Manželská nevera zraňuje jadro srdca

Manželstvo je najkrajšia ľudská empíria. Prečo však máme aj bolestnú skúsenosť nevery? Nikdy nesmieme dovoliť, aby nám vyprchalo nadšenie z našej polovičky, inak v tom procese stratíme seba samého.

Tomáš Jellúš SJ 07.04.2019
Manželská nevera zraňuje jadro srdca

Boh je prístavom pre zlomené srdcia. Ilustračná snímka: www.istockphoto.com

Krásne vyznanie o manželstve mi povedala moja priateľka, ktorá v ňom žije dlhé roky: „Áno, manželstvo je tá najkrajšia vec na svete. Je to veľké šťastie. Aj keď ma niekedy z toho šťastia ide ,šľak trafiť' a mala som z neho už dva infarkty, ale stále to ostáva, to najväčšie šťastie, aké človek môže na svete zažiť.“

Manželské šťastie

Na svete je veľa ľudí, pre ktorých sme nezaujímaví a ani o nás nevedia. Ale v manželstve som zrazu pre niekoho centrom sveta, okolo ktorého sa všetko točí. A tá radosť byť pre niekoho takým krásnym darom je neopísateľná. Aj napriek ťažkostiam, trápeniam a starostiam, ktoré tento stav prináša. Takto mi to vysvetlila iná vydatá priateľka: „Vieš, manželstvo ma zachránilo v problémoch a ťažkostiach, do ktorých by som sa nedostala, keby som sa nevydala.“

Bez manželstva by síce naše srdce bolo ušetrené aj od mnohých zranení a trápení, ale ostalo by prázdne. A čo potom s takým srdcom? Boh nám stvoril dve uši, dve ruky, dve nohy, dve oči, ale len jedno srdce. To naše druhé srdce hľadáme na ceste životom, a keď ho nájdeme, ideme, predáme všetko, čo máme a kúpime si túto vzácnu perlu (porov. Mt 13, 46).

Nevera a jej príčiny
    

Ak sa zhodneme, že najväčšie šťastie na svete je manželstvo, prečo potom dochádza k nevere? Nemusí sa hneď myslieť na mimomanželský vzťah, môže to byť aj jednoduché, ale bolestné vychladnutie sŕdc a vyprchanie nadšenia zo vzťahu. Manželský vzťah nás zasahuje na našom najintímnejšom mieste, preto aj skúsenosť nevery je bolestná, ako keď sa rozbije zrkadlo na tisíc nepravidelných kúskov. Zdá sa, akoby sa už ničím nedalo zlepiť do pôvodného stavu. Prichádzajú na rad slzy, pocity v kvapalnom stave a slová srdca, ktoré nevedia ústa vysloviť.

Každá žena je pre svojho milého princezná. Ostatné ženy a dievčatá sú služobníctvo, maximálne šľachta. Ak má zrazu záujem o inú, príčinou je strata duchovného zraku. Vzťah môže vychladnúť a zovšednieť, keď druhého vnímame už ako prečítanú knihu a zabúdame na hĺbku jeho osobnosti. Môže sa potom stať, že prídeme o diamant, kým sme počítali kamienky. Ak človek zabudne na svoju lásku, prestane sláviť svoj vzťah, vytratí sa výnimočný pocit a človek mylne hľadá nové šťastie inde. Každý vzťah je ako túra v prírode. Začiatok je krásny a zelený. Všade rozkvitnuté stromy a kvety, čerstvá vôňa panenskej prírody. Ako sa ide vyššie, vegetácie ubúda, kvety sa už neukazujú. Pred vrcholom kopca sú už len suché kamene, dusno a horúčosť. Ale všetko to stojí za ten krásny výhľad na vrchole kopca, z ktorého vidieť celú krajinu, a pre tento zážitok vlastne aj dobrovoľne podnikáme také náročné výstupy pre telo a ducha.

Ak človek opustí druhého, hneď ako sa začnú vytrácať kvety z prvotnej fázy, a znova ide na túru s druhým, okradne sa o ten magický pocit z dosiahnutia vrcholu, ktorý nemá cenu. Dá sa len zakúsiť. 

