Majetok je zodpovednosť pred večnosťou

A predsa život človeka nemožno ohraničiť časom a priestorom. Inými slovami, chceme žiť a nie umierať. Čosi nám našepkáva, že život je večný, a to si vyžaduje úsilie.

Jozef Uram 06.11.2018
Majetok je zodpovednosť pred večnosťou

Materializmus chce človeku nahovoriť, že nato, aby bol šťastný, stačí mu naplniť jeho žalúdok. Ktosi povedal, že ľudia hľadajú iba „chlieb a hry“: dajte im teda z tohto krmiva a budú spokojní. Človek sa potom javí ako živočích, azda len inteligentnejší od ostatných, ktorého nikto nechcel, iba ak neosobné zákony prírody. A tak v hĺbke svojho bytia musí byť egoistom, hľadať len svoj blahobyt. Robiť dobre druhým mu poslúži iba ak nato, aby si vytvoril pozitívny obraz o sebe samom. 

Odišiel smutný

Myslím, že nám nebude cudzia otázka, ktorou sa ktosi obrátil na Ježiša: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (Mk 10, 17). Evanjelista Matúš v paralelnom úryvku spresňuje, že dotyčný bol mladík, a evanjelista Lukáš ho identifikuje ako popredného muža (porov. Mt 19, 22 a Lk 18, 18). Mladík si uvedomuje, že večnosť v sebe ukrýva záväzok voči prítomnosti: otázku zmyslu je potrebné zodpovedať tu a teraz, ináč život unikne len tak pomedzi prsty.

Ježiš si najprv všimne jeden „detail“ otázky: „Prečo ma nazývaš dobrý? Nik nie je dobrý, jedine Boh“ (Mk 10, 18). Byť otvorený voči dobru znamená prijať Boha. Ježiš nás pozýva, aby sme vo všetkých veciach a udalostiach videli Boha, dokonca aj tam, kde ho väčšina vôbec nevníma. Dobrá tohto sveta poukazujú na dobro najvyššie.

Mládenec z evanjelia podľa židovskej mentality považuje bohatstvo za akúsi „sviatosť“ Božej prítomnosti. Je presvedčený, že ak bude zachovávať čosi navyše, bude sa viac páčiť Bohu, ktorý mu uštedrí ešte väčšie bohatstvo. Potom bude môcť dávať viac almužny, a teda zväčšiť svoj kapitál vzhľadom na večný život. Zbožnosť sa tak javí ako bezpečné investovanie pre život prítomný i ten budúci.

Ježiš však takéto myslenie rúca: potrebné ti je ubrať, nie pridávať; stratiť a nie získavať. Zachovávanie prikázaní mladému mužovi zjavne neuspokojuje túžby jeho srdca. Ježiš to vycíti a svoju odpoveď vyjadrí pohľadom plným lásky a nehy. Pán pozná jeho slabé miesto, a preto mu dáva konkrétny návrh: rozdať svoje bohatstvo chudobným a nasledovať ho. Obsahom jeho života sa má stať neustála láska, ktorá je zárukou autentickej radosti. Motívom chudoby má byť presvedčenie, že Boh je skutočným bohatstvom, ktoré napĺňa srdce a životu dáva pokoj.

Ježiš ponúka živý a rozvíjajúci sa vzťah s Bohom, ktorý má byť naplnený v nebi. Mladík má však srdce rozdelené medzi dvoch pánov: Boha a peniaze. A tak počiatočné nadšenie hasne v nešťastí.

Blahoslavení chudobní v duchu

Ježiš neodsudzuje bohatstvo a pozemské dobrá ako také. Veď k jeho priateľom patrí aj bohatý človek Jozef z Arimatey. O mýtnikovi Zachejovi zasa Ježiš tvrdí, že spása prišla do jeho domu, hoci si tento ponecháva polovicu svojho majetku, čo zaiste nebola zanedbateľná čiastka (porov. Lk 19, 9). To, čo Ježiš odsudzuje, je naviazanosť na hmotné dobrá, ako keby od nich závisel náš život, a hromadenie bohatstva iba pre seba samých.

