Mlčiaci Ježiš nás oslovuje

Aj keď mlčanie nie je štandardným prejavom v komunikácii dvoch či viacerých ľudí, má svoje opodstatnenie a je osožné takýto spôsob vyjadrovania akceptovať. Zvykli sme si, že na všetko musí byť odpoveď. Opak je však pravda. Kristus, ktorý na položenú otázku ostáva v pozícii mlčiaceho, je toho svedectvom.

Mlčanie ako svedectvo Kristovho poslania

Verejné trojročné obdobie Ježišovho účinkovania sledujeme v jeho vzťahoch voči svojim učeníkom a ľudu, ktorý za ním prichádzal z viacerých a rôznych pohnútok, ako čas naplnený ohlasovaním Božieho kráľovstva, ktoré má odlišný charakter ako ktorákoľvek pozemská forma vládnutia.

V prítomnosti Piláta vyzná: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom“ (Jn 18, 36).

Boží Syn ohlasuje kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja. Okolnosti, ktoré spôsobujú zajatie Ježiša, sú sprevádzané najskôr zradou jedného z najbližších učeníkov – Judáša a následným vypočúvaním pred veľradou. Kristus sa ocitá zoči-voči krivým obvineniam, ktoré sú produktom ľudskej zloby a pokrivenej pravdy.

Tí, ktorí sa mali zasadzovať za naplnenie spravodlivosti, odrazu šliapu po hodnotách pravdy a vernosti, ku ktorým mali privádzať aj druhých. Zlo v srdci človeka spôsobuje zapretie vlastnej identity.

Ako inak nazať skutočnosť, že Ježiša z rozhodnutia celej veľrady, ktorej súčasťou boli veľkňazi so staršími a zákonníkmi (porov. Mk 15, 1), odviedli a odovzdali rímskemu prefektovi Pilátovi, ktorý bol správcom provincie Judea?

V tejto situácii kladie Pilát niekoľko otázok človeku, s ktorým ho nespája ani náboženská blízkosť, ani spoločenská príslušnosť, ale voči ktorému musí zaujať postoj, lebo tak to očakávajú poprední predstavitelia vtedajšieho náboženského života.

Zvláštna situácia: rímsky prefekt – pohan má riešiť náboženský spor židovského spoločenstva. Evanjeliá podávajú opis udalostí, ktoré zasiahli do života samotného Ježiša Krista, ale rovnako intenzívne sprevádzajú vo svojich dôsledkoch aj život prvotného cirkevného spoločenstva.

Pri pozornejšom sledovaní tejto udalosti, keď je Ježiš vypočúvaný pred Pilátom, môžeme si všimnúť jednu zvláštnu vec. Zaujme nás Kristovo mlčanie. Ježiš ostáva v istej chvíli ticho. Zdá sa, že aj samotný rímsky prefekt je zarazený. Možno očakával intenzívnu obhajobu, vysvetľovanie a motívy, pre ktoré Ježiš učil a konal tak, ako ho poznávali, ale opak sa stáva pravdou.

Veľkňazi mnoho žalovali na Ježiša a v tej situácii Pilát kladie otázku: „Nič neodpovieš?“ (Mk 15, 4). Evanjelista Marek uvádza konštatovanie stavu: „Ale Ježiš už nič nepovedal“ (Mk 15, 5). Nastáva ticho, ktoré prekvapí mnohých.

Zároveň je to ticho, ktoré oslovuje. Čím? No práve tým, že v očakávaní znejúceho slova sa neudeje nič mimoriadne: Kristus mlčí. Aj keď nepoznáme podrobnosti, môžeme vysloviť domnienku, že takéto ticho mlčania vzbudzuje mnohé otázky.

Keď Boh vypovedal svoje Slovo (porov. Jn 1, 1), nastal trvalý dialóg Božej dobroty a lásky k svojmu stvoreniu. V Liste Hebrejom čítame: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2).

Kristovo mlčanie pred Pilátom je jedným zo spôsobov, ako sa Boží Syn prihovára nielen svojim súčasníkom, ale aj ľuďom dneška. Ticho večného Slova, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami, vo chvíli výzvy na odpoveď na otázku Piláta sa javí ako protirečivý paradox k svedectvu pravdy, kvôli ktorému prišiel na tento svet.

Evanjelista Ján cituje Pánove slová: „Ja som sa nato narodil a nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“ (Jn 18, 37).

Mlčanie vyjadruje istotu pravdy a vernosť slovu

Ježiš nereagoval na obvinenia falošných svedkov, ktoré boli protirečivé a absurdné (porov. Mk 14, 55 – 61). Kristovo verejné účinkovanie je naplnené ohlasovaním pravdy o Bohu a človeku, ale predovšetkým o plnosti života v Božom kráľovstve.

Ťažko sa prijímalo nové učenie; kládlo náročné požiadavky na osvojenie si nových spôsobov konania a na prijatie Božích noriem. Všetci si uvedomujú, že Kristovo učenie má moc, lebo on nekoná ako zákonníci, ale koná v pravde a dosvedčuje slová skutkami milosrdnej lásky.

Odporcovia novej náuky zaslepení zlobou nechcú poznať pravdu, tá ich ani nezaujíma. Zaujatosť voči človeku môže vzbudzovať nevôľu a odmietanie aj voči slovu, ktoré ohlasuje.

Akí sme si v mnohom podobní s ľuďmi Kristových čias. Ježiš si bol vedomý neúprimnosti sudcov, ktorí svojím spôsobom plnili objednávku spoločensky vplyvných ľudí, ktorí sa cítili ohrození. Nevedno čím. Vlastne áno – ohrození neschopnosťou poznať a prijať pravdu o sebe samých.

