Ktorý príbeh bude mojím príbehom

V mojom svete bola Sparta iba jedna. Tá futbalová. Sparta Praha. A pri nakupovaní v obchodoch som si ešte všímal, že toto pomenovanie je aj na cigaretách.

Ale skutočný šok prišiel oveľa neskôr. Na hodinách dejepisu, keď nám učiteľka rozprávala o sparťanskej výchove. Premýšľal som, či by som takú formáciu a takú dobu zvládol. Či by aj zo mňa bol tvrdý sparťanský bojovník.

ŽIVOT ALEBO SMRŤ

Viac ako celá tá výchova a prístup k chlapcom ma však zaujalo niečo iné. Selekcia, ktorá po narodení dieťaťa rozhodla, či vôbec bude žiť. Predstavoval som si tú scénu – otec prináša v náručí dieťa a nahé, možno plačúce, predloží ho rade starších.

Tí ho prezerajú, dotýkajú sa ho a potom... vyslovia nahlas rozhodnutie. Život alebo smrť. Ak sa im dieťa javí slabé či choré, bude hodené do priekopy. Takí potomkovia boli pre Spartu na príťaž. V duchu som uvažoval, čo to urobilo s otcom a matkou dieťaťa? Veď tá žena ho nosila pod srdcom.

Prežívala jeho čas v sebe v očakávaní, držala ho v náručí. Boli tam nejaké emócie, city, slzy, krvácajúce srdce? Alebo bolo jasné, že sa rozhodlo správne a rodičia sa len vrátili k životu práce a lásky?

Tá predstava ma desila. Na jednej strane som si uvedomoval, že žili iný čas a že ich skúsenosť boja a žitia viedla k takémuto postoju pre zachovanie ich samých.

Na druhej strane vo mne rezonovala otázka: A čo, keď sa rozhodli nesprávne a „vyhodili“ niekoho, kto ich mohol posunúť ďalej a k lepšiemu? Zdalo sa mi to kruté.

DO BOŽEJ NÁRUČE

Ale sme my dnes na tom lepšie, keď dokážeme urobiť selekciu ešte v tele ženy? Je to asi psychicky ľahšie – nevidíme tváre tých, ktorí sa nám do nášho sveta nehodia. A pre istotu „to“ ešte nenazveme dieťaťom, aby mohlo ísť o bežný „operačný zákrok“.

A nedajbože, aby nás pritom niekto prirovnal k Sparťanom... Ale to nikto ani nechce. Nie sme v koži tých ľudí, neprešli sme ich príbehom. Hoci by sme mohli byť v takom pokušení, nemyslím si, že je správne hádzať všetkých do jedného vreca.

Žiaduce je „hádzať ich“ do jednej náruče – Božej! Ktoré by neraz malo byť sprostredkované cez to naše. Bolo by naivné nevidieť, že medicína ide míľovými krokmi dopredu. Dokáže mnohé pomenovať, vyriešiť, pomôcť.

No zároveň nás stavia pred otázky, na ktoré je niektorým ťažko odpovedať: Dáš život takému dieťaťu, alebo nie? K týmto otázkam treba jedným dychom pridať aj trend života bez detí, alebo maximálne s jedným a netreba prehliadať ani spoločenské tabu popôrodnej depresie...

Jedna vec je však o tom rečniť, písať a druhá tým prechádzať. Pred chvíľou mi prišla SMS správa: „Chcem ti len povedať, že Nina po vyše 20 hodinách porodila a máme Annu. Je ubolená, ale šťastná a ja s ňou – radostná babka. A vieš čo, jedno viem isto. Teraz azda Nina pochopí, ako som ju celý čas milovala.“

RADOSŤ A OSLAVA ŽIVOTA

Myslím, že toto je cesta – radosť a oslava života. Svedectvo tých, ktorí sa rozhodli darovať život. Neustále vŕtanie sa v ranách rany nelieči! Pred pár rokmi som čítal knihu Narodili sme sa a už nikdy nezomrieme. Príbeh Chiary Corbelly Petrillovej. Priznávam sa, plakal som pri nej.

Dnes sa chcem na ňu pozrieť očami jej manžela Enrica. Chiara na fotkách vyzerá nádherne. Nedivím sa, že si ju Enrico zobral. Žiari. Jej úsmev je podmanivý, telo príťažlivé.

No keď sa človek zoznamuje s jej príbehom, čo všetko prináša manželstvo s ňou, tak si musí položiť aj otázku: Naozaj by som pri tej žene stál vo všetkom? Miloval ju aj s jej rozhodnutiami a videním daru dieťaťa? Bol by som taký muž, akého našla v tom svojom? Dokázal by som ju milovať tak, aby som rešpektoval aj jej lásku k Bohu?

Niekedy totiž máme tendenciu ukazovať svoju silu v slovách. Zvlášť, ak ide o komentáre – selekciu rozhodnutí iných. Škoda, že nám pritom chýba sila lásky a obdivu. Radosti a úsmevu. Sme ako v tom príbehu, v ktorom sa vietor a slnko hádajú, kto z nich má väčšiu silu. Vietor to skúša víchrom a slnko lúčom úsmevu...