Kto mňa vyzná pred ľuďmi

V každej dobe je veriaci človek osobitým spôsobom postavený pred čin vyznania viery. I v súčasnosti ide o autentické prihlásenie sa k Ježišovi pred svetom.
Stanislav Zvolenský 04.03.2022
Kto mňa vyzná pred ľuďmi

Keď vyznávame Pána Ježiša, vyjadrujeme, že ho poznáme, že ho pokladáme za nášho Spasiteľa. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

V januári tohto roku Štatistický úrad Slovenskej republiky zverejnil výsledky vlaňajšieho sčítania obyvateľov, domov a bytov 2021. Výsledky sa týkali aj náboženského vyznania, preto nás osobitne zaujímali.

Dozvedeli sme sa, že ku Katolíckej cirkvi sa prihlásilo 3 256 746 veriacich, čo predstavuje takmer 60 percent obyvateľov Slovenskej republiky.

Konkrétne k Rímskokatolíckej cirkvi vyjadrilo svoju príslušnosť 3 038 511 obyvateľov, čo je 55,76 percenta všetkých obyvateľov, a ku Gréckokatolíckej cirkvi 218 235 veriacich, čo sú 4 percentá všetkých obyvateľov.

HĽADAŤ DÔVODY

V porovnaní so sčítaním, ktoré sa konalo v roku 2011, je počet tých, ktorí sa hlásia ku Katolíckej cirkvi, nižší. Všetkých nás to bolí a musíme uvažovať a hľadať dôvody, prečo sa tak stalo.

Na prvom mieste sme však vďační našim bratom a sestrám vo viere, ktorí neváhali, zúčastnili sa na sčítaní a ku Katolíckej cirkvi sa prihlásili, aby aj pred Slovenskou republikou, pred spoločnosťou, v ktorej žijeme, do ktorej patríme, bolo zjavné, že sme katolíci.

To nás vedie k vďačnosti voči každému z nich jednotlivo, ale vedie nás to k vďačnosti aj voči nášmu Pánovi, ktorý im dal duchovnú silu, aby týmto spôsobom vyznali pred svetom svoj vzťah k Pánu Ježišovi a jeho Cirkvi.

NIE IBA FORMÁLNY ÚKON

Prihlásenie sa ku Katolíckej cirkvi pri sčítaní, keď sme ho teraz robili elektronicky, zvonka vyzeralo ako súkromný úkon. Lebo sme zvyčajne sami alebo v prítomnosti blízkych osôb urobili niekoľko postupných krokov na technickom zariadení a na konkrétnej internetovej stránke.

Je dobré si však uvedomiť, že v našom prihlásení sa ku Katolíckej cirkvi je obsiahnuté viac. Spoznávame to pomocou slov Pána Ježiša v Evanjeliu podľa Matúša: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32).

Tieto Pánove slová nám všetkým prinášajú veľkú útechu a povzbudenie. Pán Ježiš nás nimi nabáda, aby sme žili svoju vieru v neho dôsledne, pretože náš večný osud závisí od postoja, ktorý k nemu zaujmeme počas našej pozemskej existencie. Ak sme ho vyznali – hovorí – pred ľuďmi, dáme mu dôvod, aby nás vyznal pred svojím Otcom.

ABY JEŽIŠ MOHOL DOSVEDČIŤ

Keď v nás živí nádej na nekonečné šťastie, vychádza z toho, že sme stvorení tak, aby sme mohli žiť navždy s Bohom. To je to jediné, na čom skutočne záleží; je to zmysel, pre ktorý sme boli povolaní k životu.

Iba v spojení s naším Pánom dosiahneme naozaj úplné naplnenie seba samých, plné uspokojenie všetkých našich túžob. Preto nás Ježiš nabáda, aby sme ho vyznali pred ľuďmi, aby on mohol vyznať pred svojím Otcom, aby mohol vydať svedectvo, že patríme k nemu.

Keď my vyznávame Pána Ježiša, vyjadrujeme, že ho poznáme, že ho pokladáme za nášho Spasiteľa, že ho pokladáme za dokonalý vzor človeka, podľa ktorého sa usilujeme žiť, že v Ježišovi je obnovený prvý človek Adam a zároveň nevysloviteľne zdokonalený, lebo Pán Ježiš, nový Adam, je človekom i Božím Synom.

SME SÚČASŤ KRISTOVHO TELA

Keď nás Pán Ježiš vyznáva pred svojím Otcom, vyjadruje a potvrdzuje, že k nemu patríme, že sme sa svojím životom vedome usilovali tvoriť živú súčasť jeho tela, ktorým je Cirkev.

Keď sa odvažujeme takto uvažovať, vychádzame zo slov svätého apoštola Pavla, ktorý nás naučil hovoriť o spoločenstve Cirkvi ako o tele Kristovom. To nie je len obrazná reč, ale plná skutočnosť a hlboká pravda. Cirkev je tretie telo Kristovo.

Prvé telo si náš Pán vzal zo svojej Matky Panny Márie, druhé telo nám daroval v zázraku Eucharistie, a keď hovorí svätý apoštol Pavol, že sme spolu s Kristom ukrižovaní (porov. Rim 6, 6) alebo že Kristus má mnoho údov a že my sme týmito údmi (porov. 1 Kor 12, 12), hovorí o treťom Kristovom tele, o Cirkvi, ktorému potom teológovia dali meno „mystické telo Kristovo“.

