Ľudia sa cítia viac osamelí, zmeňme to nielen na Vianoce

Tajomstvo vtelenia je tajomstvom o blízkosti Boha k ľuďom a o blízkosti medzi ľuďmi navzájom. Vianočné témy o rodinnej pohode, spolupatričnosti, o spočinutí v pokojných vzťahoch a o uvedomení si vlastnej hodnoty však v mnohých zarezonujú práve opačným spôsobom, lebo upozornia na to, čo chýba alebo čoho je nedostatok. Jednorazové prejavy blízkosti môžu prehĺbiť vnútornú bolesť zo samoty. Naša prejavená blízkosť by mala prekročiť časový rámec Vianoc.  
Marek Forgáč 22.12.2019
Ľudia sa cítia viac osamelí, zmeňme to nielen na Vianoce

Človek má prirodzenú túžbu vyhľadávať a nadväzovať vzťahy. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Vianoce sú charakteristické emóciou radosti a to nielen počas samotných sviatkov, ale už nejaký čas pred nimi, keď sa na ne chystáme. Čoraz častejšie a otvorenejšie sa však hovorí o tom, že toto citové rozpoloženie počas vianočných sviatkov má aj svoju odvrátenú tvár. Sú ľudia (a je ich čoraz viac), ktorí sa na vianočné sviatky netešia. Alebo ak aj áno, v konečnom dôsledku ich to viac zraňuje.

A nie je to len pre silný komerčný tlak. Tomu sa za určitých okolností dá celkom dobre odolať. Je to hlavne pre osamelosť – fyzickú, ale aj vnútornú, ktorú môžeme pociťovať, hoci sa pohybujeme medzi mnohými ľuďmi. Vianočné témy o rodinnej pohode, spolupatričnosti, o spočinutí v pokojných vzťahoch a o uvedomení si vlastnej hodnoty v mnohých zarezonujú práve opačným spôsobom, lebo upozornia na to, čo chýba alebo čoho je nedostatok. 

Tajomstvo vtelenia ako tajomstvo dobrého Boha, ktorý sa skláňa k človeku, je aj oslavou blízkosti medzi ľuďmi navzájom. Je oslavou vzťahového charakteru človeka, ktorý nachádza svoje vrcholné naplnenie vo vzťahu k Bohu. Boh nenecháva svet opustený, chce byť s nami, ba doslova prosí o prijatie.

Boží Syn už v osobe Márie a Jozefa klope na ľudské srdcia a prosí o miesto medzi ľuďmi. Táto prosba sa v priebehu Ježišovho života vyskytuje v rôznych formách a podobách a vrcholí v slovách vzkrieseného Pána: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Ako to viac prežiť počas vianočných sviatkov a nielen počas nich? 

Ticho – dar Vianoc alebo ťarcha života?

„Tichá noc, svätá noc...“ Opakujeme počas vianočných sviatkov veľakrát. Aké ticho je skutočným darom Vianoc? Nie každé ticho je takým darom, a teda nositeľom Božej prítomnosti. Môže to byť napríklad „ticho pred búrkou“, keď si pre naše nedokonalosti nevieme dať rady sami so sebou a zmráka sa nad nami. Vtedy stačí málo a poriadne „zahrmí“.

Môže to byť ticho, ktoré vytvára napätie, pretože je absenciou komunikácie takej nevyhnutnej v našich medziľudských vzťahoch, v našich rodinách. Môže to byť „tichá domácnosť“, ktorá je prejavom nefunkčnosti domáceho spoločenstva a pasívneho očakávania, kto to viac vydrží. Nie sú to pekné veci. Pochopiteľne, také ticho nie je darom Vianoc. 

Mnohé technické vymoženosti, ktoré v súčasnej dobe máme, nám síce pomáhajú v komunikácii s druhými, ale v konečnom dôsledku nás môžu umlčiavať. Osobné rozhovory v rodinách nahradilo pasívne a individuálne hľadenie do obrazoviek televízorov, monitorov a displejov. Deti tejto doby nosia v sebe veľa nevypovedaného.

