Ježišovo kráľovstvo má najspravodlivejšie pravidlá
Spravodlivosť si vyžaduje rešpektovanie jasných pravidiel, ktoré budú platiť pre každého. Ako to je v prípade Ježišovho kráľovstva? Aká spravodlivosť tam zavládne? Má Ježišovo kráľovstvo spravodlivé pravidlá?
Biblické predstavy o kráľovi a kráľovstve
Po smrti patriarchu Jakuba a jeho dvanástich synov zaznamenávame v dejinách izraelského národa obdobie sudcov, ktorí viedli a súdili ľud. Chýbalo však centralizovanie moci, chýbala osobnosť, ktorá by zjednocovala celý národ: „V tých dňoch nebolo kráľa v Izraeli. Každý si robil, čo sa mu ľúbilo“ (Sdc 17, 6).
Hoci poznáme viacerých prorokov, ktorí usmerňovali ľud a napomínali ho, keď zišiel z Božej cesty, túžba po kráľovi bola stále prítomná. Ľud prosil aj Gedeona: „Buď naším kráľom, ty aj tvoj syn, aj syn tvojho syna!“ (Sdc 8, 22). No existoval aj opačný názor, že netreba kráľa, pretože izraelským kráľom je sám Boh Jahve.
Ľud si napokon za kráľa zvolil Šaula (porov. 1 Sam 10, 1). Na tomto mieste tak môžeme pozorovať počiatky centralizovania moci a vznik monarchického štátneho zriadenia. Významnou osobou v Izraeli bol prorok Samuel, ktorého poznáme ako toho, kto navštevuje Izaiho dom a spomedzi jeho synov má vybrať kráľa (porov. 1 Sam 16, 13). Boh si vyvolil Dávida za kráľa ešte za Šaulovej vlády. Už počas Dávidovho života začal boj o následníctvo trónu. Napokon bol presadený Šalamún a bol pomazaný za kráľa (porov. 1 Kr 1, 39).
Hoci Šalamún upevnil kráľovstvo a vládol ako múdry kráľ, prehrešil sa proti Bohu svojím postojom k modlárstvu a paktovaním s pohanskými ženami (porov. 1 Kr 11, 6 - 9). Všetko to boli ľudské kráľovstvá – najspravodlivejšie zákony v nich neustále absentovali.
Môžeme povedať, že doba panovania kráľov bola nestála a premenlivá. Boh určoval nástupcu už za života kráľa. Kým ešte vládol kráľ Šaul, Boh si už vyvolil za kráľa Dávida. Čím je to spôsobené? Jednoducho môžeme povedať, že hriechom. Kráľ sa prehrešil. Šaul bol zavrhnutý, pretože vyhľadával kompromisy medzi Božou vôľou a požiadavkami ľudí. Dávid bol potrestaný, pretože sa prehrešil nečistotou proti Betsabe (porov. 2 Sam 11, 4) a vraždou proti jej manželovi Uriášovi (porov. 2 Sam 11, 17).
Králi sú si vedomí svojho postavenia, privilégií, bažia po moci, často za každú cenu. Sú však aj prenasledovaní, bití, opovrhovaní. Každý z týchto kráľov sa nejak prehrešil, robil kompromisy, nebol naplno verný Božiemu hlasu. Je to obdobie nechcených kráľov. Biblický starozákonný ľud túžil po kráľovi, čakal naňho, tešil sa, že bude mať mocenského (politického) vodcu.
Plynule sme prešli k Ježišovi Kristovi – Kráľovi, ktorého príchod ľud očakával, v živote ktorého videli Božie zásahy a že Boh je jednoducho s ním. Po zázračnom rozmnožení chlebov dokonca Ježiša chceli urobiť kráľom (v ľudskom ponímaní) (porov. Jn 6, 15). V závere evanjelia napriek tomu pozorujeme, že panuje akási neistota ohľadom Krista Kráľa a jeho kráľovstva.
Spomeňme si len na Piláta, ktorý sa ho vypytuje: „Si židovský kráľ?“ (Jn 18, 33). Kráľ je opäť odmietnutý. No tentoraz to nie je pre jeho slabosť, hriech alebo neplnenie Božej vôle, ale pre hriech ľudí. Žiadali kráľa, a keď kráľ prišiel, nespoznali ho, odmietli ho. Nepochopili, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Má inú logiku a pravidlá.
