Manželskou vernosťou budujeme Božie kráľovstvo

Otázka manželskej vernosti je veľmi pálivá. Sme svedkami toho, že viac ako polovica manželstiev sa rozpadáva. V spoločnosti sa uvažuje o rozličných príčinách tohto javu, najčastejšie sa poukazuje na ekonomické faktory. Najnovšie pozorujeme trend rozvody bagatelizovať. Kde hľadať príčiny tohto negatívneho javu?

Ako muža a ženu ich stvoril
Vo Svätom písme čítame: „Tu k nemu pristúpili farizeji a pokúšali ho: Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny? On odpovedal: Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal:

'Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele'? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.

Povedali mu: Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?  Odpovedal im: Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak.  A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží" (Mt 19, 3 - 9).

V Ježišovej dobe neboli muži a ženy považovaní za rovnocenných. Žena bola často vnímaná ako tovar, ktorý môže rodina výhodne speňažiť. Niečo podobné bolo aj u našich predkov.

Dodnes hovoríme, že muž sa žení, ale žena sa vydáva. „Nemuží“ sa, ale „vydáva“. Je to taký pozostatok z čias, keď sa dievčatá vydávali ako protihodnota k peniazom či tovaru. V slovenskom preklade Svätého písma máme takú peknú slovnú hračku: „preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža“ (Gn 2, 23).

Spisovateľ Ľubomír Feldek text parafrázuje, keď hovorí: „Bude mu žena.“ Ježiš na tú čudnú otázku farizejov odpovedá jasne: Muž a žena sú si rovní a patria k seba. Muž je žene mužom a žena je mu ženou. Nie je jeho majetkom.

Manželstvo je Bohom chcené a chránené spoločenstvo. Medzi pokrstenými je sviatosťou. Priepustný list, ktorým sa farizeji oháňali, slúžil na ochranu ženám, ktoré boli od mužov prepustené. Robil ženu slobodnou a mohol jej zachrániť život, keď ju podozrievali z cudzoložstva a hrozilo jej kameňovanie.

Úcta je viac ako tolerancia
Manželia si pri sobáši sľubujú: „Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“ Milovať mladého a krásneho človeka je pomerne jednoduché, horšie je to už s úctou. Úcta je totiž oveľa viac ako tolerancia.

Sme svedkami toho, že v mnohých manželstvách sa žije tzv. tolerantný spôsob spolužitia. V praxi to často znamená, že manželia sú spolu len zo zotrvačnosti, respektíve pre to, že si nevedia predstaviť delenie majetku v prípade rozvodu. Niekedy sú v tolerantnom vzťahu vraj kvôli deťom, lebo im nechcú ublížiť.

Tolerantný vzťah znamená, že sa ráno pozdravia a v nedeľu možno spolu s deťmi aj zasadnú k spoločnému stolu. Ale inak si každý žije svoj vlastný život. O úcte tu nemôže byť ani reči. Len ten, kto iného naozaj miluje, si ho ctí a ctiť si druhého znamená chcieť preňho dobro. Manželský sľub je záväzok obetavej a trvalej lásky.

Niekedy som na pochybách, či si snúbenci, ktorí si želajú, aby sa pri sobáši čítalo „to o tej láske“ (porov. 1 Kor 13), aj uvedomujú, aké zodpovedné sú slová apoštola Pavla o láske.

Obetavá láska vždy pozerá dopredu. Budem ťa milovať po celý svoj život, a to aj vtedy, keď si to nezaslúžiš, keď toho nebudeš hoden (hodna). Budem ťa milovať aj vtedy, keď ma ty už nebudeš chcieť milovať, hoci ma to bude bolieť.

Ak ma zraníš, odpustím ti, ak odídeš, budem na teba túžobne čakať. Znamená to tiež, že v manželstve chcem byť stále vynaliezavý (á) v tom, ako si ťa uctiť, ako ti prejaviť, že mi na tebe záleží. Budem sa pre teba obetovať, aj keď viem, že niekedy to bude veľmi ťažké.

Základom úspešného vzťahu je viera
Predpokladá sa, že kresťanské manželstvo vzniká medzi dvomi veriacimi ľuďmi. Viera nám dáva odvahu a posilňuje nás. „Spravodlivý bude žiť z viery,“ hovorí apoštol Pavol (Gal 3, 11). Základom úspešného vzťahu je viera.

Viera v Boha, ktorá je predovšetkým dôverou. Vo viere a v dôvere je potrebné začať aj manželský život. Mladým ľuďom musíme ponúkať túto cestu, aby mali odvahu urobiť zodpovedné rozhodnutie ako krok pevnej viery. Som síce slabý, ale dôverujem Pánovi, že ma vždy podrží a bude so mnou jeho požehnanie.

Mladí ľudia, ktorí žijú v tzv. manželstve na skúšku, akoby nestáli pevne na nohách. Ak sa potom po rokoch rozhodnú zosobášiť, tak to často býva len úradné potvrdenie takéhoto nerozhodného stavu.

Ako žili dovtedy - ani mastno, ani slano, tak potom prežívajú aj v manželstve. Pán od nás ale požaduje jasné rozhodnutie. Buď áno, alebo nie. „Ale vaša reč nech je ,áno – áno' , ,nie – nie'. Čo je navyše, pochádza od Zlého.“ (Mt 5, 37). Ako by Boh mohol požehnať niečo, čo je proti nemu samému? Nemôže dať svoj súhlas s našou polovičatosťou.

Keby kňaz išiel do kňazstva s tým, že uvidí, či ho to bude baviť a ako to nakoniec všetko dopadne, nemohol by zažívať Božie požehnanie a nebol by šťastný, veľmi rýchle by vyhorel. Manželský sľub preto musí byť odvážny, jasný a rozhodný. Idem do toho na plný plyn a nebudem sa obzerať späť.

