Hovoriť o Bohu skutkami života

Vo vlakovom kupé som chvíľu počúval a miestami sa zapájal do rozhovorov, niekedy na strane väčšiny a inokedy v názoroch sám proti všetkým. V polovici cesty padla otázka: „Čím sa živíš?“

Keď som odpovedal, že pracujem s ľuďmi, odpoveď neuspokojila, ale stačila, aby som o sebe nemusel prezradiť hneď všetko. Keď táto otázka padla druhýkrát, boli sme v kupé už len dvaja. Prezradil som, že som kňaz. Tvárou môjho spolucestujúceho sa v okamihu prehnalo množstvo emócií.

Prekvapenie, zdesenie, kŕč i smiech. „Neverím,“ povedal podnikateľ a krútil hlavou. „Cestujeme spolu päť hodín, počul si ma hovoriť, videl si, ako sa správam, prečo neveríš, že som kňaz?“ spýtal som sa s miernym úsmevom.

Bavil som sa ešte viac, keď zavolal známemu: „Neuveríš, s kým som sa vo vlaku päť hodín rozprával... Bol úplne normálny...“ Musel som sa krotiť, aby som nevybuchol smiechom.

ŽIŤ NAJLEPŠIE, AKO SA DÁ

Túto cestu vlakom si už nezopakujem, bola jedinečná. No bude iná cesta vlakom, iný spolucestujúci. Iste by všetko bolo odlišné, keby som tam sedel v kňazskom oblečení alebo keby som to, že som kňaz, prezradil hneď pri prvej otázke. Bol som pre spolucestujúcich tým, kým som mal byť?

Každý okamih v našom živote je jedinečný. Na strednej škole bolo mojím mottom, aby som sa snažil žiť daný okamih najlepšie, ako sa dá. Náročné, neuskutočniteľné, alebo jediná možná cesta?

Žijeme vo svete ako tí, ktorí stretli na svojej životnej púti Krista. Sme kresťania, ale žijeme tak? Máme do tohto sveta prinášať hodnoty, svedčiť životom, vyvolávať otázky u tých, ktorí Krista zatiaľ nestretli.

V apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate (GE 19) nás pápež povzbudzuje: „Pre kresťana nie je možné myslieť na vlastné poslanie na zemi bez toho, aby ho chápal ako cestu k svätosti, ,lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie‘ (1 Sol 4, 3).“

BYŤ NÁSTROJOM V BOŽÍCH RUKÁCH

Boh nás povolal do života, preto k nášmu životu patrí vďačnosť za tento dar a za mnohé iné dary, ktoré od nášho Otca prijímame. Stretnúť Božieho Syna Ježiša a prijať jeho lásku znamená byť ním poznačený, vložiť sa mu do rúk a dať sa ním pretvárať.

Objaviť povolanie svojho života, dať sa viesť Duchom Svätým a prijať pozvanie na spoločnú cestu života znamená stať sa Božím nástrojom. Pápež František to nazval svätosťou „vedľajších dverí“, tých, ktorí žijú medzi nami a sú odrazom Božej prítomnosti.

Byť milujúcou matkou, spoľahlivým otcom, horlivým kňazom, nadšeným mladým kresťanom znamená žiť naplno na mieste, kde ťa „položil“ Boh. Milujúci Otec nám dáva mnohé dary, a keď nás povoláva do rôznych pozícií v živote, na napĺňanie cieľov nás nenecháva samých.

Viackrát som bol svedkom, že ľudia pochybovali o tom, či zvládnu jednotlivé situácie. Tvoj život nemusí byť len o úspechoch. Zvládnuť ho znamená, že ani v ťažkých situáciách nezabúdame na Božiu lásku a snažíme sa žiť každý okamih s Bohom.

On svojou milosťou doplní to, čo chýba nám biednym ľuďom. Byť Božím nástrojom znamená dovoliť Bohu, nech koná cez nás, znamená to zjednotiť sa s jeho vôľou.

Ježiš rozšíril evanjelium do celého sveta prostredníctvom jednoduchých rybárov, ktorí sa ním vedení menia na apoštolov – exkluzívnych svedkov Zmŕtvychvstalého a ohlasovateľov radostnej zvesti.

V apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium nájdeme tiež trefnú charakteristiku: „Spoločenstvo hlásajúce evanjelium sa vkladá prostredníctvom činností a gest do života druhých, skracuje vzdialenosti, znižuje sa až k poníženiu, ak je to potrebné, a objíma ľudský život, dotýkajúc sa trpiaceho Kristovho tela v ľuďoch. Hlásatelia evanjelia tak ,páchnu po ovciach‘ a tieto počúvajú ich hlas“ (EG 24).

AKO JEDEN Z NICH

Páchnuť po ovciach znamená žiť s nimi, podieľať sa na živote najbližších. Nielen ako učiteľ a mentor, ako kontrolór kvality, ale ako jeden z nich. Spomínam si, že na istej púti mladých počas celého putovania, cez prietrž mračien aj počas brodenia v bahne, bol prítomný otec biskup.