Často to ani nevedia pomenovať, ale majú intenzívnu túžbu rozprávať sa s niekým, verbalizovať to, čo prežívajú vnútri, vykomunikovať seba. Človek sa môže cítiť osamelý aj uprostred rodinného spoločenstva. Málo sa rozpráva hlavne v našich rodinách. Čas Vianoc je na to skvelou príležitosťou, len by nemala zostať jednorazovou. 

Tichá noc, svätá noc. Vianočné ticho je tichom, v ktorom sa zrodilo Slovo: „A Slovo sa telom stalo“ (Jn 1, 14). Boh sa vyjadril veľmi konkrétnym spôsobom, aby obnovil komunikáciu s ľudstvom. Vianočné ticho má byť skôr snahou o potlačenie audiovizuálneho smogu, teda všetkých zvukov a obrazov, ktoré sú rušivými prvkami v našom živote a zabraňujú, aby sa zrodilo Slovo, aby sme mohli otvoriť cestu tej skutočnej komunikácii – rozhovoru s Bohom a s ľuďmi.

Je to ticho, v ktorom môžeme načúvať osamelým. Je to ticho, ktoré nás robí vnímavými na potreby druhých a citlivými na ich pochopenie. O takom tichu Ježiš prehovorí v blahoslavenstvách: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“ (Mt 5, 5). Je to ticho, ktoré je prípravou na to, aby sa nikto necítil sám. 
 

Telesné choroby vieme liečiť liekmi, ale jediným liekom na samotu, zúfalstvo a beznádej je láska. Veľa ľudí na svete zomiera pre kúsok chleba, ale oveľa viac ich zomiera od túžby po troške lásky.

Svätá Matka Tereza

Samota – vyhľadávaná alebo trpená?

„Sám len svätý bdie dôverný pár.“ V tejto najznámejšej vianočnej kolede sa samota spája s bdelosťou. Byť bdelý znamená byť pozorný, vnímavý. To je jeden z dôvodov, prečo samotu možno aj vyhľadávať. Môže sa tak stať na čisto ľudskej rovine, keď sa človek prehlušený aktivitami a povinnosťami každodenného života potrebuje nachvíľu vzdialiť a stíšiť.

Nie je to však strata kontaktu s ľuďmi a so svetom. Ako si napríklad nejaká mamička zahrnutá povinnosťami a unavená starosťami dopraje chvíľu stíšenia alebo dokonca aj duchovné cvičenia. Ale už od prvej chvíle myslí na svojich najbližších a ťahá ju to späť k rodine.

Taká samota alebo ústranie neizoluje, ale pomáha scitliveniu a väčšej pozornosti voči druhým, predovšetkým tým, ktorí nás potrebujú. Aj Ježiš vyhľadával samotu a odporúčal ju aj svojim učeníkom: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk 6, 31).

Áno, aj samotu potrebujeme, lebo prispieva k našej ľudskej aj duchovnej vyrovnanosti. V tomto zmysle môžeme a máme vyhľadávať samotu a aj v týchto dňoch si môžeme a máme vytvoriť určitú „vianočnú oázu“, v ktorej človek bdie sám alebo bdie celá rodina, bdie manželský pár alebo celé spoločenstvo. Tak sa pripravujeme na to, aby sme boli bdelí a pozorní a strážili v sebe vzácny dar Vianoc – Ježiša obetujúceho sa pre druhých. 

Ale môže byť aj samota, ktorá je utrpením, bolesťou. Človek je stvorený na Boží obraz, a sám Boh povedal, že mu nie je dobre samotnému (porov. Gn 2, 18). Človek má prirodzenú túžbu vyhľadávať a nadväzovať vzťahy.

Dlhodobé stavy osamelosti sú nielen nekomfortné, ale spôsobujú citovú frustráciu, depriváciu. Vtedy človek nedokáže naplniť to, čo je jednou z jeho najprirodzenejších a najvzácnejších potrieb – byť s druhými. A ak sa dostávame do situácií neistoty, obavy či strachu, vtedy táto túžba po ľudskej blízkosti ešte viac rastie. Ak sa v takej chvíli ľudská blízkosť nenájde, utrpenie sa znásobuje.

Pamätám si na niektoré stretnutia so starými a chorými, keď mi v úprimnom rozhovore povedali, že ich fyzická bolesť zďaleka nie je taká veľká ako ich bolesť duševná, prameniaca zo samoty a z pocitu opustenosti. Určite aj v našom okolí je mnoho takých ľudí – a nielen starých, ale aj mladých. Naše stíšenie by nás malo viesť k väčšej bdelosti a pozornosti voči nim.

