Ľudská sloboda je Boží dar, ktorý nevieme doceniť

Patrím do generácie, ktorá prežila celé obdobie totality u nás. Viem z príbehov mnohých ľudí i z vlastnej skúsenosti, čo znamená žiť v neslobode. Túžba po živote v slobode bola neraz taká veľká, že ľudia pre jej dosiahnutie boli ochotní riskovať a niekedy aj položiť život.

František Rábek 17.11.2019
Ľudská sloboda je Boží dar, ktorý nevieme doceniť

Výsledkom uskutočnenia Božej slobody je dobro. Pápež Ján Pavol II. bol symbolom zvovu nadobudnutej slobody v Československu. Ilustračná snímka: unsplash.com/Jorge Zapata

Udalosti novembra 1989 som prežíval ako neuveriteľnú zmenu a veľký Boží dar. Jedným z dôsledkov daru slobody bola aj možnosť, ktorá dovtedy nikomu neprišla na um ani vo sne – že totiž v apríli 1990 mohol navštíviť našu republiku Svätý Otec Ján Pavol II.

Vtedajší československý prezident Václav Havel to vyjadril za všetkých v svojom privítacom príhovore pri prílete pápeža: „Neviem, či viem, čo je to zázrak.“ Chcel vyjadriť, že zmena spoločenskej situácie, ktorá umožnila príchod pápeža do krajiny dovtedy nekompromisne nepriateľskej voči viere v Boha a Cirkvi, sa rovná zázraku.

Medzičasom sme si na život v slobode zvykli, ba neraz sa nám javí ako nepríjemná ťarcha. Niekedy si myslíme, že v mene slobody môžeme čokoľvek, a sme nemilo prekvapení, keď narážame na tvrdé mantinely zákonov – nielen spoločenských, ale aj prírodných, vrátane nášho tela či našej duše. 

Čo je to teda sloboda?

Je to jedna z podstatných duševných vlastností človeka. Na zemi medzi všetkými živými tvormi má iba človek slobodu a rozum. Božie zjavenie nám hovorí, že okrem nás, ľudí, týmito mohutnosťami obdaril Stvoriteľ ešte duchovné bytosti, anjelov. Keďže nás Boh stvoril na svoj obraz a on je duchovnou bytosťou, podobáme sa mu teda aj my v duchovnej oblasti. Z toho vyplýva, že Boh sám má rozum a slobodnú vôľu. 

Bežná predstava o slobodnej vôli je, že je to schopnosť a možnosť robiť, čo sa nám chce, alebo presnejšie, čo sa nám zachce. Keď sa však pokúsime takto uplatňovať našu slobodu, zistíme, že to nefunguje; že komplikujeme život sebe i druhým. Keď sme teda stvorení na Boží obraz, mali by sme hľadať odpoveď na otázku, čo je sloboda u Boha, v jeho činnosti.

Už prvé riadky Svätého písma hovoria o prejavovaní sa Božej slobody: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1, 1). Každý deň stvorenia sa končí konštatovaním: „A Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1, 12). Súhrnná kolaudácia diela stvorenia po stvorení človeka znela: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). Výsledkom uskutočnenia Božej slobody je dobro. Keď počujeme slovo dobro, tak si obyčajne pod ním predstavujeme niečo príjemné, čo uspokojí naše city, naše zmysly.

Zo skúsenosti však vieme, že skutočné dobro sa nemusí zhodovať s príjemnosťou. Napríklad lekár sleduje dobro pacienta, ktorým je jeho zdravie, a v mene dosiahnutia tohto dobra ho podrobí bolestnej operácii. Rodičia chcú dobro svojmu dieťaťu, a preto požadujú od neho, aby sa učilo, aj keď ono by sa radšej hralo.

Svätý Ján Pavol II. definoval dobro týmito slovami: „Dobro vyplýva z Božej múdrosti a lásky.“ Božia sloboda je teda vedená múdrosťou a láskou, a preto jej výsledkom je vždy dobro. Pre nás ľudí to znamená, že slobodne konáme vtedy, keď sa dáme viesť múdrosťou a láskou a keď je cieľom i výsledkom nášho slobodného konania dobro. 
 

Skúška slobody
 

Dar je iba vtedy darom, keď je nielen daný, ale aj prijatý. Boh chcel, aby tento jeho dar ľudia slobodne prijali, aby sa slobodne rozhodli konať podľa jeho múdrosti a lásky. To isté chcel aj od čisto duchovných stvorení, anjelov. Preto ich, ako aj ľudí vystavil skúške slobody. Časť anjelov túto skúšku nezvládla. Neboli ochotní vidieť v službe Božej múdrosti a láske najväčšie dobro pre seba.