Biblická spravodlivosť
Sväté písmo pozná spravodlivosť ako celistvé zachovávanie Božích prikázaní. Ospravedlniť človeka znamená oslobodiť ho, prinavrátiť mu právo. Spravodlivý je ten, kto je v práve, kto nejde ani proti Bohu, ani proti človeku. Starozákonní proroci pred vyhnanstvom často kritizovali nespravodlivosť sudcov, utláčanie chudobných, spoločenské neporiadky a z toho prameniace tresty pre Izrael.
Povzbudzovanie k spravodlivosti v úzko právnickom zmysle slova nestojí v centre záujmu Ježiša z Nazareta. Ježiš neprišiel ako sociálny alebo kultúrny reformátor alebo ako národný mesiáš. Ježišovo evanjelium prekračuje rasové a národnostné rozdiely, strháva nálepky. Neprišiel súdiť, ale spasiť (porov. Jn 12, 47).
Kristova spravodlivosť je plná milosrdenstva – spomeňme si na pozvanie pre umierajúceho lotra na kríži: „Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23, 43). Zásadným spôsobom prekračuje ľudskú spravodlivosť, naše predstavy o spravodlivosti (treste a odmene), lebo svojím milosrdenstvom a naším pokáním nám otvára večnosť.
Ježišovo kráľovstvo má výrazne paradoxný charakter: poslední budú prvými a prví poslednými (porov. Mt 20, 16), kto by si chcel zachrániť život, stratí ho – kto však stratí svoj život pre Ježiša a pre evanjelium, zachráni si ho (porov. Mk 8, 35), treba hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a všetko ostatné bude človeku pridané (porov. Mt 6, 33).
Najväčším paradoxom sú jeho blahoslavenstvá, ktoré tvoria základ nového života: šťastie tvorí chudoba, ktorá obohacuje; plač, ktorý utešuje; smäd po spravodlivosti, ktorý napája; potupa, ktorá prináša slávu (porov. Mt 5, 1 - 12). Ježiš pri Poslednej večeri najprv umýva nohy, slúži a vyzýva na konkrétne nasledovanie jeho príkladu (porov. Jn 13, 1 - 15), potom stoluje a slávi.
Pred oslavou slúži, aby tvoril spoločenstvo s najposlednejšími. Je ukrižovaným víťazom, ktorý prináša život svojou smrťou, je kráľom svätosti a milosti, jeho kráľovstvo je kráľovstvom spravodlivosti, lásky a pokoja (prefácia na slávnosť Krista Kráľa).
Logika kresťanskej spravodlivosti
Definície evanjelia o Božom kráľovstve sú mimoriadne dôležité pre vieru. Evanjelium nás pozýva otvoriť sa tvorivej fantázii. Preto by sa kresťan, motivovaný vierou, nemal báť konkrétnych rozhodnutí – napriek nebezpečenstvu zlyhania – podniknúť historické kroky, ktoré prispievajú k implementácii Božieho kráľovstva.
Preto môže každý deň v svojej horlivosti kričať: „Tvoje kráľovstvo príde.“ Neexistuje absolútna a úplná receptúra pre Božie kráľovstvo. Na druhej strane je potrebné – a tiež riziko – neprestajne historizovať. Požiadavka neustáleho aktualizovania významu kráľovstva v modernej dobe sa stáva horizontom reakcie na súčasné potreby, ktoré sa už samy osebe chápu ako realizácia – vždy dočasná – Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti.
Dôležitým faktorom pri porozumení Božej spravodlivosti je otázka nádeje. Realita Božieho kráľovstva si svojou povahou vyžaduje nádej, aby ho mohla zachytiť. Preto keď človek nemá nádej, obsah kráľovstva sa javí ako obyčajný logický rozpor. Dúfam, že je skutočne potrebné pochopiť, čo je kráľovstvo. Okrem toho sa v konkrétnom kontexte uvádza nádej chudobných.
Takýto antropologický prístup je nevyhnutnou podmienkou na pochopenie Božieho kráľovstva, ale nie je to dostatočné opatrenie. Základom kráľovstva nie je túžba poskytnúť prosperujúcu budúcnosť, ale transformáciu biedy súčasnosti.
