Máme Matku v nebi
Na snímke je dielo Korunovácia Panny Márie (1405 - 1407), ktorého autorom je taliansky maliar Andrea di Bartolo; obraz sa nachádza v Galérii Franchetti v Benátkach. Ilustračná snímka: wikoo.org/voľné dielo
Matka je najdrahšou a najmilšou osobou takmer pre všetkých ľudí. Matka má jedinečné a nezastupiteľné miesto v živote človeka. Okrem našej dobrej rodnej matky máme aj dobrú duchovnú Matku – Pannu Máriu, ktorú ľuďom testamentárne daroval Pán Ježiš, umierajúc na kríži: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 27).
Stará tradícia
Podľa najstaršej kresťanskej tradície Ježišova matka Mária zomrela v Jeruzaleme približne v roku 30. Tam totiž zotrvávala s apoštolmi (porov. Sk 1, 14). Nový zákon sa ale priamo nezmieňuje ani o Máriinej smrti, ani o jej nanebovzatí.
Sväté písmo však hovorí o možnosti vzkriesenia ľudských tiel ešte pred koncom sveta ako o dôkaze plnosti spásy. Po Ježišovom vydýchnutí: „Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým“ (Mt 27, 52 - 53; porov. 1 Kor 15, 22 - 23; Hebr 2, 14 - 15).
Niektorí exegéti učia, že išlo o konečné oslávenie patriarchov, prorokov, sv. Jozefa, betlehemských neviniatok... S úplnou istotou nemožno vylúčiť ani telesné oslávenie ďalších veľkých osobností Starého zákona, napríklad Henocha (porov. Gn 5, 24) či Eliáša (porov. 2 Kr 2, 1).
Konkrétne sa na Pannu Máriu vzťahuje iný text Biblie: „Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd“ (Zjv 12, 1).
Svätý Bernard z Clairvaux (1090 - 1153) učil, že spomínaná žena je Mária. Aj ďalší teológovia tak uvažovali.
John Henry Newman (1801 - 1890) v roku 1866 napísal: „Samozrejme, nepopieram, že pod obrazom ženy (porov. Zjv 12) je naznačovaná Cirkev. Ale to, čo by som tu chcel zdôrazniť, je, že svätý apoštol by nebol hovoril o Cirkvi v tomto čiastkovom obraze, ak by neexistovala Panna Mária“ (Difficulties of Anglicanus).
Pápež Pius X. (1903 - 1914) potvrdil, že táto „žena“ znamená aj blahoslavenú Pannu Máriu popri obraze „Svätého Izraela“ a „Cirkvi“ (porov. Ad diem illum, 1904). Podobne to urobil aj pápež Pavol VI. (1963 - 1978) v apoštolskej exhortácii Signum magnum v roku 1967.
Spoločná kresťanská tradícia (Východu i Západu) až do 17. storočia jednotne učila, že Mária zomrela a smrť ju uviedla do nebeskej slávy. Pápež Ján Pavol II. (1978 - 2005) tiež vštepoval, že Mária sa aj „v smrti“ chcela pripodobniť svojmu Synovi.
Cirkevní otcovia
Cirkevní otcovia prijímali Máriinu smrť, no veľa uvažovali o kvalite, o spôsobe Máriinho oslávenia.
Biskup Epifanius zo Salamíny (315 - 403) v roku 377 nič objektívne o Máriinej smrti nezistil, no napísal: „Netvrdím, že zostala nesmrteľnou na zemi, ale ešte viac netvrdím, že zomrela ako iní a zostala pochovaná v hrobe. Sväté písmo sa povznieslo nad otázky ľudského ducha a ponechalo tento bod v neistote, z úcty k tejto neporovnateľnej Panne“ (Panarion 78).
A ďalej pripustil nanebovzatie: „Boh totiž môže urobiť, čo chce. Koniec jej života je neznámy“ (Panarion 78, 23).
Neskôr ďalší biskup Gregor Turský (538 - 594) chválil Máriino oslávenie: „Mária, preslávna matka Krista Pána, ktorá – ako veríme – bola Panna pred i po svojom materstve, bola – ako sme už povedali – prenesená do raja sprevádzaná spievajúcimi anjelskými chórmi s Kristom Pánom na čele“ (De gloria beatorum martyrum IX). Gregor spájal obraznosť apokryfov s teológiou a učil, Mária bola oslávená aj s telom.
K nemu sa pridali aj ďalší cirkevní otcovia, napríklad Theoteknos z Livias (+ 650), Germán Carihradský (+ 733) a najmä sv. Ján Damascénsky (650 - 749): „Patrilo sa, aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia... Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu“ (Encomium in Dormitionem Dei Genetricis Semperque Virginis Mariae, Homilia II, n. 14).
Teologické dozrievanie
Pravdu o Máriinom nanebovzatí, teda už aj telesnom oslávení, ovplyvňovali rôzne mienky. Obdivuhodné je, ako ich Cirkev rešpektovala, triedila a potvrdzovala. Teologické školy však nevideli v tejto pravde nejaký veľký problém, lebo sa v podstate neprotivila žiadnej dogme.
V 13. storočí sa aj Tomáš Akvinský (1224 - 1274) postavil za nanebovzatie: „Od tejto kliatby, teda obrátenia sa na prach, bola Panna Mária zachránená, pretože vstúpila do neba s telom“ (Expositiones salutationis angelicae; porov. Theologická summa III.). Po Tridentskom koncile sa uskutočnila reforma breviára. Nový breviár preferoval teologické texty za telesné nanebovzatie Panny Márie.
