Matka Božia nám pomáha porozumieť bolesti

Už druhý deň vás bodá v bruchu a začínate byť nervózni. Nechcete však s takou maličkosťou hneď utekať k lekárovi, takže sadáte k počítaču a do vyhľadávacieho okna píšete svoje príznaky. Stlačíte kláves enter.

Odkazy sa mihajú pred očami, rýchlo preskakujete z jedného na druhý. Podozrenie silnie. S novými informáciami zadávate otázku presnejšie. Prichádza vám nevoľno. Áno, presne tento príznak odborníci vo virtuálnom priestore tiež opisujú. Za desať minút nie je pochýb o tom, že situácia je vážna. Vyzerá to na rakovinu v pokročilom štádiu.

Ak ste niekedy prešli podobným strastiplným hľadaním diagnózy svojich problémov, viete, že internet vie človeka poriadne vydesiť. Experti hovoria dokonca o novej odrode hypochondrie, ktorú spôsobila všeobecná digitálna dostupnosť zdravotných informácií.

Keď si nabudúce diagnostikujete chorobu, ktorej názov sa bojíte i vysloviť, môžu vás trochu upokojiť aktuálne závery štúdie austrálskych vedcov: „Doktor Google“ sa vo väčšine prípadov mýli.

Bolesť sa usilujeme odstrániť

„Kým klasický hypochonder si potvrdzoval najhoršie možné scenáre vývoja svojich problémov v lekárskych encyklopédiách či u priateľov, kyberchonder na to využíva oceán digitálnych informácií,“ napísal náš súčasník. V ďalšom postrehu toho istého autora je návrh.

Ľudstvo sa sťahuje na inú planétu a smie si so sebou vziať len tri svoje najdôležitejšie vynálezy. Vy môžete rozhodnúť ktoré. Takže? Vaše návrhy sú rozhodne zaujímavé. Elektrický prúd a antibiotiká sa budú hodiť.

Avšak Homo sapiens si už viac ako pol druha storočia celkom bezmyšlienkovite užíva výhody objavu, bez ktorého by bol jeho život oveľa väčším utrpením - vedeckého poznania, ktoré nám umožňuje tie najstrašnejšie chvíľky jednoducho prespať. Áno, reč je o anestézii.

Mnohí presne nechápali, ako vlastne navodenie stavu bezvedomia na operačnom stole funguje. Teraz to vďaka dvom americkým vedcom vieme a na novú planétu môžeme letieť nielen bez strachu z bolesti, ale aj múdrejší.

Kresťania pod Tatrami nehľadali na Kalvárii len anestéziu na svoje bolesti, krízy, utrpenia, ale prijali Sedembolestnú Pannu Máriu a od nej čerpali silu niesť svoje kríže.

Matka Cirkvi

Katechizmus Katolíckej cirkvi učí: „Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný ,prostredník medzi Bohom a ľuďmi̒ (1 Tim 2, 5).

Keďže sa však vo svojej vtelenej osobe ,určitým spôsobom zjednotil s každým človekom̒, ,dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve̒. Chce totiž do svojej vykupiteľskej obety zapojiť aj tých, ktorí okusujú jej dobrodenie ako prví.

To sa vo vrcholnej miere uskutočňuje v osobe jeho Matky, ktorá je s tajomstvom jeho vykupiteľského utrpenia spojená vnútornejšie než ktokoľvek iný: ,Kríž je jediný a pravý rebrík do raja a okrem neho niet iného, po ktorom by sa dalo vystúpiť do neba̒“ (KKC 618).

Ježiš z výšky kríža sa pozerá na Máriu, oslovuje ju žena (matka živých) ako v Káne Galilejskej, ukazuje na milovaného učeníka a hovorí: „,Žena, hľa, tvoj syn!´ Potom povedal učeníkovi: ,Hľa, tvoja matka!´“ (Jn 19, 26 - 27). Všimli ste si? Pannu Máriu ani Jána neoslovuje ich menami.

