Kajajte sa a verte evanjeliu zostáva aktuálne

Začína sa Pôstne obdobie. Situácia, v ktorej sa nachádza me už takmer rok, nás oberá o pokoj. Z času na čas sa objaví správa informujúca o náraste domáceho násilia čiuž u nás alebo v zahraničí.

Vo všeobecnosti si to však môžeme všimnúť aj v našich medziľudských vzťahoch: prehlbovanie nespokojnosti, ktorá rozdeľuje ľudí. A tak sa zvyšuje napätie nielen v domácnostiach, v zamestnaní, ale aj vo verejnom, v politickom i v každodennom živote.

Taktika zlého ducha

Jedinečným spôsobom to badať v sekulárnych médiách, ktoré sa stávajú nielen prostriedkom informovania, ale v niektorých prípadoch škodlivým smetiskom znečisťujúcim a otravujúcim kvalitu čistého životného prostredia ľudskej duše.

Stačí nahliadnuť do niektorých diskusií a komentárov k článkom alebo videosprávam, ktoré namiesto pravdivého oboznámenia čitateľov či divákov podsúvajú adresátovi polopravdu alebo neúplnú pravdu.

Následné komentáre sú v mnohých prípadoch ukážkou intelektuálnej, ale aj duchovnej biedy komentujúcich prispievateľov. Aj neveriacich. Aj nekatolíkov. Aj nás – katolíkov.

Akoby sme znova a znova zabúdali, že zlý duch majstrovsky používa lož na ničenie vzťahov a budovanie nepriateľstva. Tak sa to začalo v raji – klamstvom, že človek bude ako Boh, ak neposlúchne Boha.

Badáme to v dejinách Cirkvi, že sme poznačení práve dôsledkom tohto klamstva. Tak to vnímame aj v našej prítomnosti. Deformovaná pravda sa nekontrolovane šíri. Zlý duch si našiel množstvo nositeľov svojho vírusu.

Je to nevyhnutnosť

Súrne potrebujeme pokánie. V tejto situácii sa nám oplatí siahnuť po myšlienkach sv. Jána Pavla II., ktoré uvádza v apoštolskej exhortácii Reconciliatio et paenitentia: Človek – každý človek – je akýmsi márnotratným synom.

Dá sa zvábiť pokušeniu odísť od Otca, aby žil nezávisle svoj vlastný život; upadne do pokušenia; je sklamaný ničotou, ktorá ho očarila sťa dajaký prelud; je sám, potupený, vykorisťovaný, zatiaľ čo sa usiluje zbudovať si svet len pre seba samého; napokon utrápený túži vrátiť sa do spoločenstva s otcom.

Ako otec v podobenstve, tak Boh sliedi po našom návrate, pri príchode nás objíma a pre toto nové stretnutie vystrojí hostinu, ktorou sa slávi zmierenie. Môžeme konštatovať: zmierenie je predovšetkým darom nebeského Otca (porov. RP 5).

Práve pred bolestným obrazom rozdelení a námahy zmierenia medzi ľuďmi sv. Ján Pavol II. vyzýva dívať sa na mysterium crucis (tajomstvo kríža) ako na vrcholnú drámu, v ktorej Kristus vníma a až do dna bolestne prežíva samu drámu odlúčenia človeka od Boha, keď volá slovami žalmistu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Ž 22, 2) a v tej istej chvíli uskutočňuje naše zmierenie.

Pohľad upretý na tajomstvo Golgoty nám musí vždy pripomínať „vertikálny“ rozmer rozdelenia a zmierenia, týkajúci sa vzťahu človeka k Bohu, ktorý z hľadiska viery vždy prevažuje takzvaný horizontálny rozmer, teda skutočnosť rozdelenia a nevyhnutnosť zmierenia medzi ľuďmi (porov. RP 7).

Teda pri pohľade na kríž si vždy môžeme pripomenúť, že hriech rozdeľuje: vzťah človek – Boh (vertikála) je rozdelený horizontálnym (priečnym) ramenom kríža; vzťah človek – človek (horizontálny vzťah) je rozdelený vertikálnym „múrom rozdelenia“.

