Ja som Pán Boh tvoj

Má význam hovoriť o Božích prikázaniach? Nie sú veľmi rešpektované a v mysliach ľudí akoby sa udomácnilo: „Dnes platí len jedno, že už nič neplatí!“ Pri nedávnom narušení svätej omše sa aktivisti obhajovali, že „aj v kostole si môžu robiť, čo chcú“.

Chaotickému ľudskému počínaniu napomáhajú aj pravidelné správy o rôznych kauzách zo súdnych siení, pri ktorých si pozorovateľ kladie otázku: Ktoré vysvetlenie zákona je vlastne pravdivé?

V ZHODE S BOŽÍMI PRIKÁZANIAMI

Skúsenosť dosvedčuje, že sa prijímajú aj účelové zákony na posilnenie moci alebo legislatíva nerešpektujúca ľudskú dôstojnosť od okamihu počatia až po prirodzenú smrť.

Vynára sa oprávnená otázka, či každý v parlamente prijatý zákon by nemal byť v zhode s Božími prikázaniami. Odpoveď nie je ťažká a je zakomponovaná v úvode prvého Božieho prikázania: „Ja som Pán, tvoj Boh“ (Ex 20, 2). Tu sa všetko začína alebo končí! Ak je Boh v našom živote na prvom mieste, keďže nás nekonečne miluje, lebo „je láska“ (1 Jn 4, 16), potom mu podriadime celý svoj život.

Teda aj zákony a normy nášho správania. Ak však Boh nezohráva najpodstatnejšiu úlohu v živote človeka, potom si aj Božie zákony vysvetlí podľa ľubovôle a tvorba ľudských zákonov bude v rozpore s Božími prikázaniami. Budú účelové, chrániace preferovanú ideu alebo zvýhodňujúce niektorú skupinu spoločnosti.

ČOMU VLASTNE VERÍME

Veľkou udalosťou v dejinách židovského národa bolo oslobodenie z egyptského otroctva. Prežiť viac ako štyri storočia v porobe im pomohla vernosť tradícii otcov, ktorí sa dali viesť Bohom.

Keď nadišla chvíľa vyslobodenia a pri putovaní doľahli skúšky, ľud často šomral, búril sa a bedákal za cibuľou i cesnakom v otroctve pod tvrdou rukou faraóna (porov. Nm 11, 5).

Akoby zabudol na „mocnú ruku“ Pána, ktorý ich vyviedol z otroctva. Keď Mojžiš odišiel na stretnutie s Bohom, stačila jeho krátka neprítomnosť, aby si uliali zlaté teľa, v ktorom videli radostnú budúcnosť a novú nádej v nehostinnej púšti.

Veľký paradox je, že to urobili práve vo chvíli, keď Mojžiš prijímal od pravého Boha desatoro prikázaní (porov. Ex 32). Biblický príbeh je symbolický aj pre naše časy, v ktorých sa prelínajú prejavy akože uznania pravého Boha s poverami a naviazanosťou na prejavy mágie.

Rodičia napríklad prinesú na krst dieťa, ktoré má na rúčke červenú šnúrku. Na otázku, aký to má význam, odpovedajú: aby dieťa bolo ochránené pred zlým duchom.

Čo vlastne takíto „kresťanskí“ rodičia považujú za mágiu? Krst, červenú šnúrku alebo oboje? Žiaľ, niekedy veria viac sile červenej šnúrky ako sviatosti krstu. Koľko magických úkonov a bôžikov v mysliach pokrstených i birmovaných ľudí už „víťazí“ nad pravým Bohom?!

UVERIŤ V LÁSKU

Namieste je znova si pripomínať prvé Božie prikázanie, ale najmä porozumieť jeho zmyslu a významu. Ako však prekonať pomerne rozšírenú nerozumnosť v postoji a správaní súčasného človeka? Mojžiš riešil nerozumnosť a nevernosť členov vyvoleného národa tvrdým trestom (porov. Ex 32, 15 – 29).

Nebolo to nič nezvyčajné. Ale čo dnes? Boh Nového zákona je láska (porov. 1 Jn 4, 16), odporúčaním je preto čo najviac spoznávať Boha práve v tejto dimenzii.

Nádherne to vyjadril pápež Benedikt XVI: „Uverili sme v Božiu lásku – tak môže kresťan vyjadriť svoje základné životné rozhodnutie.

Na začiatku toho, že je niekto kresťan, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“ (Deus caritas est 1).

Ťažkosť plniť prvé Božie prikázanie často spočíva v tom, že človek Boha nepozná alebo má o ňom pokrivený, falošný obraz.

Tu pomôže očisťovanie a odstraňovanie nánosov, ktoré sme azda nadobudli nesprávnou výchovou a formáciou, prípadne podľahli ideologickému zavádzaniu alebo prezentácii obrazu Boha prostredníctvom falošných mediálnych informácií.

