Ježiš učí úcte k žene
Ježiš svojím zásadným postojom uzdravuje vzťah medzi mužom a ženou. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com
I v dnešnej do značnej miery globalizovanej spoločnosti vidíme veľké rozdiely vo vzťahoch medzi mužmi a ženami.
Na jednej strane pozorujeme ženu takmer pozbavenú ľudských práv, často chápanú ako majetok muža, ako predmet na uspokojenie jeho žiadostí, vidíme ženu – otrokyňu, predávanú na trhoch ako zviera, znásilňovanú a nútenú predávať svoje telo a následne nútenú na potrat, čo siaha až k únosom ľudí s cieľom predávať ich orgány (porov. Fratelli tutti, 23 – 24).
Sú kultúry, kde žena nemôže sedieť s mužmi za stolom, na ulici kráčať vedľa neho, sedieť vedľa neho v dopravnom prostriedku a rozprávať, kým nemá povolenie od muža. Vidíme ženu trestanú a bitú. A mohli by sme pokračovať i vypočítavať aj subtílnejšie prejavy nadradenosti muža, jeho zneužívanie, podceňovanie a zraňovanie ženy.
Na druhej strane to všetko vyvolalo a vyvoláva oprávnenú kontestáciu a protest zo strany žien, ktoré začali bojovať za svoje práva.
Sledujme však, že tento boj prešiel až do antropologicky nesprávnej, prehnanej emancipácie, ku krajnému feminizmu a k takému nepriateľstvu medzi mužom a ženou, že muži nechcú ženy a ženy mužov, čo ohrozuje normálne fungovanie ľudského rodu.
Deti by boli len produktom technológií, majetkom spoločnosti a klasická rodina by bola zavrhnutá ako prežitok.
Ježiš uzdravuje vzťah medzi mužom a ženou
Ježiš – Boží Syn prišiel vyliečiť ľudstvo z týchto následkov dedičného a ostatných hriechov, ktoré rozbili harmóniu a krásu Božieho plánu s mužom a ženou v ucelenom a celoživotnom manželstve a v správne usporiadanej rodine.
Najväčším Božím činom na záchranu úcty k žene je jeho rozhodnutie stať sa človekom cez pripravenú bezhriešnu ženu – Máriu z Nazareta, neopakovateľným spôsobom počatia mocou Ducha Svätého z neporušenej panny. Ježiš ju volal Matkou, bol jej jediným milovaným Synom a ona jeho milovanou Matkou, ktorú si vzal so sebou do neba.
Tento svoj jedinečný vzťah Syn – Matka testamentárne odovzdal z kríža svojim učeníkom a premietal ho na všetky svoje vzťahy so ženami, a učil aj svojich učeníkov takto sa na ne dívať.
Ježiš a Samaritánka
Najdlhší opis jeho stretnutia so ženou je pri Jakubovej studni v Samárii. Ježiš pri ňom ruší niektoré vtedajšie spoločenské konvencie správania sa. Oslovuje cudziu ženu pochybnej povesti, odpadlíčku od pravej viery, on – Učiteľ a privilegovaný Žid.
Jeho pohľad na ženu je úplne nový. Nepozerá sa na ňu chlipným pohľadom piatich predchádzajúcich mužov, ktorí v nej videli pravdepodobne len príťažlivé telo na uspokojenie svojich žiadostí. Vidí v nej ženu s dušou, s jej túžbami byť milovanou a milovať, byť chránenou, niekomu patriť, mať manžela, deti a rodinu.
Predchádzajúci muži pripomínajú mnohých, aj tých dnešných, ktorí vidia v žene viac predmet svojej vášne ako osobu na vytváranie celoživotného vzťahu. Samozrejme, po naplnení svojej vášne, pri prvých nezhodách a problémoch sa obracajú k ďalšiemu bezproblémovému „predmetu“, zanechávajúc za sebou osamotenú ženu s deťmi.
Čo sa odohráva v duši ženy a detí, ich nezaujíma, ich „ego“ nie je schopné skutočnej lásky. Žena pri studni môže byť pekná, upravená a suverénna, ale Ježiš vidí a cíti jej bolesť duše, ktorá pripomína volanie suchej neplodnej púšte.
