Kde čerpať duchovnú radosť

Keď John Henry Newman vydal v roku 1865 svoju slávnu duchovnú biografiu Apologia pro vita sua (v roku 2019 vyšla v novom slovenskom preklade vo vydavateľstve SSV), v ktorej predstavil kontinuitu svojho osobného náboženského vývinu od skúsenosti duchovnej konverzie vo veku pätnástich rokov po vstup do Katolíckej cirkvi, dostal veľa listov spochybňujúcich autenticitu jeho skúsenosti obrátenia.

Duchovná radosť nie je nábožensky podfarbená sentimentálnosť

Čitatelia z radov protestantov považovali za charakteristické znaky náboženskej konverzie predchádzajúce pocity viny a hlbokej ľútosti, po ktorých nasledujú emócie intenzívnej radosti z odpustenia a vykúpenia.

Newman naproti tomu svoje obrátenie opísal ako skúsenosť ohromujúcej bázne pred Bohom, ktorá v ňom prebudila trvalé vedomie Božej prítomnosti. Samotný vstup do Katolíckej cirkvi opísal jednoducho ako „príchod do prístavu po plavbe na rozbúrenom mori“.

Kritika Newmanových protestantských čitateľov je príznačná. Už počas svojho pôsobenia v Anglikánskej cirkvi Newman pozoroval medzi protestantskými veriacimi prílišný dôraz na sentiment.

Spochybňovaním kresťanských doktrín na základe subjektívneho čítania Svätého písma a pokračujúcim trieštením reformačného hnutia sa v protestantskom prostredí väčšia pozornosť celkom zákonite presunula k emóciám.

Mnoho Newmanových anglikánskych súvercov pokladalo za rozhodujúci prvok kresťanskej viery citové zážitky. Cieľu vyvolať silné emócie vo svojich poslucháčoch sa prispôsobovali aj kázne súdobých protestantských pastorov typické svojím pátosom a dramatickou sugestívnosťou.

On, práve naopak, vo svojich anglikánskych kázňach reagoval často na nebezpečenstvo náboženskej sentimentálnosti:

„Silný citový impulz nie je to isté čo pevné predsavzatie. Ľudia môžu zažiť citové vzplanutia, ale tým sa ešte nestávajú väčšmi ochotnými poslúchať Boha v praktickom živote, skôr menej ochotnými.

Koľkokrát sa človek, ktorého svedomie napomína zo zanedbávania povinností, utešuje tým, že sa predsa nestavia k náboženstvu s otvoreným pohŕdaním, že z času na čas uvažuje o sebe vážne, že v istých povznášajú­cich chvíľach sa ho dotkli ušľachtilé city, že z času na čas sa úpenlivo modlil k Bohu, že pri nejakej náhodnej príležitosti mal s priateľom hlboký rozhovor!

Toto všetko je bežná vec u ľudí, ktorí sa nazývajú kresťanmi“ (J. H. Newman, Parochial and Plain Sermons – Farské a obyčajné kázne).

Zameriavanie sa na citové zážitky podľa Newmana rýchlo privádza ľudí k nude z náboženstva a hľadaniu naplnenia svojich túžob v tom, čo im ponúka svet a nie Boh:

„Časom sa – tak ako zástupy v Jeruzaleme – obrátia k svetu, celkom odvrhnú Krista a zaprú ho ako Peter; alebo postupne upadnú do čisto formálnej zbožnosti, zatiaľ čo sa sami budú považovať za skutočných kresťanov, ktorí si môžu byť istí milosťou všemohúceho Boha“ (J. H. Newman, Parochial and Plain Sermons – Farské a obyčajné kázne).

Viera zakladajúca sa na pocitoch tak vedie priamou cestou k náboženskému subjektivizmu, odtiaľ k relativizmu a nevere. Tento proces, ktorého odhaľovanie zostáva natrvalo jednou z jeho veľkých zásluh pre Cirkev, nazýval Newman „duchom náboženského liberalizmu“.

On sám sa vo svojich kázňach nezameriaval na city svojich poslucháčov, ale na ich svedomie. Jeho kázne sprevádzalo podľa dobových svedectiev maximálne sústredené ticho účastníkov bohoslužieb, hoci pri kázaní používal tichý hlas a zdržanlivý prejav; a ich knižné vydanie sa stalo jeho prvým bestsellerom.

Cit, čnosť a milosť

Znamená to azda, že city nepatria do prežívania viery, že sa im treba vyhýbať, že im veriaci človek musí dokonca vzdorovať ako niečomu scestnému a nebezpečnému? Musí sa kresťan mať pred radosťou neustále na pozore ako stoik alebo ňou dokonca pohŕdať ako cynik?

Nič takéto Newman netvrdil. Anglický svätec varoval pred jednostranným stavaním viery na citových zážitkoch na úkor usilovného morálneho nasledovania Krista životom podľa jeho evanjeliového učenia. Ide o chybu človeka, ktorý stavia svoj dom na piesku, ako to ilustruje jedno z Ježišových podobenstiev (porov. Mt 7, 24 – 27).

