Ja a my, hľadanie plnosti

Český teológ a kňaz Marek Vácha sa spýtal: „Kde vo Svätom písme Boh prvý raz povie, že niečo nie je dobré?“ Po každom diele stvorenia naň pozrel a uznal, že je dobré. Nespokojnosť prvý raz vyšla z Božích úst, až keď povedal: „Nie je dobré byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“

OPORA AJ ZDROJ POUČENIA

Človek nebol stvorený pre samotu. Boh ho stvoril ako spoločenskú bytosť. Je to také zrejmé, že hoci Aristoteles nepoznal Písmo, spoznal to svetlom rozumu.

Preto Boh postupne tvoril zvieratá a človek s nimi vstúpil do vzťahu tým, že im dal meno. Odvtedy ľudia hľadajú v prírode potešenie, oddych i duchovné poučenie. Úprimný a pozitívny vzťah k stvorenému svetu je dobrá cesta hľadania Božej tváre. Aj svätý Pavol povedal, že čo je v Bohu neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí.

Hľadanie oddychu, povzbudenia a múdrosti v prírode je cesta k Bohu, lebo človek, ktorý ju skúma rozumom a citom, sa dotýka Božej dobroty. Aj blízky vzťah k zvieratám, nazývaný pre nedostatok vhodných slov priateľstvom, dokáže človeka naplniť. Môžu mu byť oporou i zdrojom poučenia.