Ježiš Kristus je najvyšší a večný kňaz

V ostatných rokoch sa dostal do popredia titul Pána Ježiša ako najvyššieho a večného kňaza. Od roku 2014 vždy vo štvrtok po slávnosti Zoslania Ducha Svätého slávime sviatok nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza.
Stanislav Zvolenský 05.06.2020
Ježiš Kristus je najvyšší a večný kňaz

Kristus Pantokrator, ikona v Kláštore sv. Kataríny na Sinaji z prvej polovici 6. storočia

Snažíme sa spoznať Pána Ježiša čo najdokonalejšie. Poznávame, klaniame sa, obdivujeme, chválime a ďakujeme Bohu za dar Božieho Syna a používame pri tom rozličné tituly a pomenovania, ktoré sme sa naučili zo Svätého písma. Takto vieme, že Pán Ježiš je Mesiáš, Spasiteľ, Boží Syn, Syn človeka, Vykupiteľ, Kráľ vesmíru. 
 

Genéza titulu
 

Aj titul Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza, poznáme zo Svätého písma Nového zákona. V Liste Hebrejom je Pán Ježiš označený ako najvyšší kňaz (porov. Hebr 2, 17; 4, 14), ktorý obetoval seba samého ako obetu platnú a dokonalú naveky (porov. Hebr 7, 26 - 28).

Slovom „kňaz“ sa vo všeobecnosti označuje osoba, ktorá v mene spoločenstva vykonáva náboženské úkony a obrady a sprostredkúva náboženské poznanie a pôsobenie. Vo Svätom písme nachádzame prvý raz označenie „kňaz“ v Knihe Genezis, keď Abrahám, Boží priateľ, zachránil svojho synovca Lóta zo zajatia.

Pri návrate z úspešného bojového výpadu Abrahámovi vyšiel v ústrety muž menom Melchizedech, ktorý je vo Svätom písme charakterizovaný ako kráľ Salema a kňaz najvyššieho Boha.

Melchizedech priniesol chlieb a víno a požehnal Abraháma. Abrahám dal Melchizedechovi dar, a tým uznal osobitné postavenie Melchizedecha ako Božieho kňaza (porov. Gn 14, 17 - 20).

Keď Abrahámovi potomkovia ako vyvolený Boží ľud putovali z Egypta do zasľúbenej zeme, vykonával službu kňaza Mojžišov brat Áron a v neskoršom období bola kňazská služba zverená mužským príslušníkom z rodu Léviho.

Títo kňazi z rodu Léviho prinášali v Jeruzalemskom chráme podľa Mojžišovho zákona obety, ktoré mali zakryť hriechy ľudu do času, kým by neprišiel Mesiáš, ktorý ich mal odstrániť úplne.

Zo Svätého písma Starého zákona spoznávame, že kňaz má sprostredkovať vzťah s Bohom a Božie požehnanie, ako to urobil Melchizedech pre Abraháma. Vo vzťahu s Bohom je nevyhnutné odpustenie hriechov, ako to vyjadrovali obety kňazov levitov v Jeruzalemskom chráme.

Pán Ježiš patril do vyvoleného židovského národa, ale nepatril do kňazského rodu levitov. Počas svojho pozemského života navštevoval Jeruzalemský chrám, vyučoval tam, ale nevstupoval do priestorov, ktoré boli rezervované levitom a židovským veľkňazom.

Ako každý veriaci Žid platil chrámovú daň. Evanjelista svätý Matúš pripomína udalosť, keď Ježiš požiadal apoštola Petra, aby chytil rybu a odniesol predpísaný poplatok za seba i za neho (porov. Mt 17, 27).

Pán Ježiš teda nepatril medzi židovských kňazov podľa Mojžišovho zákona. Navonok žil ako židovský laik. Predsa však niesol v sebe úplne nové jedinečné a neopakovateľné kňazstvo. Ježišovi apoštoli, učeníci a priatelia to spoznali až po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša. A od nich máme toto poznanie navždy.


 

V najúchvatnejšej chvíli, keď kňaz hovorí: „Hore srdcia“, mali by sme mať srdcia hore u Boha, a nie dolu na zemi, v myšlienkach na pozemské veci. Kňaz sa vtedy zo všetkých síl usiluje zavrhnúť všetky starosti o tento život a mať srdce v nebi u milosrdného Boha.

Svätý Cyril Jeruzalemský
 

Nenapodobiteľné kňazstvo

 

Čo teda znamená, že Pán Ježiš má úplne nové, jedinečné a neopakovateľné kňazstvo?
Pán Ježiš zasvätil svoj pozemský život tomu, aby sa ľudia dozvedeli a s vierou prijali, že on je Boží Syn a že pre ľudí na zemi priniesol Otcove Božie slová a sprostredkuje Otcove Božie skutky.

Vyjadril to slovami: „Nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec“ (Jn 8, 28) a ďalej: „Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca“ (Jn 10, 25).

Presviedčal svojich priateľov a poslucháčov, že pre každého, kto s vierou prijme Ježiša ako Božieho Syna, jestvuje otvorená cesta k odpusteniu hriechov a do večného príbytku v Božom domove. „Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 40). 

Po jeho zmŕtvychvstaní mali možnosť sa s ním stretnúť a aj tí, ktorí ho opustili, s pokorou prijali, že na základe Svätého písma Mesiáš musel to všetko vytrpieť a byť zabitý, aby mohol byť vzkriesený a vojsť do slávy a radosti nebeského domova aj so svojou ľudskou prirodzenosťou (porov. Lk 24, 26).