City sú dôležitou súčasťou našej ľudskej výbavy. Veľkí učitelia modlitby a duchovného života, ako sv. Terézia Avilská, učia, aby sme nepohŕdali citovými zážitkami v duchovnom živote, ale boli za ne Bohu vďační a využili ich na povzbudenie i posilnenie v úsilí nasledovať Krista v poslušnosti a láske.

Je však dôležité neuprednostňovať city pred čnosťami, respektíve nezamieňať jedno za druhé. Čnosti sú dobrou dispozíciou získanou vytrvalým úsilím uvádzať vieru a lásku do praxe, a to aj vtedy, keď „nemáme náladu“ poslúchať Božie príkazy a keď nás v duchovnom živote nepoháňajú prí­jemné pocity.

Rovnako je dôležité voľne si nezamieňať city s Božou milosťou, ani ich nepokladať za nutný prejav milosti. Katechizmus Katolíckej cirkvi zdôrazňuje: „Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení“ (KKC, 2005).

V úvahe o kresťanskej radosti potrebujeme odlíšiť od sentimentálnosti tú radosť, ktorá je ovocím jednoty s Bohom.

Ježiš pri Poslednej večeri povedal svojim učeníkom: „Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 15, 9 – 11).

Týmito slovami nás Pán pozýva k hlbšej radosti vyvierajúcej z lásky Najsvätejšej Trojice a sprostredkovanej skrze neho veriacim členom Cirkvi.

Svätý apoštol Pavol zaraďuje radosť na popredné miesto v zozname plodov Ducha Svätého v kresťanskom živote: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22 – 23).

Na inom mieste dokonca ovocie duchovnej radosti používa ako charakteristický znak Božieho kráľovstva: „Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14, 17).

Radosť pútnika

Ako dospieť od nestálej citovej radosti k tej radosti, ktorá je ovocím Ducha Svätého? Istú odpoveď ponúkajú Ježišove podobenstvá, v ktorých prirovnáva Božie kráľovstvo k semienku zasadenému do zeme, keď človek „či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4, 27).

Keďže hovoríme o ovocí nadprirodzenej milosti, duchovná radosť sa rodí v srdci tajomne, nepozorovane, ako jeden z účinkov života vo vzťahu s Bohom v spoločenstve Cirkvi. Ak sa ďalej pýtame, ako môžeme napomôcť dozrievaniu duchovnej radosti v našom srdci, odpoveďou je úsilie mať stále pred očami skutočný cieľ nášho života: večný život.

Náš terajší životný stav je cesta. Všetky dary, ktoré život prináša, sú len prostriedkami, ktoré nám majú pomôcť priblížiť sa k nášmu cieľu. Upnúť svoju radosť na tieto dary ako náhradný cieľ je recept na nešťastný život.

Naša viera nám namiesto falošných radostí ponúka radosť pútnika, ktorý vie, že kráča po správnej ceste. Túto hlbokú radosť, oveľa hlbšiu ako menlivé pocity, zážitky a nálady, dáva podriadenie sa pravému cieľu nášho života, inými slovami, vedomie zmyslu našej životnej cesty.

O takejto radosti hovorí sv. Benedikt v prológu svojej reguly, keď svojich nasledovníkov v mníšskom spôsobe života povzbudzuje slovami:

„Musíme teda zriadiť školu Pánovej služby. Dúfame, že v nej neustanovíme nič tvrdé a ťažké. Ale keby sa tu muselo nariadiť aj niečo trochu prísnejšie, čo diktuje správne uvažovanie pre nápravu chýb a pre zachovanie lásky, neopúšťaj preto hneď so strachom cestu spásy, ktorú možno začať iba cez úzku bránu.

Takto sa napredovaním v spoločnom živote a vo viere rozšíri srdce. S nevýslovnou sladkosťou lásky pobeží sa po ceste Božích príkazov tak, že sa nikdy nevzdialime od jeho náuky a príkazov a zotrváme v jeho učení až do smrti v kláštore. Pripojíme sa našou trpezlivosťou ku Kristovým utrpeniam, a tak si aj zaslúžime mať s ním podiel v jeho kráľovstve.“

Zdrojom duchovnej radosti je podľa Benedikta jednoduchosť; čnosť, ktorá sa zakladá na rozhodnutí neupínať svoje šťastie na to, čo ponúka svet, a vedie k vnútornej slobode, vďaka ktorej človek dokáže s ľahkosťou, ba „nevýslovnou sladkosťou lásky“ napredovať po ceste Božích príkazov.

Túto pravdu obsahuje aj známy príbeh o kráľovi, ktorý upadol do veľkého smútku, z ktorého sa napriek všetkým možným pokusom o rozptýlenie a zábavu nedokázal vymaniť. Vtedy mu istý mudrc dal radu, že ho smútok opustí vtedy, keď si oblečie košeľu skutočne šťastného človeka.

Kráľovi sluhovia sa vydali hľadať takého muža a priviedli k nemu kohosi, kto o sebe tvrdil, že je skutočne šťastný. Kráľ mužovi vysvetlil mudrcovu radu a požiadal ho o jeho košeľu. „Veľmi rád by som vám vyhovel, vaša výsosť,“ povedal muž, „košeľu, žiaľ, nemám.“