Niekedy aj pôsobením ľudí, ktorí sa cítia kompetentní hovoriť o Bohu, hoci sami od neho odišli a skôr hlásajú niečo „svoje“.

PRIKÁZANIA AKO PREJAV BOŽEJ LÁSKY

Kto je Boh? Iba zákonodarca? „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Boh bol vždy láska. Pri čítaní Svätého písma na jeho prvých stranách spoznávame, že Boh stvoril svet a ľudí z lásky.

I po prvom hriechu našich prarodičov Boh z lásky k ľuďom prisľúbil, že pošle Vykupiteľa. Stal sa ním Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý sa narodil ako dieťa, aby bol blízky všetkým, a ktorý nás učil, ako žiť lásku k Bohu a k ľuďom, ba i k sebe samým.

Napokon, Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, vydal za nás svoj život na kríži z lásky. Chceme poslúchať Boha, ktorý ako milujúci Otec a najmúdrejší pedagóg dal ľuďom pravidlá pre život, aby ho žili osobne a vo vzájomnosti šťastne, dôstojne, aby si neubližovali, ale aby vládol mier a láska?

Ak áno, pochopili sme, že Boh nadväzuje dialóg s človekom vždy prvý. Prikázania sú prejav jeho lásky k nám a poslušnosť Božím príkazom je naša odpoveď lásky voči Bohu. Nič lepšie pre šťastie človeka by nevymyslel ani najmúdrejší z ľudí.

Pri novom výrobku sa snažíme dobre naštudovať návod. Výrobcom uveríme, hoci ich nepoznáme. Keď hovoríme o Božích príkazoch, ide o najväčšiu hodnotu, ktorú môžeme vlastniť. Dostali sme ju zadarmo ako dar. Ide nielen o pozemský život, ale najmä o našu večnú budúcnosť.

Malo by to byť niečo, na čom nám záleží najviac. Darca života Boh sa stará o svoje stvorenie. Prírode i celému vesmíru dal zákony a všetko funguje podľa nich.

Len človek – koruna stvorenia na zemi –, keďže je obdarený slobodou, sa rozhoduje, či bude plniť pravidlá, ktoré dal Boh pre život na zemi, a teda či bude slobodne kráčať po ceste k večnému cieľu, k nebu.

PRIKÁZANIA AKO NAŠE ÚTOČISKO

Najkrajšiu a najdokonalejšiu odpoveď na lásku Boha dala Panna Mária. Božie príkazy rešpektovala od detstva a vo chvíli zvestovania dala Bohu jednoznačnú odpoveď lásky, poslušnosti a oddanosti. Svoje základné áno potom opakovala až do skončenia pozemského života.

I v nebi je našou Mamou, ktorá svoje deti učí, ako milovať Pána a dosahovať cieľ – nebo. Prvé Božie prikázanie orientuje na základný vzťah človeka k Bohu – Stvoriteľovi, Otcovi, Láske. Čítajme žalmy a pochopíme, kým môže byť pre nás Boh, ak ho prijmeme.

Ako balzam na dušu pôsobia slová: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo od neho mi prichádza spása. Iba on je moje útočište a moja spása, moja opora, nezakolíšem sa nikdy viac“ (Ž 62, 2 – 3). A ďalej: „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej“ (Ž 62, 6).

Žalmistovi nestačí raz vysloviť, že Boh je jeho útočište – to je skúsenosť veriaceho človeka. Mnohé žalmy dvíhajú človeka k Bohu a oslavujú ho za nesmierne diela, ktoré pre človeka robí, aj za to, kým pre človeka je.

Či je tomu, kto takto poznáva Boha, zaťažko plniť Boží príkaz: „Ja som Pán Boh tvoj... Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ (Ex 20, 2 – 3)? Či si taký človek postaví vo svojom živote na prvé miesto modlu – bôžika, človeka, vec, kariéru alebo peniaze?

Potrebuje si dať taký človek vyveštiť budúcnosť, aby sa následne bál a nežil v slobode Božieho dieťaťa, o ktoré sa denne jeho nebeský Otec stará? Počas putovania do zasľúbenej zeme izraelský národ dostal Dekalóg.

Túto udalosť sprevádzalo hrmenie, blýskanie, oheň a dym, celý vrch Sinaj sa triasol a zakryl ho hustý mrak (porov. Ex 19). Ľud sa bál, no zároveň pochopil, aký mocný a majestátny je Boh – opora svojho ľudu.

Boh na nás nechce použiť svoju moc, ale poznanie jeho moci nám môže dodať istotu, že nám vždy pomôže, ochráni a zachráni nás. Len mu dôverujme a celkom sa mu odovzdajme. V ňom máme nádej.