Iba Boh vidí v pravde

„My, ktorí sme žili v koncentračných táboroch, si pamätáme ľudí, ktorí obchádzali baraky, utešovali ostatných a rozdávali svoj posledný kúsok chleba. Mohlo ich byť síce málo, no dávali nám dostatočný dôkaz, že človeku môžu vziať všetko okrem jednej veci: poslednej ľudskej slobody – zvoliť si svoj postoj za akýchkoľvek okolností, nech sa deje čokoľvek, zvoliť si svoju vlastnú cestu,“ píše Viktor Frankl v knihe Hľadanie zmyslu života.

O PROSTREDÍ

Obzrúc sa okolo seba a načúvajúc dnešnému človeku, veľmi často sa stretávame s konštatovaním, že to, ako človek žije a premýšľa, je zvlášť výsledkom prostredia, v ktorom žije. Sčasti s tým môžeme súhlasiť.

No čítajúc nielen Frankla, ale aj príbehy iných ľudí, dostávame sa k poznaniu, že to všetko tak úplne nie je. Aj v tých najťažších okolnostiach si totiž človek môže zachovať svoju tvár, originalitu, identitu.

Vo Svätom písme nemusíme dlho hľadať, aby sme si toto tvrdenie mohli potvrdiť. Stačí nám otvoriť hneď prvú Knihu Genezis a začítať sa do príbehu muža menom Noe. V šiestej kapitole čítame: „Zem však bola skazená pred Bohom, zem bola plná nerestí“ (Gn 6, 11).

V tomto „čiernom prostredí“ viditeľne žiari život Noema. Nedáva sa strhnúť verejnou mienkou a ani modernými pohľadmi. Ostáva konzistentný, verný Bohu. Výzva pre Cirkev na Slovensku, hierarchiu i každého jedného z nás je potreba vyjsť z „inkubátora myslenia a konania“, do ktorého nás po otvorení hraníc a udalostiach roku 1989 z obavy pred „západným svetom“ vložili.

To, samozrejme, nemuselo byť v tom čase zlé. Dobre však vieme, že aj dieťa v inkubátore je po istom čase potrebné vybrať a „rozhýbať ho“ v reálnom svete. Nesmieme sa báť okolia. Ako to povedal pápež František: „Jedna rodina je schopná ohriať srdce celého mesta svojím svedectvom lásky.“

O PREDSUDKOCH A KOMUNIKÁCII

„Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: ,Daj sa mi napiť!‘ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: ,Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?‘ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú“ (Jn 4, 7 – 9).

V tomto krátkom texte nachádzame náznak dvoch podstatných slov – predsudky a komunikácia. Múry rozdelenia a ponižovania medzi izraelským národom a Samaritánmi sú neodškriepiteľné.

Možno tak, ako je to azda medzi konzervatívnou a progresívnou skupinou ľudí nielen v pro-life otázkach u nás na Slovensku. Dva tábory, dva svety. Nik nechce popustiť. Povzbudení Jánovým evanjeliom, kde podľa ľudského pohľadu len únava a smäd ich dávajú dokopy, aj nás práve hraničné situácie, zdá sa, dávajú najčastejšie dokopy a sme „nútení“ komunikovať.

Nemali by sme však čakať len na takéto situácie. Žiaľ, naším nevyžiadaným závažím pre dialóg a prelomenie predsudkov je naše čierno-biele videnie sveta. Nielen „tí hore“ si žijú neraz v akejsi nereálnej bubline.

Aj tu platí: premýšľam, vnímam a rozhodujem sa podľa toho, aké mám vstupné informácie. Zabudli sme na to, že to iba Boh vidí v pravde! Opäť je to veľká výzva pre Cirkev na Slovensku, najmä biskupov a vzdelaných laikov, aby vstupovali do dialógu.

Argumentovali a osvetľovali myslenie ľudí a spoločnosti pravdou a dobrom. Nemôže to byť postoj: Povedal som a bodka! Cirkev nepopustí.

O SPÁSE DUŠE

Pamätám si jednu pamätnú vetu z hodín kánonického práva: Najväčším zákonom je spása duše. Nezabúdajme na to, že nie sme tu na boj proti niekomu, ale sme tu pre boj za niečo – o spásu duše.

Svoju i toho konzervatívneho či progresívneho protivníka. Vnímajme Ježišove slová: „Dnes by ste to ešte nezniesli!“ Nielen vtedy, ale aj dnes by sme mali rátať s istou postupnosťou chápania a rozhodovania sa.

Myslím, že toto je podstatné: Kedy sa môžeš prihovoriť srdcu a rozumu? Keď budem vidieť a zažívať, že ma miluješ! Sme na ceste, stále. A budeme na nej do konca vekov. Aj v otázke života, rodiny a plodenia detí.

Samozrejme, stanovisko Cirkvi a Boha sa v týchto zásadných otázkach nebude meniť, ale vždy môže a má dozrievať naše poznanie, podanie i prístup. Lebo Boh nás nevidí čierno-bielo.

On nás vníma ako svoje najkrajšie a najvzácnejšie stvorenia, ktoré majú svoj život popretkávaný všetkými farbami. Iba Boh vidí v pravde Život je popretkávaný všetkými farbami. Aj kňaz Juraj Semivan hovoril, že svet pozná i tú sivú.