Moc ako láskavá sila

Vedomie nadradenosti spojené s hodnosťou, titulom, spoločenskou vážnosťou alebo popularitou dokáže s človekom urobiť divy.

V Cirkvi niekedy zo žartu a so zveličením používame termíny „celebritóza alebo mitróza“ ako diagnózu. Hovorí sa, že palác či automobil, ktorý pri povýšení držiteľ úradu dostane, ho spolu s ďalšími výsadami dokáže doslova premeniť.

Z pokorného a nenápadného dedinského chlapca sa môže stať nepredvídateľný mocipán, gubernátor, gróf. A tiež recipročne, ako to ilustruje Gogoľova satirická komédia Revízor, ktorej predobrazom bol falošný úradník, akých bolo v cárskom Rusku veľa.

Pointa spočíva v tom, že všetci, ktorí ho považujú za revízora, sa zrazu zmenia na jeho pochlebovačov a služobníkov.

NEGATÍVNA A POZITÍVNA SILA

Akákoľvek moc sa dá zneužiť. Možno každý zažil nejakú podobu šikanovania či už v materskej, alebo na základnej škole od spolužiakov, ktorí chceli ukázať svoju prevahu nad slabšími. Moc má svoje typické prejavy, ako ich opisuje vo svojej knihe Masa a moc slávny švajčiarsky esejista Elias Canetti.

„Postavenie a moc si vytvorili pevné tradičné pozície. Z toho, aké postoje majú k sebe ľudia navzájom, sa ľahko dá odvodiť ich rôzne spoločenské postavenie.

Vieme, čo to znamená, keď niekto sedí na vyvýšenom mieste a všetci ostatní okolo neho stoja; keď niekto stojí a všetci ostatní okolo neho sedia; keď niekto vstúpi a všetci prítomní pred ním povstanú; keď niekto pokľakne pred iným; keď niekto vstúpi a nie je pozvaný, aby si sadol.“

Človek je slabé stvorenie a často nedokáže odolať a svoju moc, ktorú mu dáva jeho úrad alebo postavenie, dokáže zneužiť. V niektorých inštitúciách má moc „domovské právo“; nikoho jej zneužívanie v danom prostredí príliš neprekvapí.

V armáde, najmä vo vojnových podmienkach, ako to denne vidíme v správach o ruskej dobyvačnej vojne na Ukrajine, sú vojaci zneužívaní svojimi veliteľmi – viď strieľanie vlastných zranených, vyhrážanie sa brancom, ktorí nechcú útočiť, ponižovanie mladších v hodnosti staršími. Zneužívanie moci je v totalitnej armáde „na dennom poriadku“.

V škole má učiteľ relatívnu moc nad žiakmi, riaditeľ nad učiteľom. Ak ju však pedagógovia vedia správne používať, moc sa stáva „mäkkou mocou“, pozitívnou silou, jemným nástrojom výchovy, ktorý v konečnom dôsledku nemá nič spoločné s kontrolou, ale s výchovou k dobru: príkladom, láskavosťou, záujmom o „bezmocných“, pri výchove sa mocní stávajú priateľmi bezmocných.

Mocní v politike môžu vytvoriť sieť ľudí, ktorí sú od nich závislí a profitujú z vlastnej podriadenosti. Nakoniec každý niekomu niečo dlhuje, o niekom niečo vie, je niekomu nejako zaviazaný. Nikto nikomu nič nehovorí, nikto nič neprezrádza.

Na druhej strane však charizmatický politik, ktorý uchopí moc za správny koniec, môže potiahnuť celý národ k posilneniu charakteru a k morálnej pevnosti, ako to vidíme na príklade prezidenta Vladimíra Zelenského.

MOC V CIRKVI

Dlho sme zatvárali oči pred zneužívaním moci v Cirkvi. Až v poslednom desaťročí sa v Cirkvi v Česku i na Slovensku začalo hovoriť o sexuálnom zneužívaní kňazmi, ale aj vychovávateľmi či rehoľníkmi a rehoľníčkami.

Niekedy s úžasom zisťujeme, že keď je zneužitá moc spojená s duchovným úradom, môže mať pri zneužívaní devastujúci účinok na tých, ktorí v služobníkoch vidia „druhého Krista“, zástupcu Boha na zemi.

Zneužívaná osoba je potom duchovne a ľudsky traumatizovaná na celý život. Nielenže stráca vieru v Boha, ale aj v duchovný stav, a všetko, čo s ním súvisí, sa pre ňu stáva podozrivým a neprijateľným.

Spovedať sexuálne zranené ženy znamená zo strany kňaza byť trpezlivý a zniesť celú pravdu, pravdu zneužitých žien. Neskákať do reči, nečudovať sa, nezdvíhať obočie.