Rozhodli sa bojkotovať Božie dielo a ich odvrat od Boha – vzhľadom na ich poznanie – bol definitívny. Keďže vzbúrený, padlý anjel, diabol, celou svojou bytosťou odmieta Boha ako pôvodcu dobra, odmieta jeho pravdu a lásku, tak mu zostáva iba jediné zameranie: proti Bohu, proti dobru, proti láske. Čiže svoj rozum dáva do služby nepravdy, lži a svoju slobodu zameriava na konanie toho, čo je v rozpore s Bohom a s jeho dielom, teda na zlo.

Keď sa ocitol človek pred skúškou vlastnej slobody, keď mal prejaviť dôveru voči Bohu, voči jeho múdrosti a láske dodržaním konkrétnej požiadavky, stáva sa objektom dezinformácie zo strany diabla. Prestáva absolútne dôverovať Bohu, jeho múdrosti a láske, dá si nahovoriť, že Boha pri zákaze jesť z jedného stromu v raji viedla snaha o udržanie si človeka v područí, uverí v lož a následne sa zameriava iba na zmyslové hodnotenie danej záležitosti: „A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý“(Gn 3, 6).

V oblasti rozumu človek uveril lži, zrieka sa pravdy; v oblasti vôle, ktorá je výkonným orgánom slobody, sa zameriava na dosiahnutie zmyslového dobra. Avšak, keď zmyslovému dobru chýba pravda, prestáva byť úplným dobrom, ba môže sa stať nositeľom smrtonosných dôsledkov pre človeka. Klasickým príkladom je muchotrávka: krásna, lákavá huba. Kto však nepozná alebo ignoruje plnú pravdu o nej a dá sa viesť len zmyslovými vnemami, ten skončí zle.
 

Dokiaľ sa budeme držať karikatúry slobody, totiž slobody vnútorne a duševne sa zničiť, budú nezmeneným spôsobom pokračovať aj vonkajšie účinky takto skreslenej slobody.
Benedikt XVI.

 

Sloboda je dar a úloha
 

Keď sa pozrieme na dôsledky zneužívania slobody u padlých anjelov i u ľudí, tak môžeme mať dojem, že Pánu Bohu sa jeho dielo vymklo z rúk, a niekedy sa nám zdá, že by bolo lepšie, keby nás zbavil slobody, aby sme neboli schopní rozhodovať sa pre zlo. V Božích očiach je však sloboda takým veľkým dobrom, že do rúk tejto našej narušenej slobody vydal vlastného Syna, ktorého sme ako najdokonalejšieho nositeľa Božej dobroty a lásky odmietli a potupne ukrižovali. 

Tu sa kruh uzatvára: Boží Syn, ktorý sa v Ježišovi z Nazareta stal človekom aj s naším ľudským rozumom a vôľou, slobodne uskutočňuje dôslednú vernosť Otcovi, jeho múdrosti a láske, a to medzi ľuďmi s deformovaným používaním slobody. Dôsledkom je, že Ježiša ľudia považujú za zlo, ktoré treba odmietnuť. Robia to tým, že ho pribíjajú na kríž. Boží Syn sa stáva novým ovocím na strome poznania dobra a zla.

Svojou obetou nám od Otca vyprosil dar Ducha. V jeho svetle môže človek na ukrižovanom Kristovi spoznať, aká je skutočnosť, môžeme v ňom spoznať nositeľa Božej múdrosti a lásky a môžeme sa od neho učiť správnemu používaniu našej slobody: riadiť sa pri našom rozhodovaní nie klamstvom, lež pravdou, ktorej zárukou je Kristovo slovo; nie zmyslovou príjemnosťou a lákavým zdaním, lež pravdivým dobrom, čoho zárukou je Božia múdrosť a láska. 

Z predchádzajúcich riadkov vyplýva, že používanie slobody si vyžaduje od nás i veľkú zodpovednosť. Skutočne slobodní sme iba vtedy, ak sa dobrovoľne rozhodujeme pre pravdivé dobro. Zárukou toho nie je len náš dobrý úmysel, ani príjemnosť či príťažlivosť predmetu, pre ktorý sa rozhodujeme, ale iba zhoda s Božou múdrosťou a láskou.

Túto máme vyjadrenú v Božích prikázaniach, z ktorých tie, čo majú zakazujúcu formu, sú absolútne záväzné (ich prekročením konáme zlo), v Kristovom evanjeliu a v učení Cirkvi, ktorej dal Ježiš Ducha pravdy pre aplikovanie Božej pravdy na konkrétne záležitosti ľudského života. Božiu pravdu môžeme vnímať i cez zodpovedne používaný rozum a cez citlivé svedomie. 
 