Vianoce sú na to skvelou príležitosťou. Ale pamätajme na to aj počas celého roka, pretože len krátka pozornosť voči nim im môže spôsobiť ešte viac sklamania, a tým aj utrpenia. Dar Vianoc treba ustrážiť počas celého roka. 

Pokoj – vianočný dar a zároveň výzva

Všetkým nám do istej miery chýba a všetci po ňom túžime – pokoj v srdci. Prajeme si ho v tieto dni a do vianočných pozdravov (či skôr esemesiek) píšeme: pokojné prežitie vianočných sviatkov. Bolo by to však málo, keby sme to chápali len ako túžbu po ničnerobení, po znížení úrovne našej aktivity, prípadne po domácom leňošení.

Samozrejme, aj to sú sprievodné znaky pekne prežitých vianočných sviatkov a radi si to všetci doprajeme. Pokoj ako vianočný dar však ďaleko presahuje tieto túžby a predstavy. 

Všimnime si, ako tajomstvo vtelenia v dejinách spásy nenecháva mnohých „na pokoji“, ale práve naopak, prináša nový pohyb, novú aktivitu. Mária po návšteve anjela Gabriela vstáva a ponáhľa sa pomáhať svojej príbuznej Alžbete (porov. Lk 1, 39 - 56). Pastieri pri Ježišovom narodení utekajú rýchlo do Betlehema (porov. Lk 2, 15 - 16).

Mudrci sa až kdesi od východu začnú hýbať, aby sa prišli pokloniť novému Kráľovi (porov. Mt 2, 1 - 2). Tajomstvo vtelenia nenechá pokojného ani kráľa Herodesa a rozruší jeho „stojaté vody“ (porov. Mt 2, 3). A potom sa celá Svätá rodina hýbe a putuje do Egypta (Mt 2, 13 - 14). Jednoducho, Ježišovo narodenie je podnetom na iniciatívu.

Je správne, keď si v týchto dňoch vianočného času doprajeme ticho i ústranie. Ale v konečnom dôsledku by nás to malo povzbudzovať k väčšej iniciatíve a angažovanosti, ktorá prekračuje časový horizont Vianoc. A táto angažovanosť by mala často smerovať k tým, ktorí tichom a ústraním trpia, pre ktorých je ticho ťarchou života a osamelosť utrpením.

Všade okolo nás je dosť takých ľudí a možno aj my sami patríme medzi nich. Ale aj vtedy sme vyzvaní pomáhať druhým a skutočný pokoj v srdci získame práve vtedy, keď dokážeme skôr myslieť na druhých a keď sa dokážeme rozdávať pre druhých. 

Tešiteľ sveta je tu!

Aj tieto slová najznámejšej koledy počas vianočných dní často opakujeme. Vyjadrujú túžbu dobrého Boha potešiť svet a zároveň naše poslanie ako nositeľov Krista prinášať potešenie druhým. „Potešujte, potešujte môj ľud“ (Iz 40, 1). Ohlasovať evanjelium znamená ohlasovať radosť. Pápež František vraví, že ak je to nevyhnutné, tak to máme robiť aj slovami.

Potešovať, ohlasovať radosť máme však predovšetkým skutkami. Vianoce na to dávajú veľa príležitostí. Je to čas roka, keď máme prinášať potešenie v oveľa väčšej miere. Povedané evanjeliovou rečou, počas Vianoc to máme robiť mierou natlačenou, natrasenou, vrchovatou (porov. Lk 6, 38). Ale tá natlačená, natrasená a vrchovatá miera môže znamenať nielen hojnosť vianočnú, ale aj schopnosť prekročiť časový horizont Vianoc.

Nech sa z tej hojnosti vianočnej radosti presýpa a pretriasa aj do ostatných dní kalendárneho roka. Má to veľký význam nielen preto, aby sme neboli dvojakí – iní na Vianoce a iní počas roka. Má to veľký význam aj preto, lebo liek na osamelosť sa nepodáva len v jednej dávke. Blízkosť je totiž stav každodennej bdelosti a pozornosti voči tým, ktorí to potrebujú.