Telo, duch a duša

Sme usporiadaní z troch vrstiev. Telo, duch a duša. Sme kompletní len ako celok týchto zložiek, preceňovanie alebo negatívne nedocenenie jednej z nich prináša pomýlený pohľad na človeka. Aj do manželstva sa zapájajú všetky tri zložky. Telesnú zložku nemusím nikomu vysvetľovať, všetci ak sme úprimní, cítime to opojenie krásou druhej, druhého, magicky sa cítime priťahovaní jej / jeho nádherou a veľmi ľahko nás chytí do siete lásky.

Ďalej je tu citová zložka ducha a naša osobnosť. Cítime dobrú duchovnú „vôňu“ našej nastávajúcej polovičky. Nastupujú sympatie, duchovný „wellness“. A nakoniec naša duša, naše jadro, naše srdce, ktoré ako kompas vie, kto je tá vyvolená, ten vyvolený. Rovnako ako pozitívnych hodnôt v manželstve, tak aj bolestnej nevery sa týkajú všetky tri stránky.

Nevera tela najmenej bolí, lebo vieme, že tu má do činenia aj „chémia“ a niekedy sa človek aj pri najlepšej vôli nevie ovládať a je neverný buď v myšlienkach, zámeroch, alebo aj skutkoch. Horšia je nevera ducha, keď zrádzame našu spriaznenú polovičku a jadro svojej osobnosti svoje srdce delíme s niekým iným. Tento druh nevery najmenej vidieť. Manželia síce ostávajú spolu kvôli deťom alebo životnej situácii, ale už nie sú dve priateľské blízke srdcia. Najhoršia je nevera duše, lebo tu je proces nezvratný. Telo aj duch vedia byť aj „prirodzene“ neverní – niekto iný sa nám páči a je nám sympatický a podľahneme tomuto čaru, ale nevernosť duše je už nevernosťou nášho jadra, je to premyslené, úmyselné rozhodnutie, ktoré ide proti láske a je tou definitívnou smrteľnou ranou.

Ako kandidát kňazstva som mal záverečnú skúšku na získanie fakulty spovedania. Vždy jeden člen z prítomnej komisie teológov sa akoby u mňa spovedal a ja som mal okamžitou reakciou ukázať, či mám schopnosti na túto službu. Predseda komisie mi predložil tento problém. Žijem v manželstve. Milujem svoju manželku, nikdy by som ju nepodviedol. Cez víkend bola firemná oslava, opil som sa, nezvládol som to a strávil som noc so svojou atraktívnou kolegyňou. A komisia čakala na moju reakciu, čo mu poradím. Nemal som čas na rozmýšľanie, mal som hneď reagovať. Vyhodnotil som to ako neveru tela, nie neveru ducha a duše. A poradil som mu, aby napravil neveru tela veľkými prejavmi lásky voči svojej manželke a aby to bola pre neho skúsenosť snažiť sa neprísť o najcennejšieho človeka v živote.

Komisia chcela vedieť, či vidím rozdiel medzi neverou tela, ducha a duše a viem poskytnúť adekvátnu radu. Iné je, keď človek neovládne svoju sexualitu; iné je, keď už má pocity sympatie a zaľúbenosti; a najťažšie je riešiť, keď sa jadro srdca rozhodlo milovať inú, iného. 

Čo so zranením srdca? 

Čo so zlomeným srdcom? Vedci zistili, že zlomené srdce nie je len metafora, ale skutočne je porovnateľné s vážnym fyzickým ublížením a bolesťou. Zlomenie srdca patrí k skúsenostiam krehkých ľudských vzťahov. Každý z nás mal svoju školskú veľkú lásku, ktorá nám neopätovala naše city, alebo sme si prešli vzťahom, ktorý nevyšiel.

Manželské zlomenie srdca je však najhoršie, lebo niekto nám aj verejne pred všetkými našimi priateľmi a rodinou slávnostne sľúbil, že bude vždy stáť pri nás a aj sme jej a jemu naplno uverili, že jeho sľub je trvalý. Pri takejto zlomenosti ostáva zlomený celý človek a je to zranenie, ktoré sa zdá, akoby sa dalo liečiť len tým, ktorý ho spôsobil. „Bola som ochotná za teba schytať guľku. A nakoniec si sa ty stal človekom so zbraňou, ktorá vypálila guľku do môjho srdca,“ tak sa posťažovala priateľka pri bolestnom rozchode.

