu (porov. Verbum Domini 56), čo znamená, že sa musíme usilovať osvojiť si nový Ježišov životný štýl.

Prečo sú pri prijímaní Eucharistie preferované práve dve spomínané čnosti – Ježišova pokora a poslušnosť? Lebo ony sú najviac „zmaterializované“ v prijímaní. Boží Syn sa permanentne veľmi pokoruje, keď kňazskou konsekráciou vstupuje do obyčajného chleba a vína.

Ako z lásky k nám odkladá svoj božský majestát a velebu, keď ho slabí ľudia môžu vziať do svojich rúk, úst a srdca. Ako veľmi sa robí naším sluhom, aby nás vnútorne zmenil, obnovil a posvätil.

Vieme, že celé Pánovo vykupiteľské dielo je výrazom poslušnosti druhej božskej osoby – Krista Pána voči prvej božskej osobe – nebeskému Otcovi:

„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34). A na začiatku tridua (trojdnia) – vyvrcholenia božského spásneho diela v utrpení a oslávení sa Ježiš v absolútnej poslušnosti modlí: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42).

Aké bolo pekné a povzbudzujúce, keď v marci tohto roka po zavedení bezpečnostno-hygienických opatrení rímskokatolícki biskupi nečakane – takmer zo dňa na deň – nariadili u nás nový spôsob prijímania svätého prijímania na ruku a veľká väčšina veriacich to v pokore a poslušnosti prijala.

Áno, len takáto dispozícia veriaceho človeka – pokora a poslušnosť – je najvhodnejšia na prijímanie Oltárnej sviatosti.

Dobrá príprava na prijímanie konaná vedomým a slávnostným spôsobom – i keď v obmenách rozličných tradícií – bola v základe ustálená už v prvotnej Cirkvi.

Dobrá príprava spojená s pokorou a poslušnosťou nesie črty liturgickej citlivosti a je schopná premeniť naše kresťanské slávenie Eucharistie v súlade s obsahom Veľkej noci.