Ján Havlík, misionár vo väzení

Svätý Vincent de Paul povzbudzoval misionárov: „Oddajme sa Bohu z celej duše, pracujme, choďme pomáhať chudobným po dedinách, ktorí na nás čakajú.“ A tiež: „Milujme Boha, bratia moji. Milujme Boha, ale nech je to v námahe našich rúk a v pote našich tvárí.“

Ján Havlík sa nestal misionárom na zahraničných alebo ľudových misiách, ale misionárom vo väzení. Jeho túžba obracať na vieru Stalinove deti bola naplnená tým najneobyčajnejším spôsobom.

HOMO LABORIS – ČLOVEK PRACUJÚCI

Po vynesení rozsudku na 14 rokov odňatia slobody, ktorý mu bol skrátený na 10, bol poslaný do pracovných táborov, kde si mal tento trest odpykať otrockou prácou v uránových baniach. Bol zaradený na jedno z najťažších pracovísk – hlbinný pumpár. Namáhavá práca spolu s nedostatočnou výživou sa rýchlo prejavila na zhoršujúcom sa zdravotnom stave.

Zo zdravého pracujúceho sa pomaly stáva pacient. Po roku práce v šachte na Bytízi konštatuje väzenský lekár u Jána Havlíka rozšírenie ľavej srdcovej komory.

HOMO PATIENS – TRPEZLIVÝ TRPIACI

K vyčerpávajúcej práci sa pridávalo každodenné ponižovanie a potupovanie. Väzni boli vystavení neľudskému zaobchádzaniu, fyzickým trestom a psychickému týraniu. Motivácia takého zaobchádzania priamo súvisela s odporom režimu voči viere a Cirkvi.

Kresťan totiž vyjadroval jasný nesúhlas s politicko-ideologickým systémom, ktorý bol výrazne ateistický, materialistický a skorumpovaný a potláčal občiansku a náboženskú slobodu.

HOMO CREDENS – VERIACI

Oficiálne sa vo väzení nesmeli konať bohoslužby, ale aj napriek tomu Ján živil svoju vieru každodennou účasťou na slávení Eucharistie vďaka prítomnosti a odvahe uväznených kňazov.

Bol to eucharistický Ježiš, ktorý udržiaval vieru a lásku svojich nasledovníkov tajomnou silou svojej prítomnosti. Ján si do svojho denníka zapísal to, čo možno považovať za itinerár jeho cesty k svätosti: „Celý svet je pre mňa ničím, ak ťa, Pane, nemám vo svojom srdci. Denne sa obetovať s ochotou a byť ochotným na všetko, čo dobrotivý Pán chce so mnou urobiť. Svet potrebuje dobrých ľudí. Modlitbou urobíš veľa. Príkladom a dobrým slovom ešte viac.“

V tábore Bytíz fungovala takzvaná eucharistická služba. Maličké čiastočky Eucharistie boli zabalené v cigaretových papierikoch, s ktorými sa aj prehĺtali. Do tejto činnosti bol aktívne zapojený aj Ján Havlík, ktorý pomáhal organizovať tajné sväté omše a väzňom, ktorí sa na nich nemohli zúčastniť, nosil sväté prijímanie.

Pri odhalení náboženských aktivít bol väzeň obyčajne potrestaný samotkou, ale mohol byť obvinený z poburovania, marenia prevýchovy väzňov či z velezrady. V takom prípade mohol byť obvinený odvedený do pevnej väznice alebo súdený v novom súdnom procese. Podobný osud zastihol aj Jána Havlíka.

HOMO MISSIONARIUS – MISIONÁR

Keď mladý Ján začínal svoju cestu v Misijnej spoločnosti, netušil, kto budú tí chudobní, ktorých bude evanjelizovať odetý v Kristovom duchu, ako sa to naučil od svätého Vincenta. Postupom času zistil, že týmito chudobnými sú jeho spoluväzni.

O činnosti v lágri Ján hovorieval, že si pripadá „ako na misiách, veď lepšie a náročnejšie pôsobisko by si nemohol želať žiaden misionár. Len keby bolo viac času. Keby nás tá robota tak nežmýkala“. Ján si neosvojil mentalitu väznice, ani sa neprihlásil ku komunistickej ideológii, lebo mu to svedomie nedovoľovalo.

V roku 1958 ho obvinili z politického sprisahania a z podpory tajných organizácií v táboroch, ktorými prešiel. K desiatim rokom trestu mu bol pridaný ďalší rok.

NA SLOBODE – HOMO LIBERATUS

Dňom prepustenia 29. októbra 1962 začal Jánovi plynúť ešte jeden z vedľajších trestov uložených v roku 1953 súdom v Nitre, a to 10 rokov straty čestných občianskych práv. Konca tohto trestu sa už však Ján nedožil. Zomrel na vrchole svojej ľudskej a duchovnej zrelosti vo veku 37 rokov na vážnu srdcovú chorobu 27. decembra 1965.

Ján Havlík je svedkom viery, ktorú vyznával bez ústupkov a kompromisov a dozrel k plnosti lásky, odetý do Kristovho ducha, vo svetle toho, čo sa naučil v škole sv. Vincenta de Paul