Nedíva sa na ňu pohľadom Žida – farizeja, ktorý pohŕda pomýlenými veriacimi a ľahkými ženami a nechce s nimi nič mať, aby si nepokazil reputáciu dokonalého a čistého. Veď čo by povedali ľudia, keby sa zhováral a stýkal s takými ženami?
Potvrdzuje to aj udivená reakcia vracajúcich sa učeníkov: „Ale nik nepovedal: ,Čo sa jej pýtaš?‘ Alebo: ,Prečo sa s ňou rozprávaš?‘“ (Jn 4, 27). Nepozerá sa na ňu ani pohľadom kňaza a levitu, ktorí nemali čas zastaviť sa pri doráňanom človeku a ponáhľali sa do chrámu za svojimi povinnosťami.
Týmto podobenstvom Ježiš až sarkasticky poukázal na ľudskú a duchovnú pomýlenosť a slepotu ľudí, zaujatých iba svojimi problémami. Pre neho táto duševne doráňaná žena má hodnotu. Vidí v nej hĺbku vyprahnutej studne, ktorá túži po vode.
Osloví ju prvý. Prosí si vodu. Žena je prekvapená a odpovedá dosť rezervovane až drzo. Zrejme takých oslovení mala už dosť. Ježiš sa nedá odradiť a pokračuje slovnou hrou: Kto z nich je smädnejší? On s vysmädnutým telom po niekoľkých hodinách chôdze horúčosťou rozpálenou cestou alebo ona po toľkých pokusoch nájsť lásku a naplniť túžbu po materstve?
Ježiš Kristus sa pozerá na ženy a vidí v nich obraz svojej Matky Márie, pretože nosia v sebe prameň života.
A ponúkne jej vodu nie pre rozpálené telo, ale pre rozpálenú a vyschnutú dušu. Žena najprv nechápe, ale keď Ježiš odhalí jej hriešne neúspešné vzťahy s mužmi, pochopí, že neznámemu ide o jej dušu. Ježiš jej ponúka vodu z nevyčerpateľnej studne Božej lásky a pravdy. A nepomýlil sa.
V tej žene je ešte toľko dobrého, čo bolo zahádzané pod špinou hriechu. Žena prekvapivo prejaví taký záujem o duchovný rozhovor a teológiu, o poznávanie Boha a klaňanie sa mu, že je prvou, ktorej sa Ježiš predstaví ako prisľúbený Mesiáš. Získala si jeho dôveru a nesklamal sa.
Žena sa ani verejne nehanbí priznať k svojim hriechom, ale ani k nájdeniu novej viery a Božej lásky – a stáva sa jeho prvou veľmi úspešnou evanjelizátorkou a apoštolkou, ktorá privedie k nemu celé mesto, ktoré ho chce spoznať a počúvať (porov. Jn 4, 5 – 42).
Samaritánka nám veľmi pripomína Máriu Magdalénu, ktorá po hroznom živote v zajatí klamstiev zlého ducha nachádza v Ježišovi oslobodenie a nový zmysel života.
Stáva sa jeho vernou učeníčkou a prvou apoštolkou zmŕtvychvstalého Pána. Tradícia jej dá titul apostolorum apostola – „apoštolka apoštolov“ a pápež František ju nazve „apoštolkou nádeje“.
Ako sa díva Ježiš na ženy?
Vidí v nich obraz svojej Matky Márie, ktoré nosia v sebe prameň života. Vidí a teší sa so šťastnou matkou s dieťaťom v náručí po ťažkom pôrode; napomína, ale aj potešuje plačúce ženy.
Veľmi by chcel, aby známa veta: „Žena nemôže byť ničím lepším ako dobrou matkou a ničím horším ako zlou matkou“ platila len v prvej časti.
Obdivuje chudobnú vdovu s deťmi, ktorá vie dať aj posledné. Obráni cudzoložnú ženu pred kameňovaním, poukázaním aj na hriešnosť mužov. Vďaka svojej Matke sa Ježiš díva s veľkou úctou a obdivom na každú ženu a chce jej pomôcť naplniť jej ženské povolanie vo svete a v Cirkvi.
