Kristus je Kráľ pravdy

Skoro všetci sme odchovaní na kráse a pôvabnosti rozprávok. Do plnosti dospelosti i do hĺbky staroby si pamätáme rozprávkové postavy, ich výkony, prežité ťažkosti, ktoré museli podstúpiť prevažne z lásky. Vo vianočnom období sa môžu rozprávky „zlatej kinematografie“ v televízii dávať každý rok. Jednotlivé repliky už vieme naspamäť, predsa však nám to nevadí, ba mnohí si bez toho sviatky nevieme už ani predstaviť.

Tieto klenoty, či už v knižnej, rozhlasovej alebo televíznej podobe nestrácajú ani rokmi na svojom lesku a atraktívnosti. Napriek tomu, že ich máme tak radi, že nám prirástli k srdcu, predsa ich len vnímame ako udalosti, ktoré sú vzdialené od našej reality. Veď medzi nami sa už nepohybujú králi, princezné či bohatieri. 

Božie kráľovstvo nie je rozprávka
Dni nášho života sú poznačené inými danosťami ako rozprávkový svet. A práve do tohto nášho životného reálu nám v závere cirkevného roka prichádza pohľad na tajomstvo, ktoré sa zdá akoby vytrhnuté z rozprávkového sveta. Slávnosť Krista Kráľa akoby nepatrila do reality dnešného človeka. Lenže toto tajomstvo sem naozaj patrí, pretože posledná nedeľa liturgického roka je akoby vyústením udalostí predchádzajúcich cezročných nedieľ.

Z tohto dôvodu by bolo mylné, keby sme ho vsadili do rozprávkového sveta. Veď si len všimnime, že pri prezentovaní Božieho kráľovstva ide o veľmi vážne veci. Pilát, ktorý má pri procese v rukách Ježišov život, viedol s ním dialóg o hodnote, ktorá je vzácna pre človeka a ľudstvo všetkých čias: je to pravda (porov. Jn 18, 33 - 37).

Povrchní ľudia pravdu nehľadajú
Keď sa zamýšľal kardinál Ján Chryzostom Korec nad touto hodnotou, píše, že sme svedkami toho, že ľudia našich čias si odvykajú myslieť. Je to väčšie nešťastie, než sa nám na prvý pohľad zdá. Mnohí sa uspokojujú s ľahkými zmyslovými vnemami - počúvajú a hľadia na mnoho denných senzácií v televízii, čítajú ich v novinách. Dajú sa tým všetkým unášať.

Premýšľať, uvažovať, logicky myslieť - to je pre mnohých príliš namáhavé. Zaujme ich ešte tak duchaplnosť a vtipný výrok. Ale podstatná pravda? Sústavné poznávanie?

To nech od nich nikto nežiada! Výsledok je žalostný: povrchnosť, nezodpovedné reči a postoje, nezodpovedné činy. Mnohí nemajú svoj názor, menia ho zo dňa na deň, nepripisujú význam podstatnej pravde o živote a o svete. Dôležitejšia je pre nich reklama. Keď sa chytia nejakej myšlienky, nehľadia na celok pravdy, lež premieňajú zlomok pravdy na fanatickú ideológiu.

Vychovávať k pravde
Vidíme to napríklad pri výchove. Tacká sa od krajnosti do krajnosti, pretože niet pevného smeru. V jednej zo svojich úvah to veľmi výstižne vyjadril profesor Ján Košturiak.

Keď bol dospelý, otec mu daroval palicu. „Cítil som, že ju má rád, a keď mi ju dával, akoby hovoril – dávaj na ňu pozor! Budem. Aj na seba a na to, aby sme spolu kráčali ďalej. Občas vidím mladého človeka, ktorému niet rady. Necháva po sebe neporiadok, bolesť a zlo. Ale ťažko je ho súdiť, keď mu nikto nepodal palicu.

Nemá sa o čo oprieť a kýve sa vo vetre  ako vetvička. Zišla by sa mu veru palica – najskôr na vlastný chrbát a neskôr na to, aby sa podoprel a kráčal. Dnes však nemôžete biť mladého človeka palicou, mohol by vás dať na súd.

A nemali by ste mu ani žiadnu palicu podstrkovať, veď máme slobodu a dieťa dnes na vás môže podať aj žalobu. A niekedy sa mi zdá, že viac detí vyťahuje palice na svojich rodičov a učiteľov ako oni na ne.

Mnohí mladí chcú byť sami sebou – egoistickí a bezohľadní. Sú precitlivení, rozhádže ich vybitý kredit v mobile alebo pokazený notebook. Kedysi ich vyliečila práca, dnes hľadajú riešenia v ezoterických knihách, u psychológov, psychiatrov alebo v drogách. Veľa rozprávajú o tom, ako im druhí krivdia, ale väčšinou ubližujú oni – často svojim najbližším.“

Pravda o človeku
A tak stále reformujeme doľava - doprava, z jednej krajnosti do druhej - pretože stále meníme ideál, ku ktorému sa má človek uberať. Jedni chcú mať z človeka krotkú bytosť, ktorá zakladá organizácie na ochranu mačiek, druhí chcú mať z človeka automat, ktorý bezducho koná. Človek, ľudstvo sa už mnohokrát presvedčilo, ale, žiaľ, nepoučilo, že život možno rozvíjať len na hlbokej pravde o svete, o živote, o človeku.