Zranené, znásilnené, zjazvené ženy môžu hovoriť o tom, čo sa im stalo, až po mnohých traumatických rokoch. Približujú sa k pravde po špičkách, dotýkajú sa jej možno ako uzdravená žena s krvotokom prostredníctvom dotyku obruby Ježišovho odevu (porov. Mk 5, 25 – 34).

Pomaly sa rozpomínajú na vytesnené udalosti, sú zlomené na srdci i na tele, často násilníka milovali alebo ho ctili a neodvážili sa o ňom hovoriť pravdivo – samy ho svojím mlčaním kryli.

Ak sa to stalo v Cirkvi, ženy tým zasiahnuté zvyčajne o tom nemôžu povedať cirkevným predstaviteľom – pretože tí pre ne vo svojej pozícii tiež predstavujú to zlo, tú bolesť, ktorá bolí dvakrát, kedykoľvek ju pocítia.

OBEŤ V DEFENZÍVE

Jednou z príčin sexuálneho zneužívania v Cirkvi je klerikalizmus – teda zneužívanie moci „klerikov“, moci pochádzajúcej „z kleriky, z kolárika, z mitry“. Ten, kto má slovo a postavenie, má moc aj nad tým, kto slovo a moc nemá.

Táto moc sa dá využiť najmä proti slabším alebo odlišným – neplnoletým chlapcom a dievčatám, slobodným ženám, mladším vdovám, ženám, ktorým bolo nejakým spôsobom ublížené.

Len čo začneme zneužívať moc „duchovnú“, teda nemierne uplatňovať vlastnú autoritu, je to jednoduchá cesta k fyzickému zneužívaniu. Pre páchateľa nie je ľahké sa priznať k sexuálnemu ataku. Vinník si väčšinou násilie neprizná, zamlčí ho a bagatelizuje bez ohľadu na to, aké zdrvujúce je svedectvo.

Ako je to napríklad zrejmé z tridsať rokov trvajúceho vytrvalého popierania sexuálneho násilia na deťoch a mladých seminaristoch zo strany bývalého arcibiskupa McCarricka z New Yorku a Washingtonu, ale tiež aj z mnohých ďalších prípadov sexuálneho zneužívania v Cirkvi.

Obeť je zvyčajne v defenzíve a v nevýhode. Zjavne jej bolo ublížené, ale celý život sa za seba hanbí, pretože vinná bola duchovná osoba alebo iná, dokonca milovaná autorita, o ktorej „by to nikto nikdy nepovedal“.

VIAC ŽIEN

Vynára sa otázka, či by väčšia úloha žien v mocenských štruktúrach Cirkvi viedla aj k jej láskavejšej podobe vonkajšej tváre. Či by sa niečo zmenilo, keby všetko, čo sa týka peňazí a moci v Cirkvi, neriešili iba muži v celibáte.

Dobré je, že pápež František podporuje napríklad posilnenie úlohy žien a laikov v cirkevných radoch. V dokumente Praedicate evangelium (Hlásajte evanjelium) v marci tohto roku oznámil dôležitú reformu vatikánskej kúrie, ktorá zahŕňa posilnenie úlohy laikov v tejto veľmi klerickej a mužmi ovládanej štruktúre.

Vatikánske dikastériá („ministerstvá“) už nemusia riadiť kardináli, ba dokonca ani vždy muži. Okrem toho bolo vedenie najvyšších cirkevných orgánov stanovené len na päť rokov, aby sa zabránilo gerontokracii v Cirkvi.

Počas celého tohto roka si my saleziáni dona Bosca pripomíname hlavnú čnosť ženevského biskupa sv. Františka Saleského (1567 – 1622), od ktorého smrti v decembri uplynie 400 rokov, a ňou je láskavosť. Hoci mal svoje biskupské sídlo v Ženeve, prísny reformátor Ján Kalvín mu odoprel prístup do mesta.

František reagoval z dnešného pohľadu paradoxným a absurdným spôsobom: láskavosťou, ktorej sa, samozrejme, musel naučiť, pretože mal výbušnú povahu.

Horlivo cestoval po hornatom savojskom regióne a presviedčal kalvínov, aby sa vrátili ku katolíckej viere, ale keďže účasť na jeho kázňach bola na niektorých miestach prísne trestaná, začal používať tlačené letáky a písal si s mnohými ľuďmi – počas svojho života napísal 20 000 „listov lásky“.

Svoju biskupskú moc premenil na soft power – mäkkú moc a jeho spisy o Božej láske sa stali základnými kameňmi duchovnej pokladnice Cirkvi. Moc v Cirkvi sa dá využiť rôznymi spôsobmi. Platí to pre tých, ktorí sú „pri vesle“, ako aj pre tých, ktorí možno len cestujú na lodi ako zbožní pasažieri.