Mária je nová Eva, ktorá v spojení s novým Adamom a jemu podriadená je povolaná, aby bola ako matka prostredníčkou v diele vykúpenia. A evanjelista je tam ako verný učeník, ako predstaviteľ všetkých tých, ktorí majú od tejto chvíle až do konca vekov uveriť v Ježiša Krista.

Pánove slová - slová Boha, a preto aj slová stvoriteľské, ktoré sú základom sveta - uskutočňujú to, čo v skutočnosti znamenajú. Od tejto chvíle je Mária matkou všetkých, ktorí patria a budú patriť do Cirkvi: Mater Ecclesiae, ako ju nazval Pavol VI. na konci Druhého vatikánskeho koncilu.

Jej lono vydalo plody nového materstva: duchovné, ale aj ozajstné; bolestné, pretože sa v tej chvíli naplnili prorocké slová starca Simeona: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35).

Zverení láske Panny Márie

Pápež Benedikt XVI. na generálnej audiencii 2. januára 2008 povedal: „Z kríža Ježiš zveril Matku každému svojmu učeníkovi a zároveň každého učeníka zveril láske svojej Matky. Evanjelista Ján uzatvára stručné a podmanivé rozprávanie slovami: ,A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe´ (Jn 19, 27). Tak znie preklad gréckeho textu eis tá idia, prijal ju do svojej vlastnej reality, svojho vlastného bytia.

Stáva sa súčasťou jeho života a oba tieto životy sa prestupujú; a prijatie (eis tá idia) do vlastného života je Pánovou poslednou vôľou. Vo vrcholnom momente splnenia svojho mesiášskeho poslania Ježiš necháva každému zo svojich učeníkov ako drahocenný dar svoju vlastnú Matku, Pannu Máriu.“

Isté židovské príslovie hovorí: „Boh nemôže byť všade, preto stvoril matky.“ Dúfam, že túto pravdu väčšina z nás aspoň v ranom detstve osobne prežila. Z duchovného hľadiska by som slovo „stvoril“ nahradil slovom „splodil“ a slovo „matky“ by som nahradil slovami „svojho Syna Ježiša Krista“, pretože splodil svojho Syna Ježiša Krista.

A my skrze slová Svätého písma, sviatosti, pokánie, modlitby i živé spoločenstvá a cez plnenie Božej vôle sme v Ježišovi Kristovi a on je v nás, a to všade tam, kde k tomuto stretávaniu a naplneniu dochádza. Skrze duchovný rozmer Kristus vstupuje aj s nami do veľmi blízkych, ba až pokrvných väzieb.

Hlavný koncilový dokument Lumen gentium hovorí: „Ježišova Matka tu na zemi svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy“ (LG 68).

Na Sedembolestnú Slováci oddávna upierali svoj zrak a v jej ochrane a pomoci mnohí riešili svoje ťažkosti, bolesti a utrpenia nielen ako anestéziu na mnohé nástrahy, kríže, krízy, ale tým, že ju podľa evanjelia vzali k sebe, do svojho života, aby im pomáhala prejsť utrpením, ktorému sa nedá vyhnúť.  

Život nie je hra

V jednom príbehu žil, už je to veľmi dávno, vynikajúci lovec. V mladosti lovil sám a bol hrdý, že skolil hyenu, slona i leva. Vlastne ulovil každé zviera, ktoré sa rozhodol. Až raz počul o magickom, neobyčajnom zvierati, ktoré nikto ešte neulovil. Hon na toto zviera sa stal jeho životným cieľom a skúškou loveckých kvalít.