Toho, kto im ponúkal nové poznanie v pravde, neprijali. Kristus im nastavil zrkadlo; charakter trpiaci samoľúbosťou nebol schopný prijať pravdu seba samého a z toho dôvodu vznášali obvinenia. Im – mocným neprekáža, že sú krivé a falošné. Veď stále platí: „Kto chce biť, palicu si nájde.“

Keď veľkňaz položil Ježišovi konkrétnu otázku požadujúcu odpoveď na to, či je Mesiáš, vydal svedectvo o mesiášskej dôstojnosti (porov. Mk 14, 62), ktorú zhromaždený ľud prijal ako rúhanie, pretože použil vzorec, ktorý naznačoval, že sa považoval za samotného Boha. Je logické, že vinníci sa snažia vysvetľovať a nespravodlivo obvinení sa usilujú brániť.

Ježiš sa nebráni a nemá ani obhajcu. Obhajobou hlásanej pravdy sú skutky, ktoré koná. V Jeruzaleme na sviatok Posvätenia chrámu, keď Židom hovorí, že je Božím Synom, no odmietajú ho, vydá svedectvo: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a vedeli, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!“ (Jn 10, 37 – 38)

Dejiny vykúpenia a spásy ľudstva majú svoju podobu v prejavoch nielen Kristovho života, ale všetkých, ktorí sa zúčastňujú na zrade, odsúdení, mučení a ukrižovaní od chvíle, keď Ježiš vstúpil do Jeruzalema, až po Veľký piatok. Ak ľudia lační po krvi Mesiáša kričia, volajú; Boží Baránok v tichu prijíma odsúdenie.

My kresťania týchto dní, tejto doby, potrebujeme sa zastaviť, aby sme porozumeli zvláštnemu tichu, ktoré pramení v nekonečnej láske Boha. Takéto ticho, bez najmenšieho náznaku niečo vysvetliť či povedať, je pre zúčastnených ich vlastnou porážkou.

Kristov príbeh začínajúci sa Kvetnou nedeľou, ku ktorému sa Ježiš približoval po celý čas verejného účinkovania, je tragickým paradoxom, keď si uvedomíme, že človek, ktorý konal dobro, je považovaný za nebezpečného, a človek, ktorý konal zlo (prepustený Barabáš), sa považuje za hodného slobody.

Kristus, ktorý kriesil mŕtvych, oslobodzoval od nadvlády diabla, je obvinený z rúhania a odsúdený na smrť. Človek, ktorý vraždil a bol za to odsúdený, má byť oslobodený; stále môže byť „užitočný“ pre zlo.

Pilátova snaha o záchranu Ježiša sa skončila fiaskom; bol presvedčený o jeho nevine, ale dav si vyžiadal prepustenie zločinca; spravodlivý nedostal šancu, aby bol pozbavený krivého obvinenia.

Zaiste, všetko v Božom pláne spásy má svoje miesto a aj udalosti, o ktorých uvažujeme, majú význam pre kresťanov týchto dní, ak úprimne pristúpime ku Kristovi a budeme dobrými žiakmi v jeho škole, škole jednoduchosti, pokory a mlčania.

V tichu majú pôvod správne rozhodnutia

Svätý Ignác Antiochijský napísal list Cirkvi v Efeze v situácii, keď už bol odsúdený na smrť, a zastávku v Smyrne využil aj na povzbudenie veriacich v tomto spoločenstve.

Veriacich povzbudzuje: „Je lepšie mlčať a byť, ako hovoriť a nebyť. Je dobré sa učiť, ak ten, kto hovorí, podľa toho aj koná. Je tu jeden Učiteľ, ktorý hovoril a všetko sa stalo; to, čo urobil v tichosti, je hodné svedectva Otca“ (Ignác z Antiochie, List Cirkvi v Efeze, 15, 1 – 2).

Všetky dôležité udalosti v dejinách spásy sú sprevádzané posvätným tichom a mlčaním. Boh ani dnes nevstupuje do ľudského srdca s lomozom, ale zaujme srdce človeka v tichu tvorivej lásky, ktorá dáva plný zmysel každému konaniu, v ktorom sa človek spája s Bohom.

Osvojme si múdrosť, ktorú nachádzame v Knihe Kazateľ: „Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť“ (Kaz 3, 7). Uvedomujme si, že nie všetko si vyžaduje našu okamžitú reakciu. Nepokladajme sa za takých dôležitých, že na všetko máme odpoveď a poznáme riešenie všetkého; dokonca ani v duchovnom živote.

Dajme Bohu priestor, aby vstúpil do nášho vnútra a konal dielo svojej lásky v tichu, v ktorom poznávame zmysel Božej prítomnosti. K tomu nech poslúži tento čas, keď v spoločenstve Cirkvi prežívame udalosti tak Kvetnej nedele, ako aj celého Veľkého týždňa.

Čas venovaný modlitbe a duchovným aktivitám nech je darom ticha, v ktorom kontemplujeme Kristovu prítomnosť. Nezabúdajme, že dobrá modlitba sa rodí v tichu duše, ktorá nie je zaujatá ničím iným, len prítomnosťou Boha.

Svedectvo viery kresťana týchto čias nie je v mnohých slovách a vonkajších prejavoch v snahe zaujať okolie, ale vo vernosti slovu, ktoré vychádza z prijatej pravdy kresťanskej náuky.

Pravda Kristovho života vo všetkých prejavoch prináša pravý pokoj do ľudského srdca, ktoré má pred svojou bránou pevného strážcu, ktorým nie je nič iné ako ticho.

Ostáva na každom človeku, či a akým spôsobom sa stotožní s potrebou ticha, aby jeho mlčanie sa stalo pravdivým odrazom Kristovej prítomnosti v tajomstve života a zmŕtvychvstania.