A práve skutočnosť zmŕtvychvstania a vstup do neba s osláveným ľudským telom predstavujú Ježišovo ustanovenie za kňaza. V Liste Hebrejom čítame: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho“ (Hebr 5, 8 - 10).

V tomto texte, ktorý pripomína duchovnú úzkosť v Getsemanskej záhrade, je utrpenie Pána Ježiša predstavené ako modlitba a ako obeta. Očakáva svoju „hodinu“, v ktorej zomrie na kríži. Je ponorený do hlbokej modlitby, ktorá je naplnená jednotou jeho vôle s Otcovou voľou. Ježišova vôľa a Otcova vôľa sú zjednotené v láske.

Vnútorné duchovné utrpenie, ktoré prežíval v modlitbe, svojím zjednotením s Otcovou vôľou premenil na odovzdanie seba samého, na živú obetu. V Liste Hebrejom sa píše, že Pán Ježiš „bol vypočutý“. V akom zmysle? V tom zmysle, že Boh Otec ho vyslobodil zo smrti a vzkriesil ho.

Bol vypočutý práve kvôli svojej plnej jednote s Otcovou vôľou: Boží plán lásky sa tak mohol dokonale naplniť v Ježišovi tým, že bol poslušný až na smrť na kríži, stal sa „príčinou spásy“ pre všetkých, ktorí sa s ním zjednotia v poslušnosti. Stal sa najvyšším kňazom, lebo vzal na seba všetky hriechy sveta ako „Boží Baránok“. Je to samotný Otec, ktorý odovzdáva toto kňazstvo v tej istej chvíli, v ktorej Pán Ježiš prechádza zo smrti do zmŕtvychvstania.
 

Kňazom prostredníctvom utrpenia
 

Môžeme sa vrátiť ešte k vyjadreniu: „Hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5, 8). Kňazstvo Pána Ježiša nesie v sebe rozmer utrpenia. Pán Ježiš trpel a urobil to za nás.

Bol Synom a nepotreboval učiť sa poslúchať, ale my to potrebujeme, potrebovali sme a vždy to budeme potrebovať. Preto Syn prijal našu ľudskú prirodzenosť a za nás sa dal „vychovávať“ utrpením, dovolil, aby ho premenilo tak, ako keď zrnko obilia, ak chce priniesť úrodu, musí zomrieť v zemi. 

Pán Ježiš nebol kňazom podľa Mojžišovho zákona, ale stal sa kňazom bytostným spôsobom prostredníctvom utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, lebo obetoval seba samého ako zadosťučinenie za iných a Otec ho pozdvihol nad každé stvorenie, ustanovil ho za výlučného sprostredkovateľa spásy.

Boh Otec ho ustanovil za najvyššieho a večného kňaza. Pán Ježiš nám sprostredkuje nielen nejaké zakrytie alebo schovanie našich hriechov, on nám sprostredkuje ich skutočné odstránenie a zničenie. Ježiš nám poskytuje od Otca nielen jeho požehnanie, ale nám dáva dar večného života. 

Z Otcovho rozhodnutia nejestvuje iná účinná kňazská služba pre nás ľudí, iba tá, ktorú sprostredkoval. Kňazskú službu vykonal Pán Ježiš raz a navždy v určitom dejinnom čase.

Z lásky k nám umožnil, aby jeho najvyššia a večná kňazská služba mohla byť tu v pozemskom živote v každom čase a na každom mieste sprítomnená prostredníctvom vysvätených služobníkov.

Oni dostávajú účasť na Ježišovom najvyššom a večnom kňazstve, keď prijmú sviatosť posvätného stavu, ktorá má tri stupne a služby: diakona, presbytera a biskupa. 



Prosme Ježiša za kňazov
 

Sviatok Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza, nás pozýva, aby sme si uvedomili, čo znamená táto skutočnosť pre náš duchovný život a náš vzťah k Bohu.

Pre každého z nás je potrebné, aby sme poznávali a uctievali svätosť a krásu Kristovho kňazstva, aby sme obnovili snahu o svätosť vlastného života a aby sme sa povzbudili k horlivej modlitbe za posvätenie duchovných služobníkov.

Veľmi potrebujeme, aby nám jedinečné hodnoty Eucharistie, odpustenia hriechov sprostredkovali v našom čase a v našej krajine kňazi, ktorí budú pokorní, čistí a svätí. Túžime, aby sa naši kňazi vždy znova prehlbovali a obnovovali v úplnom odovzdaní Bohu a Cirkvi.

My im k tomu môžeme pomôcť našou modlitbou, úctou k nim, pomocou v ich činnostiach.

Našu prosbu za kňazov môžeme predniesť aj slovami modlitby svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša: „Ježišu, najvyšší a večný kňaz, uchovávaj si každého z tvojich kňazov v svojom najsvätejšom Srdci. Zachovaj nepoškvrnené jeho pomazané ruky, ktorými sa každý deň dotýka tvojho najsvätejšieho tela.

Ochráň ho, aby zostali čisté jeho pery, ktorými prijíma tvoju predrahú krv. Nech zostane čisté a nedotknuté jeho srdce, na ktorom má tvoj vznešený kňazský charakter. Učiň, aby rástol vo vernosti a v láske k tebe a aby ho nepoznačila nákaza sveta.

S mocou premieňať chlieb a víno daruj mu aj schopnosť meniť srdcia. Požehnaj a urob plodnými jeho námahy a raz mu daj korunu večného života. Amen.“