I v chudobe dávať lásku
Chudobní potrebujú naše priateľstvo i lásku a my potrebujeme ich. Ilustračná snímka: vladdumitrescu.ro
Bol raz jeden kruh, ktorému kúsok chýbal, pretože z neho vyrezali trojuholníkový klin. Kruh túžil byť celý a hľadal chýbajúci kúsok. Ale keďže bol neúplný, mohol sa kotúľať len pomaly. Cestou obdivoval kvety, rozprával sa s červíkmi, užíval si slnečné lúče.
Nachádzal veľa rôznych kúskov, ale žiadny z nich mu nesedel. Jedného dňa našiel jeden, ktorý doň dokonale zapadol. Bol šťastný. Teraz sa mohol otáčať rýchlo, avšak príliš rýchlo, aby si všimol kvety či rozprával sa s červami.
Keď si uvedomil, aký odlišný je svet, keď sa tak rýchlo valí, zastavil, nechal svoj nájdený kúsok bokom a pomaly sa odkotúľal. Zdá sa, že nejakým zvláštnym spôsobom sme aj my celistvejší, keď nám niečo chýba.
Ľudské projekcie šťastia
Človek bol odnepamäti lovcom a zberačom. Prechovával k prírode úctu a nažíval s ňou v harmónii. Po vyhnaní z raja sa menili zákony v prírode, lebo z lovcov, zberačov sa stali drancovači. V človeku sa prebudili dobyvateľské chúťky podmaniť si nové územia.
Pôvodné obyvateľstvo sa nechcelo vzdať bez boja, a tak vzbĺkli vojnové konflikty. Je logické, že to na psychike ľudstva zanechalo istú traumu. Tí, ktorí si nahromadili majetok, bažili po ďalšom a tí, ktorí veľa stratili, sa prepadli do ešte väčších trampôt.
Život sa celkom vychýlil zo svojej osi. Spoločnosť si podmanili extrémy. Vládnu jej extrémy krásy, násilia, úskokov. Kto nemá ostré lakte a nabrúsený jazyk, vplyvných známych alebo nie je slizký obracač kabátov, ďaleko sa nedostane.
Kde hľadať „zlatú strednú cestu“? Je načase zastaviť sa na ceste drancovania. Bezodné plienenie prírody, prejedanie sa, zbytočné vojnové konflikty pre prestíž a nadvládu tvoria smrteľný koktail, ktorý nám môže explodovať v rukách.
Chudoba kontra bohatstvo
Žijeme v časoch absolútnej chamtivosti bez štipky lásky. V daňových rajoch sa prepierajú stovky miliónov. Vo svete hrajú prím slávni, mocní, bohatí, drzí. A potom sú tu tí, ktorí sú chudobní, „podúrovňoví“, trpiaci.
Poznáme najbohatších ľudí sveta, Európy či Slovenska, ale rebríčky najchudobnejších neexistujú. Žijeme v bláznivom svete plnom protikladov. Je v ňom viditeľný i zahmlený boj, ktorý sa vedie okolo nás, ale aj v nás. Ide o ľudské srdce i pozemské končiny, kde bojujú sily dobra a zla.
Krajina je bojovým poľom zničených domovov, sporov a otrasov, chudoby a úzkosti, zničených dažďových pralesov a ľudského zneužívania. Tušíme, že na obzore presvitá niečo lepšie. Máme nádej, ktorá klíči v našich srdciach. Nádej na príchod Spasiteľa. On tvorí všetko nové.
Túžime po nebi, ale nohami stojíme na zemi plnej konfliktov. Ešte nikdy v histórii ľudstvo nedosiahlo taký level drancovania a ničenia. Plytváme prírodnými zdrojmi, potravinami, znečisťujeme ovzdušie systémom „po nás potopa“. Podobne neúctivo sa mnohí správame aj vo vzťahu k sebe samému. Nemáme dno?!
Ježišova projekcia šťastia
Ježiš v Lukášovom evanjeliu nehovorí o chudobných duchom, ale hovorí o skutočnej chudobe a bohatstve. Človek môže byť bohatý, kým je na zemi, a môže byť bohatý aj v nebi. Málokedy dosiahne oboje. Musíme si teda položiť otázku, či sme bohatí vo vzťahu k Bohu. Vytvárame si poklad v nebi?
V evanjeliu Ježiš začína apoštolom vysvetľovať radikálny rozdiel medzi životom v Božom kráľovstve a hodnotami sveta. Ak sme Božími deťmi, máme vedieť, čo Ježiš od každého z nás chce. Blahoslaví tých, ktorí sú chudobní, hladní, plačúci, podceňovaní a nenávidení.
Podľa svetových štandardov sú práve títo ľudia marginalizovaní. Naša kultúra je stále profilovaná bohatými, sýtymi, šťastnými a slávnymi. Ale v Božom kráľovstve dôjde k obratu. Ježišove slová platia pre učeníkov. Tí z nich, ktorí sú chudobní, hladní, plačúci a zavrhnutí, budú v jeho kráľovstve povýšení.
