Ján Havlík, pevný a priezračný

Cirkev, ktorá po stáročia významne prispievala k rozvoju kultúry a vzdelanosti národa, stavala a spravovala sirotince a nemocnice, bola zrazu považovaná za nepriateľa vlasti a národa.

V rokoch 1948 – 1950 boli znárodnené všetky vzdelávacie inštitúcie patriace alebo zverené Cirkvi a reholiam, ako aj samotné kláštory, semináre a formačné domy. Dochádzalo k vyvlastneniu budov a prepusteniu ich členov, čím boli rehole vyhlásené za rozpustené a zrušené.

Pri postupných raziách boli zatýkaní, mučení a odsúdení biskupi, kňazi, rehoľníci a seminaristi. Diecézam a kongregáciám bol skonfiškovaný majetok a ich archívy a knižnice boli spálené alebo prenesené do štátnych archívov.

AKCIA K2

Takýmto represáliám boli vystavení aj členovia Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Príslušníci Štátnej bezpečnosti v rámci Akcie K2 v noci z 3. na 4. mája 1950 vtrhli do domu vincentínov v Banskej Bystrici, novicov a ich predstavených zatkli a odvliekli do preškoľovacieho tábora do Kostolnej a na nútené práce pri budovaní Priehrady mládeže v Nosiciach pri Púchove.

Tam mladých rehoľníkov vrátane Jána Havlíka presviedčali, aby nastúpili na štúdium v štátom zriadenom centrálnom seminári. Túto možnosť si nikto nevyvolil, a tak všetci odišli domov.

TAJNÁ FORMÁCIA

Komunistická ideológia, výrazne ateistická a materialistická, neprenikla do Jánovho svedomia, odmietol ponuku štátnej moci, čo bolo dôkazom jeho ľudskej a kresťanskej zrelosti a zásadovosti.

Túžba pokračovať v misionárskom povolaní dodala mladým seminaristom – Jánovi a jeho štyrom spolubratom – odvahu, aby so súhlasom a pod vedením svojich predstavených začali koncom roka 1950 tajne svoje teologické vzdelávanie v Nitre.

Komunistická moc si uzurpovala právo na formáciu mladých a vo svojej ideologickej posadnutosti a obmedzovaní slobody paranoidne videla nepriateľa všade, teda aj v skupine mladých študentov, ktorí mimo kontrolovaného priestoru oficiálneho seminára tajne študovali a tým sa stali nepriateľmi štátu a vlastizradcovia.

Preto po odhalení tajného seminára na základe udania istého mladého muža s väzbami na komunistickú stranu 29. októbra 1951 Jána Havlíka a jeho spoločníkov zatkli a okamžite uväznili.

JÁN SÚDENÝ

V odpovedi na otázku vyšetrovateľov, prečo aj po zrušení rehole lazaristov naďalej tajne študoval, Ján jasne obhájil svoju motiváciu: „Chcel som sa stať kňazom tejto rehole, aj za tých okolností, keď bola táto spoločnosť štátom rozpustená (...), neuznal som zrušenie tejto spoločnosti.“

Jasne dal najavo, že sa nechcel stať „pokrokovým kňazom“. Jána Havlíka považovali za otvoreného zradcu režimu, dokonca za fanatika. Keď sa mu naskytla príležitosť, vzal na seba plnú zodpovednosť za očistenie svojich formátorov a kolegov. Prejavil tak mimoriadnu ľudskú zrelosť, pevné presvedčenie viery a neopísateľnú silu ducha.

Jeden z jeho spoločníkov uzatvára svedectvo o Jánovej vyrovnanosti zoči-voči vyšetrovateľom takto: „Stál tam, vedomý si svojej nevinnosti, zachovávajúc si dôstojnosť; so šľachetnosťou čestných a svedomitých ľudí; krásny ako ten, kto zostáva pevný a priezračný, pretože sa nemá za čo hanbiť alebo čo odvolať.“

Jánov brat Anton vo svojich spomienkach o vyšetrovaní uvádza: „Stačil len náznak zbožnosti a poniektorých strážcov to privádzalo do zúrivosti. Janko bol asi vedľa mojej cely.

Počul som zreteľne jeho hlas, keď ho bili: ‚Ty sviňa nábožná, pôjdeš do korekcie a budeš tam tak dlho, až zdochneš!‘“ Ján na vlastnej koži pocítil situáciu chudobných, vylúčených na okraj spoločnosti a vydedených, bezmocných a bezbranných voči bezbrehosti moci a brutality a v tom sa mohol mysticky spojiť s Kristom poníženým, prenasledovaným a potupeným, ako to sv. Vincent de Paul vštepoval misionárom.

Ján sa vo všetkom riadil svedomím osvieteným vierou a orientovaným na to, čo považoval za spravodlivé, pravdivé a dobré, podľa Božej vôle. A práve táto ľudská integrita, táto správnosť svedomia, táto súdržnosť života korunuje a zušľachťuje svedectvo tohto pokorného a odvážneho vincentínskeho seminaristu