A pretože bol vynikajúcim lovcom, vystopoval ho, nastražil naň pascu a chytil. Keď si išiel pozrieť úlovok, zarazil sa. Zviera chytené v pasci na neho totiž prehovorilo ľudskou rečou: „Myslíš, že si vynikajúci lovec, ale si príliš pyšný a nevidíš, že polapiť ma nebola tvoja najväčšia životná skúška. Vidím, že sa ma chystáš zabiť. Keď to však urobíš, tvoja matka zomrie spolu so mnou.“

Lovec odpovedal zvieraťu: „Nemusím ťa zabíjať, stačí, že som ťa chytil. Otvorím pascu a dám ti slobodu.“ A zviera na to: „Môžeš ma pustiť z pasce, ale keď to urobíš, tvoj otec v tom okamihu zomrie.“

Mladý lovec stál pred najťažšou skúškou svojho doterajšieho života. A teraz si predstavte, že tým mladým lovcom ste vy. Máte na výber.

Smrť alebo sloboda? Matka alebo otec? Sofiina voľba, ktorá pretrváva. Odpovedali ste si aspoň v duchu na otázku? Ak nie, urobte to. Ak už nemáte rodičov, predstavte si dobu, keď ste ich mali. Predstavte si seba na prahu dospelosti, ako stojíte pred rodinou a musíte svoju voľbu nahlas vysloviť.

A presne túto hru hráme. Hru na porovnávanie a poznávanie kultúrnych rozdielov. Väčšina z opýtaných by zviera pustila na slobodu. Ak vám tiekli v duchu slzy, alebo dokonca naozaj, je to dobre. Deti vraj pri tejto skúške tiež plačú.

Plakal aj mladý lovec. Hlasno nariekal deň i noc, až ho počuli ľudia z jeho dediny a ráno ho premoženého žiaľom našli pri pasci so zvieraťom. Obstúpili zviera a spoločne ho ukameňovali.

Tak deti neplačte a utrite si slzy. Nezomrela ani mama, ani otec mladého lovca. Dokonca nezomrelo ani zviera. Bolo predsa rozprávkové. Jeho kúsok zostal v každej z týchto postáv. A potom v ich deťoch a v deťoch ich detí.

Čiastka je v každom z nás a občas nás postaví pred neľahké rozhodovanie, ktoré nám prináša bolesť a trápenie. A v takej chvíli je potrebné požiadať o pomoc. Nenechať to bremeno pre seba. Rozdeliť sa o svoju bolesť a prijať pomoc ostatných.

Prijmime pomoc

Problém mnohých dnešných ľudí je úplne inde. Pýtajú sa: „Môže existovať Boh, keď sa dejú také nespravodlivé krutosti?“ A na túto otázku spravidla majú pre seba i druhých pripravenú aj odpoveď: „Nie, nemôže!“

Je ťažké zostať bez jednoznačných, lacných či predpojatých odpovedí. Je ťažké ďalej prechádzať duchovnými zápasmi a napriek všetkému, čo sa stalo, čo sa deje a stane sa, smerovať k pokániu. Nie preto, aby sme nezomreli, ale aby sme boli z Božej lásky ospravedlnení a vykúpení.

Pokánie je totiž jediná zmysluplná cesta, ktorou sa síce nevyhneme tragédii smrti, ale pokračuje ďalej až za roh, kam už nevidíme, až do večného života. Krv obety Ježiša Krista bola preliata za nás. Súčasní kresťania používajú objavy doby, len aby nebolelo.

Poruke majú analgetiká a rôzne iné akože medikamenty, ktoré omámia, „ohlupujú“ - a na chvíľu je dobre. Na plagátoch v čakárňach ordinácií sme niekedy mohli vídať nápis: „Daruj krv - daruješ život.“

Z hľadiska teológie by túto výzvu bolo treba pozmeniť takto: „Prijmi krv - krv Kristovu - prijmeš život - život večný.“ Ježišova krv je kompatibilná so všetkými krvnými skupinami človeka. 

Kresťan spod Tatier, z výšky kríža prijmi dar od Ježiša: „Hľa, tvoja matka!“ (Jn 19, 27). A v pozemskom živote vezmi k sebe Sedembolestnú Pannu Máriu, aby ťa previedla slzavým údolím a priviedla k svojmu Synovi na celú večnosť.