Boh je prístavom pre zlomené srdcia, nemocnicou, kde sa nám hoja tieto najvnútornejšie rany, a on svojím hlasom pohýna ľudí v ich svedomí, aby napravili škodu, čo spôsobili, aby láska bola vzkriesená. 

Odpustenie, je vôbec možné? 

Odpustenie nikdy nie je ľahké, ale nikdy nie je ťažšie ako pri manželskej nevere. Je vôbec možné, aby nezostala negatívna pachuť sklamania po celý život? Povedz mi, čo som nemala, čo ona mala, že si mi to spravil? Dokedy táto otázka bude rezonovať v našom srdci? Boh bol tiež zranený. Zabili sme mu to najkrajšie v ňom, jeho prejav lásky, keď sa kvôli nám stal jedným z nás, a tak jeho najkrajší dar ostal zranený.

Každý náš hriech, nedostatok lásky v nás zraňuje v ňom tento čistý krásny vzťah ku každému jednému z nás. Jeho odpustenie je úplné. Ako čistý, nový, nepoužitý papier. Nie ako plášť milosti, ktorý len prekryje našu slabosť, ale ako nové srdce, ktoré bije v našej hrudi. Je to vôbec možné? Máme naozaj zabudnúť na našu ranu? Zabudnúť nesmieme. Naše jazvy a hlavne jazvy z lásky sú súčasťou nášho životného príbehu, nás samých. Bojovníci hrdo ukazovali svoje jazvy z bojov. Bol to ich vnútorný poklad, a dôkaz toho, že sa nikdy nevzdali a bojovali za to, čo považovali za svoj ideál.

V Japonsku sa poškodená keramika opravuje zlatom, aby bolo dobre vidieť všetky poškodené časti, lebo sa to nevníma ako vada, ale ako niečo, čo dodáva váze lesk a krásu. Aj naše zranenia sú našimi ozdobami. 

 

Opravdivo niekoho milovať znamená nielen túžiť po tom, aby mu ten druhý bol verný, ale aj osobne sa zaviazať na túto vernosť.

 

Alfred Tennyson

 

Existuje recept? 

Existuje recept, ako sa vyhnúť bolesti z nevery? Netreba prestať žasnúť jeden nad druhým. Princ, ktorý má princeznú, by ju nikdy nevymenil ani za všetky dievčatá kráľovstva, aj keby mohol, lebo vie, že má princeznú. Musím sa priznať, keď som bol tínedžer, tak som trochu závidel iným náboženstvám, napríklad tomu, kde veriaceho človeka čaká 70 panien v raji. Hovoril som si: Tak tomu sa hovorí pravé náboženstvo, nie ako - prepáčte za výraz, ale tak som to vtedy cítil - tá „kŕčovitá, zatuchnutá, katolícka starina“. Ale keď som sa prvýkrát zamiloval, pochopil som, že najväčšie šťastie nie je mať veľa žien, ale stále byť zamilovaný do jednej.

A radosť z darovania srdca jednému človeku a staranie sa o jej srdce, ako keby bolo moje, je neopísateľné a je znakom nebeskej skutočnosti. Problém nie je, že sa ženatým chlapom páčia iné ženy alebo že sú im sympatické – to je normálny proces, že v istom veku, keď vyprchá telesné nadšenie z druhého človeka, tak sa nám zapáči niekto iný. Ale treba mať v srdci jasný kompas lásky, ktorý mi hovorí – moje šťastie je tu vedľa mňa.

Nemusím hľadať inde. Najkrajšie je keď snívame o niekom, kto už leží vedľa nás. Keď ona, on je naším snom. Nie je to tak, že by dosiahnutý vzťah mal byť ako žuvačka. Najprv sladučký, a potom ho máme plné zuby. Práve naopak, žuvačka podporuje žuvaním činnosť mozgu, preto ju žujeme, nie kvôli počiatočnej sladkosti. Aj manželský vzťah nebudujeme kvôli počiatočnej fáze zaľúbenosti, ale kvôli trvalému pocitu radosti niekomu patriť, byť chránený a milovaný.