Izolácia neznamená byť zavretý bez zmyslu

V dejinách Cirkvi sa stretávame s pustovníkmi, ktorí prežili život v izolácii. Napríklad svätý Andrej Svorad dostal od svojho opáta Filipa povolenie žiť mimo múrov zoborského kláštora a utiahol sa do neďalekej jaskyne.

Mníšsky spôsob života viedol aj svätý Benedikt, zakladateľ mníšskeho života na Západe. Odišiel z Ríma a utiahol sa ako pustovník do malej jaskynky do kopcov pri dedine Subiaco. Ostatné mesiace ma ako kňaza neustále presviedčajú o fascinujúcej sile, akú má Boh.

Jeho presvedčivé dôkazy naberajú na nespochybniteľnej intenzite. Skúsme si túto tému priblížiť vo vybraných okamihoch kňazského pôsobenia.

Naše modlitby

Ľudia adresujú kňazovi svoje modlitby. Prosia duchovného otca, aby sa modlil za ich konkrétny úmysel. Samozrejme, vypočutie či nevypočutie modlitby si nemožno u Boha nárokovať. Nedáva nám to, čo chceme, ale to, čo potrebujeme.

Niekedy ľudia konštatujú, že modlitba priniesla ovocie až po príhovore kňaza. Kňaz nie je služobníkom mágie či poverčivosti. Ako kňazi sme len nástrojmi, ktoré si Pán môže použiť. Ak bola modlitba vypočutá, vďaka Bohu.

Ak nie, zrejme nás chce Boh niečomu naučiť: trpezlivosti, pokore alebo tomu, že nie vždy prosíme o dobré či potrebné veci.

Tu mi prichádza na um apelovanie na veriacich, aby sa nebáli „otravovať“ kňazov a prosiť ich, nech do svojich modlitieb vkladajú úmysly ľudí. Modlitba má prenikať celý deň kňaza: od ranného prebudenia až po zaslúženú večernú únavu.

Nech je oslávené Božie meno

Len kňazi vedia, koľko úmyslov denne prichádza od ľudí. Ak sú to dobré úmysly a Boh ich vypočuje, nech je tým oslávené Božie meno. Ak to zároveň osloví aj konkrétneho človeka či jeho rodinu, Boží zázrak v tomto prípade môže napomôcť tomu, že Boh zatrasie životom i odporcov či zatvrdlivých hriešnikov.

Izolácia nás naučila osobnej modlitbe. Vyprázdnil sa priestor v chráme a znížil počet prítomných veriacich. Mnohí sa presunuli do osobného, duchovného či online priestoru. Bez aspektu viery by sa takto predostretá izolácia javila ako likvidačná a nezvládnuteľná.

Pohľad viery však dáva ľudskému životu v takej chvíli potrebnú „príchuť“ vydržať a prehĺbiť osobnú modlitbu, aby sme sa s ostatnými členmi farského spoločenstva spojili aspoň na diaľku.

Privádzať ľudí k Bohu

Ak bol predchádzajúci odsek venovaný veriacim ľuďom (laikom), teraz túžime povzbudiť kňazov. Neodmietajme prosby ľudí o modlitbu. Ak nás Ježiš nazval svojimi priateľmi a povolal nás, aby sme prinášali najsvätejšiu obetu, nepochybujme o tom, že sme Pánovi miláčikovia.

Volá nás, aby sme boli blízko neho, aby sme boli s ním. Ľudia niekedy nemajú čas na Boha, ty áno. Ak oni nevládzu a prichádzajú z práce unavení, tvoja „práca“ spočíva v tom, aby si bol neustále v Božej blízkosti. Ak ťa niekto prosí o príhovor, pomodli sa za neho, vlož ho do svojej modlitby, prines ho bližšie k Bohu.

Ten úžasný pocit

Je zaujímavé a zároveň hlboké pristúpiť k človeku, ktorý sa modlí v chráme, a pridať sa k jeho modlitbe. Niekedy prichádzajú slzy vďačnosti v očiach dotyčného človeka, pretože kňaz má pre neho čas a ukazuje mu vzácnu chvíľu, keď sa Boh dotýka jeho srdca.

Prajem vám, bratia kňazi, ten úžasný pocit, keď vás Boh chcel mať v danom momente práve pri tomto človeku, ktorý spína svoje ruky, modlí sa, plače. Vďaka vám totiž mohol pocítiť, aký blízky je Boh v jeho živote.

Ak nás životné situácie fyzicky izolujú od ľudí, nebráni nám to hľadať možnosti využitia moderných technológií. Viacerí ľudia spomínajú, že za posledné mesiace u nich narástol počet pretelefonovaných hodín.

