Ježišovi priatelia z Betánie

Evanjelisti Lukáš a Ján nám predstavujú každého z troch súrodencov v inej etape cesty rastu v ľudskej oblasti i vo viere. Priateľstvo s Ježišom vytváralo klímu, v ktorej sa otvárali srdcia a dozrievalo sa v láske i vo viere.

JEDNOTA V RÔZNOSTI

Podľa opisu Lukáša v 10. kapitole máme pred sebou celkom realistickú domácnosť, v ktorej pani domu Marta (možno vdova) poskytuje prijatie Ježišovi (možno aj jeho učeníkom) a do služby sa vkladá celá. Ale postoj prijatia prejavuje aj Mária – pozorným načúvaním slovám Učiteľa – a je zrejmé, že tiež počúva celou svojou bytosťou, veď v tej chvíli pre ňu okolitý svet akoby prestal existovať. Marta, naopak, vníma celú situáciu veľmi citlivo, ale len zo svojho pohľadu.

Ježišova reakcia na Martinu výzvu poskytuje aj nám vzácnu matériu na reflexiu nielen o tom, či uprednostniť prácu alebo modlitbu, ale ešte viac o tom, s akým duchom pracovať a modliť sa, aby práca i modlitba šírili príjemnú vôňu, ktorá vystupuje z našej obety k Bohu. Lebo na pozadí našej práce, ale i modlitby môžu byť postoje, ktoré ich robia trochu trpkými: vedomie, že všetko závisí len odo mňa, porovnávanie, závisť, perfekcionizmus, snaha usmerňovať druhých, nedostatok priamej komunikácie... Možno to poznáme aj z vlastného života.

Keby nebolo Martinej horkosti, ktorú chtiac-nechtiac ponúkala s chutným jedlom, Ježiš by možno pochválil aj ju: nielen za perfektne pripravené jedlo a námahu, ktorú do prípravy vložila, ale najmä za lásku, ktorú mu cez službu darovala. Práve preto si Mária zvolila lepší podiel, lebo bol zrejme bez horkosti.

MILOVANÝ PRIATEĽ LAZÁR

V Jánovom evanjeliu sa objavuje nielen milovaný učeník, ale aj Ježišov milovaný priateľ Lazár, ktorý vážne ochorel. Sestry poslali Ježišovi odkaz o jeho chorobe. Lenže Ježiš má čas: choroba jeho priateľa je na Božiu slávu. V tejto epizóde sa odhaľuje cesta viery Marty i Márie, ale aj Ježišova ľudskosť spojená s Božou pedagogikou: cez Lazárovo vzkriesenie a Ježišov zásah porastie viera oboch sestier. Ježiš pri tejto príležitosti vysloví sebazjavujúci výrok: „Ja som vzkriesenie a život“ a urobí znamenie, ktoré ho potvrdí.

Ježiš sa zachvel pri hrobe svojho priateľa. Prejavil tým súcit a to, že smrť je niečo, čo nebolo v pôvodnom pláne pre človeka a prináša ľuďom bolesť? Alebo prežíva silnú emóciu, keď vníma, že Mária i Židia jej blízki ostali s vierou na polceste?

Je pravdepodobné, že Ježiš sa vcítil do situácie sestier a priateľov Lazára a je mu ich ľúto. Ale je možné, že ich plač nad smrťou znamená nedostatok viery v toho, kto sa predstavuje ako sám život, a preto túži, aby Mária a spomínaní Židia urobili ďalší krok k plnosti viery.

V Jánovom evanjeliu nachádzame opisy cesty rastu vo viere u viacerých postáv i to, ako Ježišovi záležalo na tom, aby ich viera dozrela do dokonalosti. Marta vyznala vieru v Ježiša ešte pred vzkriesením Lazára: „Ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý má prísť na svet.“

Autor evanjelia nás týmto výrokom vracia späť do prológu, kde je poeticky povedané o Ježišovi už všetko a teraz, v závere Knihy znamení (kapitoly 1 – 12 Jánovho evanjelia) sa potvrdzujú slová o Božom Synovi, ktorý prišiel na svet od Boha, ktorý je život a svetlo ľudí.

V Betánii, pri hrobe svojho priateľa Lazára, to Ježiš dokazuje svojím znamením. V ňom bol život a teraz hovorí, že on sám je život, a preto nad ním ani nad životmi jeho priateľov nemá smrť žiadnu moc. Je svetlom ľudí, aby nepochybovali, lebo odteraz každá choroba i smrť jeho priateľov sú len na Božiu slávu.