Veď je proti zdravému rozumu kopiť bohatstvo, ak vieme, že v jedinom okamihu môžeme byť z tohto sveta odvolaní: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12, 20). Mamona je modlou: diktuje nám z reklám a ohľad neberie na nikoho. Modly nás robia slepými voči láske. Preto Ježiš povie: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ (Mk 10, 23). Lakomstvo predstavuje modloslužbu (por. Kol 3, 5), ktorá mení predmet božských čností. Viera, nádej a láska už nespočívajú v Bohu, ale v peniazoch. Zatiaľ čo Ježiš hovorí: „Bohu je všetko možné,“ svet nám nahovára: „Všetko je možné tomu, kto má peniaze.“

Lakomstvo je navyše aj prameňom nešťastia. Lakomec je voči všetkým podozrievavý, a tak sa izoluje. Nič nepociťuje ani voči tým najbližším, ktorých považuje za príživníkov, čakajúcich len na to, že raz zdedia jeho bohatstvo. Ježiš, naopak, chudobným v duchu sľubuje blaženosť, čiže šťastie, radosť srdca, a to nie iba na onom svete, ale i v tomto. Nenásytný človek chce vlastniť všetko, a pritom si neužije vôbec nič. Nenachádza potešenie z obdivu umeleckého diela v múzeu, nepoteší sa zo západu slnka na horách. Zaujíma sa len o to, o čom môže vyhlásiť: „To je moje! To mi patrí!“ Je večným rukojemníkom svojich peňazí.

Ježiš blahoslaví tých, ktorí nie sú pripútaní k ničomu a všetko očakávajú od Boha. Človek nie je vlastníkom, ale správcom a naša matka Zem je naším spoločným domovom. Chudobní v duchu sú blahoslavení, lebo v ich srdciach je miesto pre Pána. Sú to ľudia zbavení seba samých, ktorí sa nespoliehajú na seba, na vlastné sily. Žijú bez úzkosti, pretože vedia, že Boh sa o nich stará. Nie sú zakorenení v časnosti, ale vo večnosti. Svätá Matka Tereza jedného dňa zvolala: „Ak chceš pomáhať chudobným, najprv zmeň svoj život!“ Nie je totiž kresťanské prosiť, aby Boh dal hladným chlieb. Viac kresťanské je prosiť Boha, aby nás oslobodil od egoizmu, ktorý nám bráni spravodlivo rozdeľovať dobrá Zeme.

Je legitímne, ak my žijeme v plytvaní, zatiaľ čo inde ľudia umierajú hladom? Možno si len tak užívať veci nadbytočné, ak miliardy ľudí sú pozbavené toho najnutnejšieho? Je správne vychovávať deti stále väčším množstvom zábavy, ak cieľom nášho života je záväzok, služba, dar? Môžeme zostať spokojní, ak si uvedomíme, že patríme k 20 percentnej svetovej populácii, ktorá konzumuje 83 percent zdrojov našej planéty?

Neustále sme vystavení pokušeniu byť sebestačnými, spoliehať sa na bohaté prostriedky. Svätý Pavol však pripomína, aká je Kristova cesta: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (2 Kor 8, 9). A tak Pán, sám chudobný, posiela svojich učeníkov do sveta bez kapsy a bez peňazí.

Mladík, ktorý dal všetko

Okrem bohatého mládenca, ktorý odišiel smutný, stretáme v Ježišovej blízkosti pri inej príležitosti iného mladého človeka, ktorý dal k dispozícii všetko, čo mal. Keď Pán zázračne nasýtil hladný zástup, opieral sa o veľkodušnosť chlapca, ktorý ponúkol celý svoj „proviant“: päť chlebov a dve ryby (porov. Jn 6, 1 - 15). Mladý človek dokáže reagovať odvážne a veľkodušne!

Takto v 13. storočí zareagoval aj asi dvadsaťročný František. Jeho rozhodnutie pre sestru chudobu vychádzalo z kontemplovania Kristovej tváre. Táto tvár sa mu prihovárala z kríža v Kostolíku svätého Damiána; na túto tvár hľadel pri stretnutiach s malomocnými. O Františkovi hovorili, že je blázon, on však na to nedbal, len aby sa pripodobnil svojmu ukrižovanému Pánovi. Nikto ho nedokázal odradiť od svojho veľkého sna, od skutočnej slobody, dokonca ani vlastný otec.

Životopisec opisuje stretnutie „dvoch svetov“ nasledovne: „V prítomnosti biskupa z Assisi dal František radostne otcovi peniaze aj šaty, ktoré mal na sebe a zostal nahý. Biskup ho objal a prikryl vlastným plášťom.“ František miloval chudobu, lebo ju miloval Ježiš: „Akou mocnou kráľovnou sa stala sestra chudoba, keď sa stala nevestou takého veľkého kráľa.“

Od Vianoc až po Veľkú noc, celá Kristova cesta je tajomstvom „obnaženia“, len aby sa sláva vteleného Slova mohla vyjadriť v láske a v milosrdenstve. Ježiš sa ukrýva v biede a ponížení: je úbohý v Betleheme, ešte úbohejší na Kalvárii a možno najúbohejší v Eucharistii. Obnaženie nie je a ani nemôže byť pohŕdaním skutočnosťami tohto sveta. Veď svet vyšiel z Božích rúk! Obnaženie nám umožňuje triezvym a solidárnym spôsobom užívať dobrá stvorenia. František z Assisi je známy aj ako svätec dokonalej radosti a univerzálneho bratstva. Hoci nič nevlastnil, vedel si užívať všetko. Všetko bolo jeho: slnko, mesiac, pramene, zvieratá.