Svätý Ján Pavol II. to nazve „géniom ženy“, ktorý je veľmi potrebný na obnovu sveta. Zdôrazní, že základným povolaním ženy je rozdávať lásku a muž má preto zásadnú povinnosť úcty voči žene, ktorá patrí jej dôstojnosti, jej materstvu a povolaniu (porov. List Jána Pavla II. ženám, 1995; apoštolský list Mulieris dignitatem – O dôstojnosti žien, 1988).
Ježiš – vďaka intuícii a inšpirácii svojej Matky, ktorá povzbudí svadobčanov k obdivuhodnej viere svojou vierou: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5) – zázračne premení vodu na víno na svadbe v Káne Galilejskej a zjaví učeníkom svoju božskú slávu.
Mária sa po tomto božskom zjavení svojho Syna stiahne do úzadia. Miestami sa zdá, akoby Syn sa k nej správal chladnejšie a ponechával ju v ústraní (porov. Lk 8, 19 – 21). Ježiš vie, že jeho Matka má a bude mať privilegované miesto v jeho srdci a v Cirkvi.
Necháva ju rásť vo viere, ktorá vrcholí pod krížom, kde Mária dostáva a objavuje svoj širší rozmer materstva. Pod krížom, duchovne spojená s utrpením svojho Syna, sa stáva Matkou všetkých vykúpených – Matkou Cirkvi. Mária pochopí tento vrchol svojho povolania.
Ani po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní si nenárokuje na vedenie Cirkvi, na apoštolský alebo kňazský úrad. Rešpektuje svojho Syna. Vie, že mužovi viac prislúcha úloha hlavy a žene úloha srdca.
Vidíme ju kdesi v strede medzi apoštolmi a Ježišovými bratmi a sestrami (porov. Sk 1, 14). Tam sa cíti najlepšie – v strede, byť Srdcom Cirkvi a s materinskou láskou sprevádzať bratov a sestry vo viere v jej Syna.
Ženy v Cirkvi a vo svete dnes
Pápež František v posynodálnej apoštolskej exhortácii Querida Amazonia pripomína, že by bolo veľkou tragédiou, keby prevládol len zúžený funkcionalistický pohľad na Cirkev, s túžbou žien po kňazskej vysviacke a po „moci“, čo by viedlo ku klerikalizácii žien a k ochudobneniu ich prínosu pre svet a Cirkev.
On vidí moc žien v ich prežívaní materstva vo všetkých rozmeroch: Pán totiž chcel prejaviť svoju moc a svoju lásku dvomi ľudskými tvárami, teda Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, a stvorenej bytosti, ktorou je žena – Mária.
Ženy v Cirkvi prispievajú spôsobom, ktorý im je vlastný a predlžujú tak silu a nehu Márie – Matky. Takýmto spôsobom sa neobmedzujeme na nejaké funkčné chápanie, ale vstupujeme do vnútorného života Cirkvi (porov. QA 100 – 101).
S vďakou spomínam na rehoľné sestry, ktoré nám pomáhali v misijnej práci na vzdialenej drsnej Sibíri. Boli tam ako sestry a matky. Ich prínos pre chudobných, opustené a zanedbané deti, v katechéze i vo vyučovaní, v pomoci zdravým aj rozbitým rodinám bol nenahraditeľný. Boli nám často mostom – pontifexom k týmto ľuďom.
Pri budovaní správneho vzťahu medzi mužom a ženou si na záver všimnime múdre slová pápeža Františka v encyklike Fratelli tutti, kde pripomína, že nestačí len bojovať za rovnocennosť a rovnoprávnosť, zdôrazňovať, „že všetky ľudské bytosti sú si rovné“.
To môže vychádzať z osobných ambícií alebo viesť k radikálnemu individualizmu, ktorý je najhorším a najzákernejším vírusom, ale „rovnosť je výsledkom uvedomelého a pedagogického kultivovania bratstva“ (porov. FT 104 – 105).