Len ak vieme, že človek je posvätná bytosť, že za ním stojí Boh a že mu určil veľký cieľ naveky - len vtedy môžeme hľadieť na človeka s úctou, len vtedy ho môžeme s láskou vychovávať, chrániť, zápasiť o spravodlivosť pre neho, ba hľadieť s úctou ešte i na jeho mŕtve telo. Bez tejto pravdy o človeku panuje chaos.

Morálka je potom vec doby a vkusu. Dobro a zlo sa stále mení. Určujú ho tí, ktorí vládnu. Panuje zákon boja o život a pretrvávanie silnejšieho. To je však morálka džungle. Ak sa jej chceme vyhnúť, musíme najprv ustáliť pravdu o človeku. V tomto zmysle sa ani moderný človek, ak chce zostať človekom, nezaobíde bez toho, čomu starí hovorili láska k múdrosti.

Vrátiť sa k základom
Toto boli príčiny, ktoré viedli kedysi aj  filozofa Gilberta Keitha Chestertona k tomu, že sa „vracal k základom“, ako to robia mnohí, ktorí túžia po pravde. Bol presvedčený, že cez pravdu sa mu znova podarí nájsť správny postoj k životu.

Viedla ho k tomu aj odstrašujúca situácia moderného človeka, ktorý sa ženie stále dopredu, hovorí o pokroku, ale pritom ustavične mení smer, pretože nevie, čo chce a kam má ísť.

Chaos, ktorý z toho v modernom živote vzniká, sám opísal názorne: „Povedzme, že na ulici vznikne rozruch pre stĺp na svietiplyn. Mnohé vplyvné osobnosti by ho chceli strhnúť. Požiadajú o radu mnícha, ktorý je duchom stredoveku.

Ten začne suchým a vecným hlasom hovoriť: Uvažujme najprv, bratia, o význame svetla. Či je svetlo samo osebe dobré. Prítomným sa to zdá nepraktické a zdĺhavé, preto ho hneď umlčia. Vrhnú sa na stĺp, zvalia ho v niekoľkých minútach na zem a gratulujú si pre svoju nestredovekú praktickosť. -

Ale v ďalšom sa im už tak nedarí. Niektorí zhodili stĺp, lebo chceli namiesto plynového svetla elektrické. Niektorí preto, že chceli staré železo. Niektorí preto, lebo chceli tmu, pretože ich skutky boli zlé.

Niektorým sa zdal stĺp príliš dobrý na osvetlenie, iným málo dobrý. Niektorí stĺp zhadzovali len preto, aby poškodili mestské zariadenie. Niektorí len z rozmaru, aby niečo ničili: ,A strhol sa v noci boj, v ktorom nik nevidel, koho bije. '

Tak sa postupne a nevyhnutne dnes, zajtra alebo pozajtra vrátia k presvedčeniu, že mních mal predsa pravdu a že všetko závisí od toho, aká je pravda o svetle a aká je filozofia svetla.“  „Lenže“ – dodáva Chesterton – „o čom sme mohli rokovať pod svetlom, budeme teraz rokovať potme.“

Hľadanie pravdy
Hľadanie pravdy nie je teda únik zo života, lež nevyhnutná potreba, ktorá slúži životu. Človek je najzázračnejšie dielo viditeľného sveta. Ani sám sa nevie pochopiť - čo je jeho telo a ešte menej, čo je jeho duch. Nevie dobre pochopiť, ako môže byť telo spojené s duchom.

A predsa: toto je najvlastnejšia podstata človeka. Skutočnosť, že niekedy sa v poznávaní mýlime, len potvrdzuje, že naše myslenie podlieha norme správnosti a nesprávnosti. Omyl neruší zásadnú pravdivosť myslenia. Len nás upozorňuje, ako sme celý proces uvažovania znova prekontrolovali podľa nových princípov poznania bytia. Je to zápas o samotný život.

Nezáujem o pravdu prezrádza i ľahostajnosť k životu. Ak sú nimi poznačené celé generácie a obdobia, sú to obdobia úpadku.