Ľudského srdca sa možno dotknúť aj virtuálnym spôsobom, myšlienkou, povzbudením, telefonátom. Izolácia neznamená byť zavretý bez zmyslu. Izolácia má v mysli človeka (kňaza) prebúdzať skrytú kreativitu.

Boh mocne koná, uzdravuje

Každý farár je vlastným pastierom veriacich vo farnosti. K príjemným momentom pastorácie patria i tie delikátne, keď ľudia napríklad cítia útlak zlého ducha či prežívajú duchovný boj. Ako farár som zodpovedný za týchto ľudí. Boh je mocný. Je mocnejší ako každé zlo.

Prijať ubitého človeka, vypočuť ho, modliť sa s ním a pritom vnímať, ako neuveriteľne dokáže Boh liečiť jeho dušu. Hoci ide mnohokrát o hodinové rozhovory na fare, v kaplnke, pred Eucharistiou, vždy je to ten najlepší čas, aký som mohol v ten večer stráviť.

Pomôcť čo len jedinému človeku je zmyslom kňazského dňa. Boh mocne koná. Uzdravuje človeka z hriechov, minulosti, neodpustených situácií, ktoré z neho mnohé roky robili otroka. Duchovné facky Sprostredkovaním pomoci ako kňazi riskujeme duchovné „facky“.

Ak ako kňaz slúžiš Bohu pri zachraňovaní duší, musíš počítať s tým, že budeš „niekomu“ prekážať. Facku za fackou prijímaj s úsmevom. Je to znak, že si zvolil dobrú taktiku boja. Bol si spolupracovníkom Boha.

Duchovná facka je zastrašením, ale nikto ti neublíži, veď pracuješ v službách Boha. Prijatím kňazskej vysviacky počítam neustále s tým, že musím nastaviť svoju kožu za tých, ktorých mi Pán zveril.

Kňaz pustovníkom

Kňazská izolácia nachádza svoje miesto najmä vo večerných hodinách, keď všetko vo farnosti utíchne. Ľudia ukončia dennú robotu, žiaci a študenti sa vrátia domov, chrámy sa zatvoria, veriaci odchádzajú spokojní, vyspovedaní, vypočutí a s Eucharistiou v srdci, mladší a starší opustia priestory fary.

Kňaz sa v nočnej hodine stáva pustovníkom. Modlí sa, píše, pripravuje sa. Jeho život je podobný mníšskemu spôsobu, ktorý sme spomínali v úvode. Je to čas, keď treba vojsť do svojej jaskynky, ktorá je blízko ľudských obydlí plných aktivity.

Tento spôsob života však vedú aj mnohí farníci, ktorí zostali počas života slobodní alebo v minulosti stratili svoju spriaznenú dušu. Sú sami, ale nesmú sa cítiť osamelí. Spoločnosť im predsa robí ten najvzácnejší priateľ – Ježiš Kristus.

Ovečky mimo košiara

Farnosť netvoria len tí, ktorí sú aktívni a v nedele prichádzajú na bohoslužbu. A čo ostatní? Osloviť ich, dotknúť sa ich života, prihovoriť sa im, poprosiť Boha, aby sa on sám dotkol ich sŕdc. Aj tu je Boh mocný, pretože mnohokrát môže a vie vstúpiť do života ľudí a priam zázračne ich nasmerovať na kňaza, kostol, faru.

Nie sú to nepotrebné ovečky. Aj ony patria do Kristovho stáda. Nie sú zlé, len niekedy ustráchané, arogantné či zranené, no predovšetkým sú Božie. Aj týmto je potrebné ukázať krásu života s Ježišom, ponúknuť im modlitbu, rozhovor, svätú spoveď.

Cítim sa nehodným nástrojom, no pritom tak veľmi potrebným v Božích rukách. On sám sa dotýka človeka, ktorý mnohé roky ignoroval život viery, svätú omšu, Eucharistiu, svätú spoveď.

Vyžaduje si to neskutočne veľa energie, no táto námaha nie je zbytočná. Plač a ľútosť kajúcej duše sú tou najkrajšou a najhlbšou satisfakciou, že Bohu sa práve podarilo navrátiť do svojho košiara ďalšiu ovečku.

Boh sa nedá uzavrieť

Izolácia, do ktorej nás „vháňajú“ momenty posledného obdobia, nás môže deprimovať alebo posilniť. Na jednej strane je možné vzdať sa, zľaviť z aktivity, uzavrieť sa.

Na druhej strane môžeme izoláciu pochopiť a prijať ako Božiu výzvu: nepýtať sa na to, čo neviem či nemôžem robiť, ale hľadať možnosti, ktoré sa nám otvárajú. Boh sa nedá uzavrieť do hraníc, ktoré vytvorili ľudia, ale ponúka nám nové pohľady na svet. Využime túto Božiu ponuku.