Učeníci, ktorí sú bohatí, najedení, zabávajúci sa a spoločensky akceptovaní, budú súdení prísnejšie. Ježiš svojich učeníkov vyhlasuje za blahoslavených, pretože priniesli určité obety zo svetského štandardu, aby sa stali jeho nasledovateľmi.
Nasiaknuť Ježišovou láskou
Predposlednú nedeľu v Cezročnom období pápež František nazval Svetovým dňom chudobných. V túto nedeľu sme povolaní rozpoznať chudobu vo svete a okolo nás, vnímať jej mnohé tváre a hľadať znamenia čias, aby sme zvládli túto pliagu.
V škole sme sa dozvedeli o rozdiele medzi dostredivou a odstredivou silou. Dostredivá sila je tá, čo ťahá predmety do stredu, a odstredivá sila ich vytláča von.
Pre náš kresťanský život je potrebná dostredivá sila v kostoloch, kde máme načerpať Božiu milosť, posilniť svoju vieru, aby sme zhromaždení v Ježišovom mene nasiakli jeho láskou, Duchom Svätým a túto skúsenosť mohli odstredivou silou priniesť späť do sveta a poslúžiť Ježišovi v blížnych, trpiacich a chudobných.
Príklad vyjadrenia lásky
Počas poslednej návštevy v rodnom Poľsku chcel pápež Ján Pavol II. prežiť deň na Mazúrskych jazerách. Ráno vyslovil prekvapivé želanie: „Rád by som navštívil rodinu Milewských v obci Leszczewo.“ Krátka návšteva, pápežský výlet. Organizátori zostali zaskočení. Milewski – kto to môže byť?
„Asi pred štyridsiatimi rokmi som tam dostal pohár studeného mlieka v obzvlášť horúci deň,“ povedal pápež. Chcel zistiť, či chudobný roľník ešte žije. Miestny farár bol v šoku. „Milewski? Áno, žije, ale je už veľmi starý.“
Oznamovateľ správy na to: „Pozri, o chvíľu tam príde pápež. Oznám to rodine!“ Domáci vyviedli pána Milewského na lavičku pred dom a začali upratovať, kolóna áut však už vchádzala do dvora.
Pápež si prisadol k starcovi a poďakoval mu. Prekvapenie a údiv nad dôvodom návštevy boli skutočne veľké. Tento muž pápežovi kedysi podal pohár mlieka, na ktorý si už ani nepamätal.
Na druhý deň sa novinári pýtali Milewského, ako prežil vzácnu návštevu. Odpovedal: „Občas som preklínal svoju chudobu. Zdalo sa, že taký život nemal zmysel. A potom vám príde pápež poďakovať! To je odmena za všetko, veľmi to blaží na srdci.“
Všetko sa zmenilo, keď pápež svojou návštevou poctil chudobného.
Chudoba je nedostatok lásky
V súčasnosti je chudoba aktuálna aj pre nedostatok lásky. S hojnosťou lásky sa spája aj život svätého Valentína. Žil v 3. storočí a stal sa známym vďaka svojmu svätému životu, láske a zhovievavosti, horlivému účinkovaniu i zázrakom.
Legenda hovorí, že mal rád ruže, ktorými obdarovával snúbencov a prial im šťastný život. Známa je aj iná legenda z jeho života. Za vlády cisára Claudia II., ktorý rád dobýval a viedol vojny, rímski muži neradi vstupovali do armády.
Ženatých mužov totiž cisár nepovažoval za dobrých bojovníkov, preto zakázal zásnuby a sobáše v celom Ríme. Valentín ako rímsky kňaz tajne zamilované páry sobášil. Keď sa to cisár dozvedel, uväznil Valentína a odsúdil ho na trest smrti.
V roku 469 pápež Gelasius ustanovil deň jeho popravy 14. február za pamätný deň. Mučeník svojimi skutkami vyjadril, aká je pravá láska, i preto sa stal patrónom zaľúbených.
Potrebujeme sa navzájom
Ako to vlastne Pán Ježiš Kristus s tou chudobou myslel? Odpoveďou je Ježiš s celistvým kruhom svojho života. Riešme problém chudoby Duchom Ježiša!
Nebojme sa akejkoľvek chudoby ani chudobných ľudí. Oni nepotrebujú našu ľútosť. Potrebujú predovšetkým naše priateľstvo i lásku a my potrebujeme ich.
Chudobní sú nádejou tohto sveta, lebo cez nich sa stretávame s Kráľom, ktorý bol hladný, nahý a smädný na kríži, cudzincom medzi svojím ľudom a väzňom podľa súdneho rozhodnutia.
Nikdy by sme nemali stratiť zo zreteľa skutočnosť, že centrom stretnutia medzi človekom a Bohom je Ježiš Kristus.
Keď otvoríme svoje srdce Ježišovmu Duchu, on nám dá pravú inšpiráciu, ako sa zachovať k chudobe iných či vlastnej. Nie sme sami. Ježiš chce byť s ľuďmi dobrého srdca. Staňme sa nimi! I v chudobe dávať lásku je úprimná valentínska výzva.