Keď došiel s mladými do cieľa púte, bol jedným z nich – premočený ako oni, od blata ako oni. Keď sa im potom prihováral, bol naozaj pastierom, ktorý páchne po ovciach. Srdcia mladých boli otvorené a s radosťou prijímali slovo pastiera.

Pretože ten, čo žije s ľuďmi, získava prirodzene ďalší veľký dar – spozná a naučí sa používať jazyk, ktorému ľudia rozumejú. Nejde len o nárečie, slang, ale o schopnosť vysvetliť tajomstvá viery jazykom, ktorému adresáti rozumejú. Nejde len o ľudskú kvalitu, ale aj o schopnosť pokornej modlitby.

O stíšenie v Božej prítomnosti a prežitie tajomstva na vlastnej koži, tak aby ho ohlasovateľ prijal a pochopil, aby ho potom adresátom mohol odovzdať prijateľným spôsobom. Čím úprimnejšie žije pred Bohom, tým silnejšie a jednoznačnejšie je jeho svedectvo.

Dôležitosť jazyka si uvedomuje aj pápež František: „Stáva sa totiž, že veriaci – zvyknutí na svoju reč, ktorej rozumejú – keď počúvajú bezchybný ortodoxný jazyk, odnesú si niečo, čo nezodpovedá skutočnému evanjeliu Ježiša Krista“ (EG 41).

OTVORENÉ OKNO V PRAVOM ČASE

Stalo sa vám, že ste tomu istému človeku povedali dvakrát to isté, len s istým časovým odstupom a reakcie pritom boli úplne odlišné?

Veď som hovoril to isté, prečo teda to, na čo nechcel reagovať pred časom, dnes našlo odozvu v jeho srdci? „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom“ (Gal 4, 4).

Boh má v rukách časomer, ktorý meria plnosť času. Znamená to, že zasiahne v pravý čas. Preto je smiešne ťukať po tých našich hodinách a ukazovať, že už je najvyšší čas, alebo niekedy Bohu pripomínať, že už je neskoro. Časové okno citlivosti, počutia na to, čo má človek počuť, je pre každého človeka unikátne.

Každému sa Boh jasne prihovorí aspoň raz v živote. Na čo v danej chvíli bude počuť, na čo bude citlivý? Skúste sa pozrieť do svojich životov a nájsť tie momenty. Pre niekoho to môže byť prísny dohovor rodičov po probléme, ktorý si vyrobil.

Pre iného opakujúci sa príklad lásky starej mamy; alebo aj nečakané uvedomenie si Božej prítomnosti tam, kde by sme to najmenej čakali.

Keď som sa na príprave na birmovku spýtal jednej mladej dámy, ako sa k nám dostala, odpovedala prekvapene: „Ani sama neviem. Kamarátka mi povedala, že pôjdeme do mesta, ale najskôr si zaskočíme na chvíľu do mládežníckeho strediska.

Tá chvíľa bola dlhšia, prišla som aj nabudúce a potom som sa pýtala kamarátky, kedy tam zasa pôjdeme.“ Pre dotyčnú to bol okamih, keď mala otvorené okno a bola citlivá na veci, ktoré by inokedy odmietla. Tak sa obyčajné pozvanie od kamarátky môže stať životne dôležitým a prelomovým okamihom v živote človeka.

TRPEZLIVOSŤ A VYTRVALOSŤ

Niekedy začujeme: „Ale ja sa už roky modlím, pozývam, upozorňujem, volám... a nič.“ Možno je celé tajomstvo ukryté v nepochopení základného princípu evanjelia. Nie je to len o hlásaní pravdy, ale aj o osobnom stretnutí s ňou, o jej prijatí do svojho života.

Božiemu slovu máme v prvom rade dovoliť premeniť nás samých. Byť trpezlivý sám so sebou v každodennom stretaní s vlastnými nedokonalosťami nám otvára srdce pre láskyplné prijatie druhých.

Ak úprimne prijímame Božie milosrdenstvo vo sviatosti zmierenia, stávame sa milosrdnými voči druhým, tak ako nás Otec milosrdne objíma svojou láskou. Ten, kto ozaj miluje, nedá sa odradiť neúspechom, negatívnou odpoveďou na prejavenú lásku.

Pravá láska je neodbytná a vytrvalá, pôsobí v malých kvapkách, jej účinok nemusí byť v sile jedného nárazu, ale v konzistentnosti pôsobenia.

POĎ A UVIDÍŠ

Hľadal som na záver myšlienku, ktorá by vystihovala, že nestačí svedčiť slovami, ale že za nimi musia nasledovať skutky. A spomenul som si, čo som čítal v posolstve pápeža k 55. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov.

„Prvým z učeníkov, ktorí chceli po krste v rieke Jordán Ježiša spoznať, povedal: ,Poďte a uvidíte!‘ (Jn 1, 39). Pozval ich, aby žili vo vzťahu s ním. ,Poď a uvidíš!‘ je najjednoduchšia metóda, ako spoznať realitu. Je to najčestnejšie overenie každej správy, pretože na skutočné spoznanie je potrebné stretnutie, ktoré tomu, kto je oproti mne, umožní ku mne prehovoriť a dovolí jeho svedectvu, aby sa ku mne dostalo.“