Jediný Boží dom je naše srdce

Boh je nám bližšie, než sme sami sebe. Ilustračná snímka: pixabay.com
Obraz Božieho domu je v Biblii obľúbený symbol a nachádzame ho už v Starom zákone, kde sa spájal s chrámom v Jeruzaleme, ktorý symbolizoval prítomnosť Boha v národe. Ježiš tento symbol využíva a dáva mu silný duchovný význam. Čo si teda môžeme predstaviť pod pojmom „dom Otca“?
VPLYV TELESNOSTI
Domov Otca sa často spája s nebom. Predstava neba ako predĺženého priestoru za hranicou nášho pozemského života je pre nás pochopiteľná a príjemná. No kresťanská viera vníma domov Otca v omnoho širších duchovných súvislostiach.
Naša telesnosť je však prvá vec, ktorú teraz máme poruke, preto aj prvou emóciou, ktorá nás ovláda, je strach, že o ňu prídeme. Táto telesnosť spontánne ovláda naše vnímanie nás samých a Boha.
Preto máme sklon pomyselne si predlžovať svoj telesný život do večnosti. Človek si tak často predstavoval nebo ako rajskú záhradu. Viera v nebo je však viac než nejaké miesto na „druhom svete“.
STAV NÁŠHO DUCHA
Dom Otca však nie je budova. Nemá okna ani dvere. Niet čo zamykať, čo chrániť, pretože nemá žiadne steny, strop, podlahu... Na druhej strane sa rozširuje, ak ho človek prijíma. Je to teda stav, v ktorom sa človek zjednocuje so svojím Tvorcom.
Nebo ako dom Otca neexistuje na nejakom mieste, ale ide o stav nášho ducha, ktorý sa zjednocuje s Bohom, konštatuje Benedikt XVI. Preto aj nanebovstúpenie Ježiša nechápeme ako odchod do vzdialených kozmických sfér, ale ako stálu blízkosť, ktorú učeníci pochopili a pocítili tak silne, že sa im stala trvalou radosťou.
Pochopili, že jeho prítomnosť nie je priestorová, ale božská. Nebýva v nejakom priestore vedľa iných priestorov, ale je základom celej priestorovosti, ktorá existuje, no sám ničím takým nie je. Máme sa teda pozerať do svojho vnútra, pretože v ňom je Boh už dávno zabývaný.
PRIJATIE STVORENIA
Dom Otca je vlastne metafora pre celé stvorenie, do ktorého vstupujeme svojím narodením. Čiže už len narodiť sa znamená byť v dome Otca. Nikdy sa teda nemôžeme dostať z jeho prítomnosti a oddeliť sa od neho. Ak neprijmeme, že sme stvorení, neexistuje žiadny iný spôsob, ako by sme sa s ním mohli spojiť.
Ak to prijmeme, všetky naše osobné dejiny, všetky úspechy a neúspechy, bolesti a trápenia budú ponorené a objaté realitou skutočnej účasti na Božom živote, poznamenáva trapista Thomas Keating.
Vo viere sa preto s ním môžeme stretnúť všade, pretože je nám prítomný a „dostupný“ skrze naše kontemplatívne vedomie. Naša myseľ je však príliš zaujatá predmetným svetom, čo nám bráni v poznaní pravdy o našej ponorenosti do Božej prítomnosti.
Preto takto o Bohu veľmi neuvažujeme, a skôr si ho predstavujeme na druhej strane. Stavali sme veľké budovy, ktoré sme nazývali Božím domom, a tak ľahko sme prehliadali, že jeho jediným domom je naše srdce. Tak to býva, keď sa predstava neba vymkne z roviny ducha.
Nevedomému človeku je totiž ľahšie obetovať čokoľvek hmotné než obetovať túžby a istoty ega. Ale iba taká obeta nás skutočne a dostatočne zúži, aby sme prešli úzkou bránou do „domu“ Otca. Aj preto Ježiš Samaritánke hovorí o klaňaní sa Bohu v Duchu a pravde (porov. Jn 4, 23).
STRETNUTIE SKRZE SRDCE
Boh je nám síce bližšie, než sme sami sebe, poznamenáva Thomas Merton, ale vieme veľmi dobre, že ani sami seba nepoznáme a žijeme viac na povrchu zmyslovej skúsenosti.
Všetko predmetné sa však mení, vzniká a zaniká, ale naše duchovné „ja“ je v Bohu večné, lebo je jeho obrazom, a preto sa s večným Bohom môžeme stretnúť len skrze srdce. Podmienka je nebyť zakotvený v ničom vedľajšom a čím prázdnejší sme, tým „viac“ môžeme prijať Boha.
Chudoba ducha znamená nepripútanosť k žiadnej veci – to je podmienka precitnutia do Božej prítomnosti v nás. A nepripútanosť sa neuskutočňuje potláčaním prekážok, ale predovšetkým prijatím prijatia. Prijatím, že žijeme v dome Otca a sme stále v ňom.
Nájdime odvahu pozrieť sa na našu skutočnosť týmto spôsobom, a ako odporúča Karel Satoria, skúsme si už neklásť otázku „Bože, kde si?“, ale pýtajme sa „Bože, kde nie si?“.
Ježiš nás teda pozýva k zmene myslenia, aby v nás pripravil „miesto“ zjednotenia s ním a Otcom. Aby sme neboli ako ryba v mori, ktorá neustále hľadala more a za nič na svete ho nevedela nájsť.
Otázky na zamyslenie
Ako si predstavujem nebo? Čo vo mne vyvoláva myšlienka, že už žijeme v dome Otca? Čo mi v tom bráni a prekáža?