Emeritný pápež Benedikt XVI. nám v encyklike Caritas in veritate pripomína: „Každá spoločnosť si vytvára vlastný systém spravodlivosti. Láska prevyšuje spravodlivosť, pretože milovať znamená dávať, ponúkať ,moje' niekomu inému. Nikdy však nie je bez spravodlivosti, vedúcej dať druhému to, čo je ,jeho', čo mu patrí z dôvodu jeho bytia a jeho činnosti.
Nemôžem darovať druhému z môjho, kým mu najskôr nedám to, čo mu patrí na základe spravodlivosti. Kto miluje druhých slúžiacou láskou, je voči nim predovšetkým spravodlivý. Spravodlivosť nielenže nie je cudzia láske, ani nie je paralelnou alebo alternatívnou cestou lásky – spravodlivosť nie je oddelená od lásky, je s ňou vnútorne zviazaná.
Láska si vyžaduje spravodlivosť. Láska však aj prevyšuje spravodlivosť a dopĺňa ju v logike daru a odpustenia“ (CiV 6).
A na inom mieste prepája spravodlivosť s krížom, skrze ktorý dozrievame: „Naša viera musí prejsť skrze pohoršenie kríža, aby sa stala autentickou, skutočne kresťanskou; aby sa stala skalou, na ktorej Ježiš môže vybudovať svoju Cirkev. Účasť na Kristovej vláde sa preveruje konkrétne a jedine v účasti na jeho ponížení, na jeho kríži. Veriť, že Ježiš je Boh, že je Kráľ práve preto, že prišiel až k tomuto bodu, pretože nás miloval až do krajnosti. A túto paradoxnú kráľovskú hodnosť musíme dosvedčovať a zvestovať, ako to robil on, Kráľ; to znamená, sledovať rovnakú cestu a snažiť sa osvojiť si rovnakú logiku; logiku pokory a služby; zrna, ktoré odumiera, aby prinieslo úžitok.“
Byť kresťanom nie je o triumfoch, ale o službe a strácaní sa, aby iní mohli rásť.
Ak veríš v kráľovstvo Božie, tak musíš byť nespokojný.
Svätý Bernard z Clairvaux
Bolesti a nádeje
Strata sociálnych istôt, absencia nádeje, izolovanosť, zadlženosť, getá, kríza solidarity – to všetko sú prejavy hlbokej nespravodlivosti, ktorých sme svedkami aj v našej krajine.
Ale keďže „nestačí len zamedziť pôsobeniu hanebných zákonov – treba odstrániť aj príčiny“, ako nás upozorňuje sv. Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae, uvedomujeme si, že treba zreteľne odstraňovať hriech korupcie a environmentálnej necitlivosti, usilovať sa o medzigeneračnú spravodlivosť, prehlbovať svoju zodpovednosť za formuláciu pravidiel, za ich pravdivosť pred Bohom a za ich dopad na život všetkých ľudí celej spoločnosti: máme to vedieť, predvídať, domyslieť – a premodliť. Veď Deo servire – regnare est (slúžiť Bohu znamená kraľovať).
Úsilie o spravodlivosť a premenu sveta teda nie je prejavom nejakého politicky ľavicového zmýšľania, ale základným prvkom evanjelizácie. Znamená to dosiahnuť a pretvoriť silou evanjelia kritériá spravodlivosti, stupnicu hodnôt, oblasti záujmov, línie myslenia, podnetné pramene a inšpirujúce vzory života ľudstva, ktoré sú zatiaľ v rozpore s Božím slovom a s plánom spásy.
Upozornili na to aj konciloví otcovia v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes v roku 1965, aby sme ako jednotlivci aj Cirkev ako spoločenstvo spoločenstiev postupne správne rozlišovali a dozrievali pre Božie kráľovstvo: „Preto hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok od rastu Kristovho kráľovstva, predsa však v miere, v akej môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má tento pokrok veľký význam pre Božie kráľovstvo.
Lebo hodnoty, ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozširovali po zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo: kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja. Toto kráľovstvo je tajomným spôsobom prítomné už tu na zemi, bude však zavŕšené Pánovým príchodom“ (GS 39).