Kasiodor, vzdelaný Riman, prvý minister Teodoricha Veľkého, v knihe Pomíňa tvárnosť sveta od poľskej spisovateľky 20. storočia Hany Malewskej hovorí: „Keď si už ani vzdelaní ľudia nevážia pravdu, tú najvšednejšiu, obyčajnú pravdu o živote - znamená to, že civilizácia umiera. Bude treba začať od abecedy...“

A naozaj, po páde Rímskej ríše v roku 476, keď sa život premenil na ruvačku a vládla len fyzická sila, bolo treba začať od abecedy. Nie je to, napriek stáročiam, tak dávno, aby sme na to mali právo zabudnúť. Či sa to znova neprejavilo a neprejavuje v totalitných systémoch či v ideológiách, v ktorých normou pravdy bol len človek?! A dodajme nie človek dobrý!

Nezriecť sa pravdy
Boh Ježiša Krista je živý Boh viery, slobody a dejín, Boh, nad ktorým sa po stáročia zamýšľa s úctou teológia, ktorého oslovujeme neslýchane dôverne „Otče náš“, keď sa k nemu modlíme.

Jeho Syn, Ježiš Kristus nám priniesol zvesť o ňom a ukazuje nám cestu pravdy. Pilát však nerozumel, o akej pravde hovoril Ježiš. Išlo mu o Boha, v mene ktorého prišiel a na ktorého sa odvolával? Chcel vraj o ňom svedčiť a chcel získať ľudí k tomu, aby sa priznali ku kráľovstvu tohto Boha. Také myšlienky mu boli cudzie. Bol totiž reálnym politikom, žiadny fantasta alebo ideológ. Aspoň za takého sa on sám pokladal.

Kráľ Herodes Agrippa I. napísal svojmu priateľovi cisárovi Caligulovi do Ríma o Pilátovi toto: „Pilát mal neoblomný a bezohľadný, tvrdý charakter.“ Za jeho čias vládla v Judei korupcia, násilie, zbojstvo, útlak, ponižovanie, neustále popravy bez rozsudkov a bezhraničné, neznesiteľné krutosti.

Aj skutočnosť, že sa vedel udržať desať rokov v úrade, čo bolo na vtedajšie pomery pomerne dlhé obdobie, svedčí o jeho spôsoboch vládnutia. A nakoniec nemohli by byť také myšlienky nebezpečné pre Rím?

A keby bol Ježiša oslobodil, nebol by sa tým priznal k nemu a k jeho požiadavkám?! Bol by dokonca v neho uveril, ale o to všetko nemal záujem. Smerodajný bol pre neho cisár. Veď v jeho chápaní on bol bohom v ľudskej podobe! Preto sa zriekol hľadania pravdy a vydal pôvodcu večnej Pravdy bičovaniu, tŕním korunovaniu, teda smrti.

V tejto scéne, v ktorej sa odhaľuje celá irónia a cynizmus ľudského srdca, zasvieti pravý charakter Ježišovho kráľovstva. Teraz má Ježiš všetky znaky panovníckej hodnosti prevrátené naruby. Veď jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta!

Ježiš, Kráľ neba a zeme
Emeritný pápež Benedikt XVI. poukazuje vo svojom diele Ježiš Nazaretský na to, že počas všetkých storočí aj dnes sa musia kresťania – plne vlastniaci správne vyznanie – vždy nanovo dať poučiť od Pána, že po všetky pokolenia jeho cesta nie je cestou pozemskej moci a slávy, ale cestou kríža. My máme totiž tendenciu ako Peter prehovárať Pána: „To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16, 22).

Pred nami  stojí ten, na ktorého poukazuje Pilát: „Hľa, človek!“ (Jn 19, 5). Na neho, na toho Ježiša, sa chceme pozerať: na toho, ktorý vydržal bez kompromisu až do trpkého konca svojej lásky k Bohu a k ľuďom, a bol dokonca ochotný dať svoj život.

On je jediným kritériom nášho života; ponúka celú pravdu nášmu životu – Pravdu, ktorá nás robí slobodnými a živými. Od neho sa môžeme a musíme učiť, od nášho Pána, ktorý zomrel za nás; Vzkrieseného, ktorý znovu príde chceme prosiť, aby nám pomáhal na ceste pravdy stať sa opravdivým človekom podľa jeho obrazu.

Veď pravda je základom vnútorného pokoja pre srdce človeka a jeho šťastie pozemské i večné. Naplnením pravdy je, keď s vierou k nemu prichádzame. Vtedy on ostáva v nás a my v ňom.

Starý zákon cez proroka Daniela oznamuje o Synovi človeka: V nebeských oblakoch prichádza ten, ktorému je dané kráľovstvo a sláva. Všetky národy mu musia slúžiť, kmene a jazyky preukazovať úctu.

„Jeho  vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie“ (Dan 7, 14). To je pravda o Kristovi - Kráľovi. To je pravda o jeho kráľovstve.  O kráľovstve, ktoré nepatrí do ríše rozprávok, ale nie je ani z tohto sveta. Modlime sa s dôverou slovami známej piesne: „Ježišu, Kráľu, neba i zeme... Veríme v teba, že ty si Boh náš, že si cesta naša i život náš; k tvojmu sa Srdcu s láskou vinieme, ty v sebe živý zdroj pravdy máš.“