Ale Kristus to nenechal tak: „On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo“ (Ef 2, 14).

Kristus zanechal Cirkvi zmierenie

Obetou kríža sa Kristus stáva princípom zmierenia a jednoty. Toto zmierenie a zjednocovanie naďalej uskutočňuje Ježiš Kristus vo svojej Cirkvi a jej prostredníctvom.

„Cirkev je svojou prirodzenosťou vždy zmierujúca, pretože sprostredkuje druhým dar, ktorý ona prijala, dar zmierenia a zjednotenia s Bohom“ – tak sa vyjadril sv. Ján Pavol II. vo svojom príhovore v Liverpoole 30. mája 1982.

Poslaním Cirkvi, ktoré je úzko spojené s Kristovým poslaním, je zmierenie človeka s Bohom, so sebou samým, s bratmi a s celým stvorenstvom, a to natrvalo.

Cirkev je povolaná dávať príklad zmierenia predovšetkým vo svojom vnútornom živote; preto sa všetci, zvlášť veriaci v Krista, máme usilovať upokojovať ľudské mysle, zmierňovať rozličné napätia, prekonávať roztržky, uzdravovať rany, ktoré si možno spôsobujeme sami, keď sa priostria rozpory v oblasti názorov; namiesto toho sa máme usilovať byť jednotní v tom, čo je podstatné pre vieru a pre kresťanský život podľa starého príslovia: In dubiis libertas, in necessariis unitas, in omnibus caritas – v pochybných veciach sloboda, v potrebných veciach jednota, vo všetkom láska.

V každom prípade Cirkev podporuje zmierenie v pravde, lebo vie, že mimo pravdy nie je možné ani zmierenie, ani zjednotenie (porov. RP 9).

Sebaklam je nebezpečím pre všetkých

A práve tu narážame na kľúčový predpoklad zmierenia, ktorým je pravda. Nielen v našej spoločnosti, ale po celom svete sa šíri – podobne ako pandémia koronavírusu – pandémia klamstva. Som presvedčený, že veľká väčšina z nás sa usiluje vyhýbať sa klamstvu. Problémom je však sebaklam.

Vtedy podobne ako človek infikovaný koronavírusom vôbec netuší, že ho šíri ďalej a infikuje iných, rovnako aj kresťan, ktorý sa ľahkovážne dá oklamať, ani len netuší, že sa stáva šíriteľom klamstva. Hriech rozdeľuje, láska zjednocuje.

„Hriechom nášho storočia je strata citlivosti pre hriech,“ vyjadril sa vo svojej dobe pápež Pius XII. Dôsledok hriechu je rozdelenie, a to nielen vnútri každého človeka, ale aj v rozličných prostrediach, v ktorých žije: v rodine, v životnom prostredí, v zamestnaní, v spoločnosti. Tak to potvrdzuje biblické rozprávanie o meste Babylon a o jeho veži (porov. Gn 11, 1 – 9).

Ľudia chceli vystavať to, čo malo byť súčasne symbolom i ohniskom jednoty. Ale nakoniec bolo ešte viac zmätku ako prv, nerozumeli si, došlo medzi nimi k rozdeleniu, neboli schopní sa dohodnúť a spolupracovať. Prečo stroskotal ambiciózny plán? Prečo sa zbytočne namáhali stavitelia? Pretože ľudia urobili znakom a zárukou túženej jednoty len prácu svojich rúk a zabúdali na Pánovo pôsobenie.

Zamerali sa len na horizontálny rozmer svojej práce a spoločenské- ho života a nestarali sa o vertikálny rozmer, ktorý by ich bol zakorenil v Bohu, v ich Stvoriteľovi a Pánovi, a zameral na neho ako na posledný cieľ ich cesty.

Nepripomína nám to súčasnosť v ambicióznom projekte budovania zjednotenej Európskej únie – avšak čoraz viac s vytesňovaním všetkého, čo je späté s vierou v Božieho Syna Ježiša Krista? Ak niekto nechce vidieť prínos kresťanského života pre svet, pre Európu, pre náš národ, ten ho vidieť nebude ani vďaka optickým vymoženostiam 21. storočia.