Pri návšteve Assisi pápež František pripomenul: „Všetci sme povolaní k tomu, aby sme boli chudobní, aby sme sa vyzliekli zo seba samých; a preto sa musíme naučiť žiť s chudobnými, deliť sa s tým, kto je pozbavený nevyhnutného, dotýkať sa Kristovho tela! Kresťan nie je niekto, kto má plné ústa chudobných, nie! Je to niekto, kto ich stretá, hľadí im do očí, dotýka sa ich.“

 Svätý Otec 5. júla tohto roku podpísal dekrét o hrdinských čnostiach Božieho služobníka Carla Acutisa. Tento 15-ročný tínedžer z Milána, hoci pochádzal z dobre situovanej rodiny, za svoj vzor si berie svätca z Assisi. Carlo uzatvára priateľstvá s rovesníkmi aj zo skromných sociálnych pomerov, nevynímajúc ani cudzincov: rád im daruje svoje veci, požičia im, o čo ho žiadajú. Všetkých spolužiakov bez rozdielu postupne pozýva k nim domov na návštevu.

Nikto ho nepočuje hovoriť o peniazoch alebo sa niečím vystatovať. Nepociťuje potrebu dávať najavo  svoj sociálny status oblečením či predmetmi módy. Od rodičov si vypýtal dovolenie, aby si peniaze mohol sám zarobiť ako brigádnik. Angažuje sa ako dobrovoľník. Pomáha chudobným, zájde na stanicu, aby im priniesol potraviny či spací vak, ktorý kúpi za vlastné úspory. Okrem almužny sa im prihovorí, správa sa vľúdne, zdvorilo a bez predsudkov. Žobrákom neraz prinesie to, čo zostalo u nich doma pri stolovaní, a vreckové venuje jedálni pre chudobných alebo na misie.

Jeden z bezdomovcov na neho spomína: „V tejto štvrti sa žiaden chlapec okrem Carla nikdy nezaujímal o mňa. Bol príliš dobrý a čistý pre túto zem, nikdy na neho nezabudnem.“ Mladý muž vyjadril presvedčenie: „Osoby, ktoré majú mnohé ekonomické prostriedky alebo šľachtické tituly, sa nesmú vystatovať a druhým dať v rozpakoch pocítiť, že sú menej dôležití. Šľachtické tituly a peniaze sú iba zdrapom papiera. To, čo v živote zaváži, je ušľachtilosť ducha, čiže spôsob, akým milujeme Boha a blížneho. Všetci ľudia sú Božími stvoreniami.“

Spolužiaci vnímali Carla ako radostného, žoviálneho a šťastného. Rád komunikoval a pri rozhovore ho vždy sprevádzal úsmev. Tajomstvo svojej radosti vysvetľuje: „Smútok je pohľad obrátený k nám samým, šťastie je pohľad obrátený k Bohu.“ Matka spomína, že synovi stačilo pomyslieť na Pána, aby bol šťastný. Ruženec, svätá omša a krátka poklona pred Oltárnou sviatosťou patrili k jeho dennému programu.

Svätosť je cestou do večnosti

Túžil vo svojom srdci vytvoriť priestor pre Pána: „Svätosť nie je procesom pridávania, ale uberania: menej seba, aby som nechal priestor Bohu.“ Eucharistia predstavovala pre Carla diaľnicu do neba, v nej od Ježiša dostával silu rozdávať sa druhým.

Keď u svojich rovesníkov spozoroval ľahostajnosť voči svätej omši, rozhodol sa zrealizovať výstavu o eucharistických zázrakoch, ktorú sprístupnil aj na webovej stránke.

Hovoril: „Našou métou nie je konečno, ale nekonečno.“ Tak veľmi sa všetko pomíňa. To, čo nás skutočne urobí peknými v očiach Boha, bude iba spôsob, ako ho budeme milovať a ako budeme milovať našich bratov.“ Zomiera v roku 2006 na leukémiu. Správu o vážnej diagnóze prijíma ako „budíček“ od Pána a rodičom povie: „Všetky utrpenia, ktoré budem musieť zakúsiť, obetujem Pánovi za pápeža a za Cirkev, za to, aby som nešiel do očistca, ale priamo do neba.“

A na záver pohľad do mojej vlastnej duše. Neodchádzam od Ježiša smutný kvôli toľkým malicherným záujmom? Pane, daj mi tak užívať pominuteľné dobrá, aby ma privádzali k hodnotám trvácim.