Viera bez skutkov je mŕtva
„Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru“ (Jak 2, 18). Ak urobíme rozhodnutie vo viere, potom je potrebné, aby sme mu zostali verní životom – myšlienkami, slovami i skutkami. Keď sa rozhodnem pre život s jednou ženou či jedným mužom, musím to mať stále pred očami. Musím si strážiť všetky prístupové cesty, aby boli otvorené len pre dobro, aby sa cez ne nevkrádal hriech.

Islam napomohol manželskej vernosti veľmi radikálne: nariadil, že ženy musia byť na verejnosti zahalené. Zahalená moslimská žena sa ukazuje v celej svojej kráse a príťažlivosti len pred svojím mužom, pred zrakmi iných zostáva zahalená.

Pán chce, aby sme boli zodpovední, ale slobodní. Múdra kresťanská žena nebude svoje telo vystavovať na obdiv celému svetu. Ak je vydatá, podriadi sa v duchu slov svätého Pavla svojmu mužovi. Len pre neho už bude chcieť byť krásna a príťažlivá.

Muži si zas musia postaviť pomyselnú stráž k svojim zmyslom. Často sa spovedáme, že sme mali zlé, hriešne myšlienky. Myšlienka, nech by bola akákoľvek, sama osebe nie je hriešna, a to ani vtedy, keď vchádza do našej mysle.

Hriešnou ju robím ja sám, ak ju takú potom zo seba vypustím (porov. Mk 7, 15). Pri hriešnych myšlienkach múdro radí páter Jozef Hegglin: „Ak ťa prepadnú hriešne myšlienky, pozvi ich k sebe, aby si im mohol povedať: ,Ďakujem, nemám záujem' a poslať ich preč také, aké prišli.“

Dôležitou bránou duše sú zmysly. V tomto prípade, ak to nejde po dobrom, Ježiš odporúča radikálny prístup - odťať, vylúpiť. Ak neviem odolávať pokušeniam z televízie, internetu a podobne, tak sa ich musím zbaviť radikálne – odstrániť ich zo života. Česi majú príslovie: Když seš sláma, nelez k ohni! Utiecť nemusí byť vždy prejavom zbabelosti. Staré latinské príslovie hovorí: In fuga salus! – V úteku je spása!

Ťažko na cvičisku – ľahko na bojisku
Seminaristi sa na kňazstvo pripravujú minimálne šesť rokov, niekedy i viac. A aj potom je potrebná permanentná formácia, osobné ľudské i duchovné dozrievanie.

Je naivné myslieť si, že na manželstvo sa dá pripraviť niekoľkými sedeniami v rámci predmanželskej náuky. Na dobrý manželský, kňazský alebo rehoľný život sa pripravujeme v podstate od narodenia.

Ak sa niekto nenaučí vážiť a ctiť si svojich rodičov či súrodencov, ťažko môžeme očakávať, že bude úctivý a citlivý voči svojmu životnému partnerovi. Výchova v rodine, cvičenie sa v čnostiach, pestovanie dobrých návykov a rozvíjanie osobných talentov je predpokladom úspešného zvládnutia života.

Potom je to, samozrejme, vzájomné spoznávanie sa medzi obomi partnermi. Nikdy nemôžeme povedať, že už máme vyhrané. Celý život totiž zápasíme o dobro.

Každý sebazápor, každá obeta v prospech toho druhého je pre vzťah veľkým požehnaním. Ak nechcem byť sklamaný, nesmiem mať od druhého príliš veľké očakávania a budem na neho náročný maximálne do tej miery, do akej som náročný na seba. Na manželstvo sú vždy dvaja a ani jeden z dvojice nikdy nie je dokonalý.

Aj keď sme vekovo a intelektuálne zrelí, neznamená to, že sme už zrelí aj emocionálne a nenesieme si do spolužitia žiadne zranenia. Tvoj partner môže byť dobrý človek, ale ak vo svojom doterajšom živote zažíval nedostatočné prejavy rodičovskej lásky, musíš počítať, že v sebe bude mať mnohé zranenia a bude si to od teba vyžadovať veľa trpezlivosti a najmä veľa konkrétnych prejavov lásky a úcty.

Vydávať svedectvo nie je hanba
Jednou zo základných túžob človeka je túžba po šťastí. Skutočné šťastie je však až to, ktoré zakusujeme v závere nášho života, vtedy, keď sa obzrieme naspäť a vidíme, že to malo zmysel.

To je šťastie, ktoré nám už nik nemôže vziať. Nie je to len chvíľkový zážitok. Až v starobe sme schopní poctivo dosvedčovať iným hodnotu vlastného života.

Mnohí manželia nadobudnú pocit, že v starobe už nie je potrebné vyjadrovať si lásku a úctu aj navonok. Niekedy sa za to aj hanbia. Nemali by však zabúdať, že ak aj po štyridsiatich či päťdesiatich spoločných rokoch sa na verejnosti držia za ruky, objímu či pobozkajú, vydávajú krásne svedectvo o tom, že sa to naozaj dá – žiť v láske a vernosti po celý život. Svedectvo je vždy povzbudivé a motivujúce.

Mladých ľudí je potrebné povzbudzovať a motivovať. Lepšie je vyzdvihnúť príklady pekného rodinného života ako lamentovať nad nezdarmi a zlyhaniami. Príčiny rozpadu manželstiev a rodín nehľadajme v ekonomických ukazovateľoch.

Sú v nás, v našich konkrétnych postojoch, v tom, ako máme postavený rebríček hodnôt. Či berieme život len ako ponuku rozličných zážitkov, alebo ako výzvu napĺňať a uskutočňovať Božiu vôľu a napomáhať tak pri budovaní Božieho kráľovstva.