Naša realita
 

Sme ľuďmi so slobodnou vôľou. Ale sme ľuďmi, ktorí nesieme v sebe následky zneužívania slobody celých generácií, počnúc od prvých rodičov. A tak rozhodovanie sa pre dobro nie je nám vždy ľahké.

Klasicky to vyjadril apoštol Pavol v liste Rimanom. Oplatí sa odcitovať celý úryvok: „Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem“ (Rim 7, 14 – 19).    

A ďalej: „Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána!“ (Rim 7, 20 – 25). 

A preto východiskom pre správne zvládanie našej slobody je Ježiš Kristus – jeho príklad, jeho slovo, jeho Duch. Sviatosťou krstu a birmovania sme dostali dar povolania nasledovať Krista slobodným rozhodovaním sa pre plnenie Božej vôle v našom každodennom živote, ale aj dar Ducha, aby sme mohli túto vôľu poznať, a potrebnú duchovnú silu, aby sme ju dokázali uskutočňovať. Avšak spolupráca s týmito Božími darmi si od nás neraz vyžaduje námahu a úsilie, prekonávanie našich sklonov a našich slabostí. 

Preto nám Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Je to výzva na našu slobodu: „Kto chce...“ Ale ak chceme, tak musíme byť ochotní premáhať samých seba i odpor prostredia. Je to niečo podobné ako v športe alebo v hudbe. Kto sa rozhodne dosiahnuť solídny výsledok, nemôže zostať len pri obdive úspešných športovcov či umelcov, ale musí vytrvalo trénovať, cvičiť a kvôli tomu sa zriekať iných príjemností.

Okrem toho predpokladom pre dosiahnutie cieľa je aj určitá miera nadania a schopností. Kto by to nemal, nepomôže mu ani cvičenie. Keď to aplikujeme na našu tému, tak správne používanie slobody predpokladá náš obdiv voči Ježišovi Kristovi ako najdokonalejšiemu človekovi a túžbu dosiahnuť cieľ, ktorý dosiahol on. Treba sa nám rozhodnúť a potom vytrvalo uskutočňovať nasledovanie Krista, aj keď to môže mať neraz podobu kríža. Nesmieme sa znechutiť, že nemáme na takýto život predpoklady.

Svätý apoštol Pavol napísal, že Boh náš Spasiteľ chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. (porov. 1 Tim 2, 4) Ak to teda Pán Boh chce, tak celkom iste každému človeku dáva na to potrebné predpoklady. Zvlášť si o tom môžeme byť istí my, ktorí sme dostali milosť krstu a birmovania. Len treba s touto Božou milosťou verne a vytrvalo spolupracovať.

Späť do reality

Zväčša sme nespokojní s tým, ako to v našom svete vyzerá. Hoci žijeme v podmienkach slobody, všeličo nie je v poriadku. Už sme vyskúšali rozličné spoločenské systémy, no ani demokracia neprináša bezproblémový život. Je iste veľkým dobrodením, že máme občiansku slobodu. Lenže tá sloboda sa podobá veľkému ihrisku a samotné ihrisko ešte nezaručuje kvalitu hry i dobré výsledky. To závisí od každého hráča a od spolupráce všetkých.

Tak je to aj v spoločnosti. Nebolo by dobré zaujímať pozíciu divákov, ktorí pískajú alebo povzbudzujú. Darom slobody sme všetci vybehli na trávnik. Ako vyzerá náš život, to závisí od každého jedného a od našej súhry, od našej spolupráce. To platí tak v spoločnosti a ešte viac v oblasti Cirkvi. Len pískanie na tých druhých, len kritizovanie, len očakávanie dobrých výsledkov – to náš svet nezmení k lepšiemu. Každý máme dar slobody.

Každý sa môžeme dennodenne rozhodovať. Ako sa rozhodujeme, ako konáme, ako uplatňujeme našu slobodu – od toho závisí, či sa bude rozmnožovať dobro v našom živote i v našom prostredí. A čím viac nás bude, ktorí sa budú vytrvalo rozhodovať pre pravdivé dobro, tým viac to bude cítiť v našich rodinách, v našich cirkevných spoločenstvách, v našich obciach i mestách, vo všetkých oblastiach života v našej vlasti i mimo nej. Kiež nás Boží Duch otvorí pre ochotu vziať na seba krásne, ale neraz i ťažké bremeno daru slobody.