Ján Havlík, mučeník vernosti
Rodičia Justína a Karol Havlíkovci odovzdávali vieru a živý vzťah s Pánom svojim štyrom deťom odmalička. Zľava syn Alois, Anton, Ján a vpredu najmladšia dcéra Mária. Snímka: archív Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul
J eho predčasnú smrť zapríčinilo neľudské mučenie počas komunistického režimu. Tento totalitný diktátorský režim, ktorý sa vyznačoval obmedzovaním náboženskej slobody a odporom voči kresťanskej viere, dal vzniknúť nesmierne krásnej perle. Kto bol Ján Havlík a prečo ho Cirkev uznáva a ukazuje ako mučeníka?
RODINA
Ján sa narodil 12. februára 1928 vo Vlčkovanoch na Záhorí v rodine Karola a Justíny ako najstarší zo štyroch detí. V rodine dostal solídnu hodnotovú, morálnu i náboženskú výchovu. Bola mu vštepovaná úcta k Cirkvi a Svätému Otcovi.
Rodina sa spoločne modlila posvätný ruženec a v nedeľu spolu chodili na svätú omšu do farského kostola, kde Ján miništroval. Udalosť prvého svätého prijímania v malom Jánovi zanechala nezmazateľnú spomienku, ktorú vnímal ako pozvanie čoraz viac prehlbovať priateľstvo s Ježišom.
Rodičia odovzdali Jánovi živý vzťah k Bohu, ktorý k nemu hovoril prostredníctvom Svätého písma, v hlase svedomia, cez iných ľudí a v udalostiach života. V rodinnej škole sa naučil dívať na udalosti pohľadom viery – všetko sa deje podľa Božej prozreteľnosti v prospech spásy človeka a Boh má všetko pevne v rukách.
Jánova teta, dcéra kresťanskej lásky, sestra Modesta mala veľký vplyv na jeho duchovnú formáciu a bola to iste ona, kto ho nasmeroval k pátrom lazaristom v Banskej Bystrici do Apoštolskej školy, kde dozrelo jeho rozhodnutie stať sa misionárom sv. Vincenta de Paul.
NOVICIÁT
Ján miloval Cirkev, Misijnú spoločnosť, svoje povolanie. Po rokoch emotívne vyhlásil: „Najjasnejším dňom môjho života bola tichá slávnosť slávená v našej malej kaplnke, keď som zložil svoje sľuby. (...) Človek už nepatrí sám sebe, ale iba Bohu. Toto vedomie dáva obrovskú silu.“
Ján týmito slovami, ktoré ako krištáľovo čistý prúd vytryskli z jeho srdca, najjasnejšie naznačuje svoju cestu svätosti: patriť iba Bohu, aby sa mohol s vnútornou slobodou a silou ducha venovať poslaniu. Bude sa snažiť kultivovať seba ako osobu, aby dozrel ako kresťan a posilnil svoje povolanie vincentínskeho misionára.
Svedectvá jeho spoločníkov sa zhodujú, že Jánova silná povaha a rozhodná osobnosť mu nebránili byť zdvorilým v správaní, pokojným, veselým v každodennom živote a pozorným vo vzťahoch. Bol mužom hlbokej viery, viery pestovanej v stálosti jeho modlitby a odrážajúcej sa v jeho postojoch. Bol nápomocný, keď bolo treba, a dôsledný pri plnení úloh, ktoré mu zverili jeho predstavení.
TÚŽBA BYŤ MISIONÁROM
Všetky jeho snahy boli oživované a povzbudzované jeho túžbou stať sa tým, k čomu ho Pán volal. Pri jednej príležitosti jeho sestra Mária spomenula, čo rozprávala matka o misionárskom zápale, ktorý usmerňoval mladosť jej prvorodeného syna: „Ján sa už v noviciáte chcel stať misionárom a ísť do Ruska učiť kresťanstvo Stalinove deti.“
V jeho úprimnej túžbe stať sa misionárom a kňazom, ktorý si každodenne oblieka ducha Ježiša Krista, tak ako sa to naučil v škole sv. Vincenta, spočívala hnacia sila Jánovej vernosti povolaniu. A tiež odhodlanie k veľkodušnej obetavosti v práci a hlbokej radosti, ktorá žiarila v jeho úsmeve.
Toto všetko bude ešte hmatateľnejšie uprostred ťažkej skúšky, ktorej bude musieť čeliť a vždy udržiavať plameň svojich najčistejších a najkrajších túžob s pokojom toho, kto verí, a odvahou toho, kto miluje.
Svätý Vincent de Paul hovorieval prvým členom svojej kongregácie o expanzívnom pôsobení Božej lásky v človeku, ktorý sa ňou dá obývať a poháňať: „Je isté, že láska sa zmocní všetkých schopností duše, keď sa v nej usídli: vytratí sa pokoj, lebo je ohňom, neustále horiacim. Stále drží v napätí, stále ženie k činu toho, kto je raz ňou zapálený.“