Materstvo vždy spájajme s otcovstvom

Boli sme s partiou na bardejovskom jarmoku. Vtom k nášmu stolu pristúpila moja známa s osemročnou dcérkou, chceli ma pozdraviť. Jeden z mojich priateľov sa naklonil k dievčatku a spýtal sa: A ocka máte kde? Jeho ste na jarmok nezobrali? Nachvíľku nastalo ticho a do toho ticha som skoro šeptom povedal: Otecko tu nie je, pred pár rokmi im zomrel.

Večer sme sa k tej situácii ešte raz vrátili. Priateľovi to bolo veľmi ľúto. Ale vo mne viac ako to faux pas rezonovalo iné – že len urobil to, na čo sme mnohí zabudli. Pýtať sa: A čo otec?

Neraz totiž počujeme rozprávať len o právach a rozhodnutiach ženy. Je síce pravda, že to ona vie, čo prežíva. To ona nosí plod vo svojom tele, to ona podstupuje riziko. To jej telo sa mení a mení sa aj jej život – materstvom preberá zodpovednosť, odkladá svoje sny.

Žiaľ, popri týchto pravdách sa akosi vedome či nevedome prehliada, že s materstvom a dieťaťom je vždy spojené aj otcovstvo. Nie je a nemalo by byť všetko len na tele a srdci ženy. Akíkoľvek my muži sme a čokoľvek sme nezvládli, aj v nás je niečo, čo sa pri dare dieťaťa prebúdza.

SRDCE OTCA

Asi najsilnejšie to vidieť v príbehu kráľa Dávida v Druhej knihe Samuelovej v 12. kapitole. Po tom, čo prorok Nátan odhalí Dávidove zločiny, Písmo hovorí: „Pán však udrel dieťa, ktoré Dávidovi porodila Uriášova manželka, a ochorelo. Dávid prosil Boha za chlapca, Dávid sa prísne postil, a keď prišiel (domov), ležal celú noc na zemi.“

Nenechal sa zdvihnúť zo zeme. Ani s nimi nejedol. Keď sa neskôr dozvedel o smrti chlapca, začal žiť nanovo. Jeho okolie to nechápalo, ale Dávid má jasno: „Kým chlapec žil, postil som sa a plakal som, lebo som si vravel: Ktovie, azda sa Pán zmiluje a chlapec ostane nažive.“ A celá stať sa končí slovami: „Potom Dávid tešil svoju ženu Betsabe, vošiel k nej a spal s ňou. I porodila syna, ktorého nazval Šalamúnom: Pán ho miloval.“

Aj keď kráľa Dávida si mnohí spájajú s jeho nezvládnutou sexualitou (hriechom s Betsabe), neľudskosťou a krutosťou (dáva zabiť Uriáša) a so snahou udržať si za každú cenu popularitu dobrého a starostlivého kráľa (keď si po smrti Uriáša berie Betsabe k sebe), nemali by sme ostať len pri tom.

Áno, takú má minulosť. Ale sledujme ho pozorne ďalej. Ako prežíva otcovstvo, ako žije svoj vzťah k Betsabe? Trápi sa pre chlapca a jeho chorobu. Postí sa, modlí sa. Nie je schopný robiť nič iné. Jeho syn je chorý a on to intenzívne prežíva v sebe i navonok. A keď jeho syn umrie, neostáva v depresii, neupíja sa v žiali. Postaví sa ako muž a vie, že jeho miesto je po boku ženy, ktorá svoju bolesť a trápenie vylieva v jeho náručí.

PRÍTOMNOSŤ OTCA

Ak teda premýšľame o materstve, spájajme ho hneď aj s otcovstvom. Boh na splodenie dieťaťa, a tým na rodičovskú úlohu, vybral dvoch. Muža a ženu. My sme, nevedno prečo, muža a ženu oddelili, a tým sme oddelili aj otca a matku, a tak sa, samozrejme, žena môže cítiť zavalená a preťažená rodičovskou úlohou. Dostali sme ju pred neľahké rozhodovanie a do náročnej situácie.

Ako v knihe Prítomný otec podčiarkuje kňaz Juraj Sedláček, neocitli sme sa na rovnakej štartovacej čiare. Myslím, že to pri téme otcovstva a vnímania rodičovstva platí dvojnásobne. Nie, nie sme všetci rovnako nastavení prorodinne a ani prorodičovsky.

Nie, nie sme všetci muži pripravení prevziať otcovskú zodpovednosť. A to z rôznych dôvodov. No napriek tomu by sme mali chcieť, aby sa s nami rátalo! A to nielen v ekonomických záležitostiach, ale aj pri formácii a výchove. Ak sa hovorí mama, povedzme vždy aj otec. Ak sa pozeráme na matku, neprehliadajme ani otca!

ZRKADLENIE OTCA

Keď sa ma niekto opýta, aké boli prázdniny, okrem iného by som povedal, že to bol čas, keď som mal možnosť vnímať naživo vzťahy otca so svojimi deťmi. Za všetko spomeniem jednu situáciu z tohtoročnej dovolenky. Dvanásťročný syn na otázku, či zostane na večernej párty, odpovedal: Nie, môj ocko sa dnes necíti dobre a ja sa musím oňho postarať.

A fakt, ten chlapec si vypýtal od čašníkov tanier s jedlom a odniesol ho cez celý rezort na izbu otcovi. Prečo? Či nie preto, že jeho láska bola zrkadlením, odpoveďou na tú otcovu?