Kristus je hlavou tohto tela, od neho prichádza pravda, milosť a život. Kristus je spojený s veriacimi, pôsobí a žije v nich, ako je hlava spojená s telom, takže veriaci tvoria s Kristom jednu mystickú osobnosť: „Vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 28).

Je fascinujúce, že môžeme byť spojení s naším Pánom takým obdivuhodným spôsobom a že on sám je ochotný vydávať svedectvo pred svojím Otcom o našom spojení s ním.

NAŠE POSLANIE

Predsa však nesmieme obísť dôležitú skutočnosť, že vydávať svedectvo o našom Pánovi pred ľuďmi je vznešeným, ale zároveň aj mnohostranným životným poslaním.

Vyznanie nášho Pána pred ľuďmi v jednotlivom prípade sa veľmi správne uskutočňuje aj verejným prihlásením sa ku Katolíckej cirkvi pri sčítaní, ale na druhej strane vyznanie nášho Pána pred ľuďmi obsahuje v sebe aj požiadavku priznávať sa k Pánovi vo všetkých bratoch a sestrách, s ktorými sa on sám stotožňuje.

 „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Pán Ježiš sa stotožňuje s našimi ľudskými bratmi a sestrami bez rozdielu a zdôrazňuje potrebu pozornosti voči tým, ktorých spoločnosť pokladá za najslabších.

V tejto súvislosti je najvhodnejšie pripomenúť si slová nášho Pána, keď definitívne hodnotí ľudské životy: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne“ (Mt 25, 34 – 36).

Vyznanie Pána pred ľuďmi obsahuje v sebe aj našu opakovanú ochotu spoznať ho v ľudských bratoch a sestrách a naše vyznanie Pána pred ľuďmi prejaviť ochotou služby voči tým, ktorí to potrebujú.

Vyznanie Pána pred ľuďmi sa vyjadruje aj v ochotnej službe voči hladným, smädným, pocestným, neodetým, chorým, uväzneným a iným spôsobom odkázaným na našu pomoc.

STVORENÍ NIE PRE SEBA

Už o niekoľko dní vstúpime do Pôstneho obdobia a vieme, že v Pôstnom období sa každý rok usilujeme o duchovnú obnovu prostredníctvom modlitby, pôstu a almužny.

Práve almužna nám dáva príležitosť, aby sme sa na jednej strane oslobodzovali od pripútanosti k pozemským dobrám a aby sme na druhej strane vyšli v ústrety potrebám bratov a sestier, v ktorých spoznávame nášho Pána.

Svätý Otec František v jednom svojom príhovore povedal: „Môže sa zdať, že dávať almužnu je jednoduchá vec, ale musíme byť opatrní, aby sme toto gesto nevyprázdnili od veľkého obsahu, ktorý má. V skutočnosti výraz ,almužna‘ pochádza z gréčtiny a znamená ,milosrdenstvo‘.

Almužna by teda mala so sebou priniesť všetko bohatstvo milosrdenstva. A ako milosrdenstvo má tisíc spôsobov, tak aj almužna sa prejavuje mnohými spôsobmi, aby zmiernila nepohodlie tých, ktorí to potrebujú“ (Príhovor pápeža Františka na audiencii 9. apríla 2016).

Sväté písmo nás pozýva, aby sme o almužne uvažovali v hlbšom zmysle, ktorý presahuje čisto materiálny rozmer, a učí nás, že väčšia radosť je dávať ako dostávať (porov. Sk 20, 35).

Keď konáme s láskou, vyjadrujeme pravdu o našom bytí: neboli sme stvorení pre seba samých, ale pre Boha a pre bratov. Ako to vyjadril svätý Pavol: „Lebo nás ženie Kristova láska, (...) aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2 Kor 5, 14 – 15).

Zakaždým, keď sa z lásky k Bohu delíme o svoje dobrá s núdznym blížnym, zakusujeme, že plnosť života pochádza z lásky a že všetko sa nám vracia ako požehnanie vo forme pokoja, vnútorného uspokojenia a radosti.

Nebeský Otec nám odplatí naše almužny svojou radosťou. A navyše: sv. Peter medzi duchovnými plodmi almužny menuje odpustenie hriechov. „Láska“ – píše – „lebo láska zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8).

VYUŽIME PÔST

Pôstne obdobie nás pozýva, aby sme sa aj prostredníctvom dávania almužny duchovne „trénovali“, aby sme rástli v láske a spoznávali v chudobných samotného Krista, aby sme takto vyznali nášho Pána pred ľuďmi.

Skutkoch apoštolov sa píše, že apoštol Peter povedal chromému, ktorý žiadal pri dverách chrámu o almužnu: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3, 6).

Almužnou dávame niečo materiálne, čo je však znakom väčšieho daru, ktorý môžeme druhým ponúknuť; ohlasovanie a svedectvo o Kristovi, v ktorého mene je pravý život. A tak vlastne aj našimi almužnami, našou láskou k blížnym, ktorí potrebujú pomoc, vyznávame Pána pred ľuďmi.

ÚMYSLY APOŠTOLÁTU MODLITBY NA MAREC

  • Aby sme my kresťania, čeliac novým výzvam bioetiky, modlitbou a sociálnou akciou vždy podporovali život.
  • Aby naše rodiny dokázali prekonávať všetky problémy a ťažkosti podľa vzoru Svätej rodiny.