Môžeme teda povedať, že dráma dnešného človeka, ako aj človeka všetkých dôb pozostáva práve v jeho charakteristickej babylonskej črte. Ľudia si namýšľali, že postavia mesto, že sa spoja v nejakom spoločenskom zriadení, že budú silní a mocní bez Boha, alebo azda dokonca proti Bohu.

V tomto zmysle rozprávanie o prvom hriechu v rajskej záhrade a o Babylone má aj napriek značným rozdielom jeden styčný bod: v obidvoch prípadoch ľudia vylučujú Boha tým, že sa stavajú proti niektorému jeho prikázaniu.

Chcú s ním súperiť a klamne si namýšľajú, že budú „ako on“. V rozprávaní o Babylone sa vylúčenie Boha neprejavuje ako odpor, ale skôr ako zabúdanie na neho i ľahostajnosť voči nemu, akoby si Boh vôbec nezasluhoval, aby sa oňho ľudia vo svojich tvorivých a zjednocovacích plánoch zaujímali.

A v obidvoch prípadoch dochádza k násilnému zlomu vo vzťahu k Bohu. V rajskej záhrade sa prejavuje s celou svojou závažnosťou a dramatickosťou to, čo tvorí najhlbšiu podstatu hriechu, čiže neposlušnosť voči Bohu, voči jeho zákonu a mravným predpisom, ktoré ľuďom vpísal do srdca a potom ich ešte potvrdil a zdokonalil Zjavením.

Vylúčenie Boha, prerušenie stykov s Bohom, neposlušnosť voči Bohu – takto sa v celých ľudských dejinách pod rozličnými podobami prejavoval a prejavuje hriech. Môže dospieť až k popreniu Boha a jeho jestvovania. Tento jav voláme ateizmus. Je to absencia viery v absolútnu múdrosť a dobrotu trojosobného Boha.

Pokánie prepojené s vierou

Zamýšľame sa aspoň niekedy do dôsledkov vyznania našej viery? Jej súčasťou je aj viera v Cirkev. Tá Cirkev, o ktorej Ježiš povedal Petrovi, že ju ani pekelné brány nepremôžu. Tá Cirkev, ktorá je apoštolská – teda je vybudovaná na apoštoloch; jej učenie je apoštolské a tiež jej nástupníctvo je apoštolské.

Ak teda biskupi sú nástupcovia apoštolov, ako to, že na jednej strane nie je pre nás problém s vierou hľadieť na Eucharistiu, ktorú oni „zhotovili“ svojou kňazskou mocou, na druhej strane je pre niektorých priam neprekonateľnou prekážkou prijať liturgické či pastoračné usmernenia biskupov, a tak vlastne prijať s vierou slová Ježiša adresované apoštolom: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal“ (Lk 10, 16).

Hriech je neposlušnosť človeka, ktorý úkonom svojej slobody neuznáva Boha za Pána svojho života, aspoň v tej chvíli, keď porušuje jeho zákon. Načo nám je pokánie? Aby sme dosiahli jednotu a pokoj.

Preto pri každom eucharistickom slávení kňaz v mene všetkých prítomných po modlitbe Otče náš, ktorou tiež vyjadrujeme naše úsilie o jednotu zjednoteným prednesom tejto modlitby, prednáša slová: Pane Ježišu Kriste, ty si povedal svojim apoštolom: Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Nehľaď na naše hriechy, ale na vieru svojej Cirkvi a podľa svojej vôle jej milostivo daruj pokoj a jednotu.

Cirkev nástojí na obrátení sŕdc, ktoré privádza človeka k stretnutiu s Bohom, s človekom, so sebou i s celým stvorenstvom. Využime Pôstne obdobie na konanie pokánia. Cirkev nám k tomu ponúka prostriedky zmierenia: dialóg s Bohom a dialóg s blížnym, sebaodriekanie a almužnu ako prejav sebadarovania.

Robiť pokánie je teda čosi pravdivé a účinné len vtedy, ak sa prejavuje kajúcimi skutkami i úkonmi a vierou. Ovocím takého pokánia je aj pokoj a jednota.