V roku 1946 sa pápež Pius XII. (1939 - 1958) listom Deiparae Virginis obrátil na biskupov celého sveta s otázkou, ako zmýšľajú oni a ich veriaci o pravde Máriinho nanebovzatia. Keďže mienka svetovej Cirkvi bola v absolútnej väčšine kladná, tak pápež Pius XII. vyhlásil 1. novembra 1950 Máriino nanebovzatie za dogmu.
Dogmatické vyhlásenie
Cirkev verí, že „Panna Mária bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy“. O čo v tejto najnovšej mariánskej dogme ide?
Máriina smrť bola po biologickej stránke prirodzená. Nech bola biologická príčina Máriinej smrti akákoľvek, možno povedať, že jej prechod z tohto života do druhého bol dozretím do milosti slávy, čo možno vyjadriť aj milým slovom „usnutie“, naznačil sv. Ján Pavol II.
V duchu súčasnej teológie je dogma o Máriinom nanebovzatí vyššou formu kanonizácie – svätorečenia, zdôraznil kardinál Joseph Ratzinger.
Slávny teológ Karl Rahner (1904 - 1984) v roku 1952 napísal: „Nanebovzatie nemôžeme podopierať vedľajšími dôkazmi (nemáme jej hrob, nemáme ostatky...).
Dôkaz musí pozostávať z plnosti toho, čo už o Márii bezpečne vieme:
a) prijímame, že Mária je „už teraz“ v blaženej nezmeniteľnosti;
b) Máriina blaženosť musí byť dokonalá, veď bola dokonalejším spôsobom vykúpená ako my;
c) dokonalosť Máriinej blaženosti by bez telesného oslávenia nebola úplná.“
Význam Máriinho nanebovzatia
Katolícka cirkev nekonala unáhlene ani neuvážene, keď „v modernej dobe“ pristúpila k starodávnemu aktu „dogmatizovania“ náboženskej pravdy. Mala minimálne štyri veľké dôvody, aby sebavedome a zároveň skromne učila neomylnej pravde.
1. Trojičný význam. Boh sa ukázal ako „veľkodušný darca“, „odmeňovateľ“, lebo on vzal Máriu – s telom i dušou – do nebeskej slávy a povýšil ju za Kráľovnú vesmíru.
2. Mariologický význam. Telesné vzkriesenie a nanebovzatie Panny Márie je časová anticipácia všeobecného vzkriesenia. Mária je predobrazom Cirkvi (porov. Lumen gentium 53, 63) a už teraz je taká, akou chce raz byť aj Cirkev (porov. Kongregácia pre náuku viery, 1979).
Matka Božia bola mimoriadnym spôsobom vykúpená, preto bola aj mimoriadnym spôsobom oslávená. Nie je predmetom viery odpovedať na otázky, čo sa stane s atómami mŕtveho tela pri vzkriesení alebo v akom fyzikálnom stave bude vzkriesené telo.
3. Ekleziologický význam. Toto dogmatické vyhlásenie je ovocím dlhého teologického skúmania a prehlbujúcej sa viery veriacich. Zároveň je prejavom životaschopnosti Cirkvi, v ktorej účinkuje Duch Svätý. Dogma úzko súvisí s ďalšími pravdami, ako je vykúpenie, zmŕtvychvstanie, dedičný hriech a telesné oslávenie.
4. Humánny význam. Istým dôvodom vyhlásiť túto dogmu v 20. storočí bola aj snaha Cirkvi poukázať na veľkú hodnotu ľudského tela (porov. Gn 2, 7; Gal 4, 4) a tela ženy zvlášť. Hodnota ľudského tela sa totiž veľmi znevažovala (koncentračné tábory, obchod s bielym mäsom, priekupníctvo s ľudskými orgánmi a iné).
Tešme sa, máme Matku v nebi! Matka je našou najmilšou osobou – a naša duchovná Matka, ktorú nám dal umierajúci Vykupiteľ, je už aj s telom v nebi (porov. Zjv 12, 1).
Prosme Máriu, aby nám v nebi pripravila miesto. A my robme všetko preto, aby sme ho obsadili.
Konečná neporušenosť
Mária je obraz človeka dokonale vykúpeného Kristom. Kto chce teda poznať, ako pôsobí Kristus vo svete, nech sa díva na Máriu. Vykúpenie je milosť, Bohorodička je plná milosti. Na nej vidíme najlepšie, čo všetko s človekom môže milosť učiniť, do akej výšky ho pozdvihnúť.
Medzi toľkými rozmanitými životopismi svätých je Máriin život najkrajšie duchovné čítanie. Je chudobný v opisoch vonkajších udalostí, je stručný, v evanjeliu obsahuje niekoľko riadkov, zato je však plný vnútorného obsahu. Čo udalosť, to závratná dogma: nepoškvrnené počatie, Božie materstvo, dôverný styk s Ježišom, prítomnosť pod krížom i pri zoslaní Svätého Ducha, nanebovzatie.
Ak definujeme múdrosť ako umenie dobre využiť možnosti a celý život, potom je Mária právom „studnica múdrosti, učiteľka čností“. Dogma o Nepoškvrnenom počatí a Nanebovzatí výrazne hlása dnešnému roztrieštenému svetu vieru v pôvodnú a konečnú neporušenosť, jednotu a krásu celého stvorenia.
Tomáš Špidlík, Pramene svetla