Modlitba z detstva zostáva navždy

Zo života púštnych otcov sa zachoval úsmevný príbeh: Abba našiel neďaleko svojej pustovne košík s opusteným etiópskym chlapčekom. Vzal ho k sebe a začal sa oňho starať.

Keď mnícha neskôr navštívil jeho spolubrat, posťažoval sa mu: „Na staré kolená sa musím učiť etiópsky jazyk.“ „A to prečo?“ spýtal sa návštevník. „Chlapček začne čoskoro rozprávať a ja mu nebudem rozumieť.“

Slová mnícha vás zrejme pobavili. Reč dieťaťa nikdy neurčuje jeho pôvod, ale to, akou rečou hovoria ľudia, ktorí ho od útleho detstva vychovávajú.

Aj etiópsky chlapček určite začal hovoriť jazykom mníchov, ktorí ho prijali, a nie rečou biologických rodičov. Ak by sa aj s nimi neskôr stretol, vnímal by pôvodcov svojho života ako cudzincov.

RAJSKÝ JAZYK

Príbeh je vlastne podobenstvom o nás ľuďoch. Krajinou nášho pôvodu nie je Slovensko ani žiadna iná krajina sveta. Je ňou raj, v ktorom veľmi dobre fungovala komunikácia medzi človekom a Bohom. Následkom dedičného hriechu vyrastajú ľudskí synovia a dcéry mimo „svojej domoviny“.

Preto nám všetkým hrozí, že hoci budeme perfektne ovládať slovenský jazyk a naučíme sa aj iné cudzie reči, nedokážeme sa rozprávať s naším Otcom a neosvojíme si „jazyk“, ktorý by mal byť tým prvým, takpovediac materinským. Nazýva sa modlitba. A dôsledok?

Nebeský Otec sa nám bude zdať cudzím a vzdialeným, hoci je pôvodcom nášho života. Svätosť presahuje prirodzené schopnosti človeka a prameňom každej svätosti je Boh. Ak sa človek odcudzí Bohu, nedosiahne cieľ svojho života. Svätosť je teda podstatne závislá od komunikácie s Bohom.

Pápež František to vyjadril slovami: „Svätec je človek s modliacim sa duchom, ktorý potrebuje komunikovať s Bohom. Je to niekto, kto neznáša dusenie sa v uzavretej imanencii tohto sveta, vychádza zo seba vo chvále a rozširuje vlastné hranice v kontemplácii Pána. Neverím vo svätosť bez modlitby“ (GE, 147).

Akýsi filozof skepticky poznamenal: „Narodiť sa znamená začať zomierať.“ Ak by sme si odmysleli večný život, tak by mal pravdu. Rodičia naplno realizujú svoje poslanie odovzdávať život až vtedy, keď sa snažia sprostredkovať svojmu dieťaťu aj život večný.

Pomáhajú mu dorásť vo svätca. A pri tomto snažení je kľúčová práve výchova k modlitbe. Tvrdenie môžeme podložiť aj životom mnohých svätých ako Ján Mária Vianney, Pius X., Terézia z Lisieux, Zdenka Schelingová a mnohí iní. Ich cesta k svätosti sa začala už v rodine, ktorá bola pre nich školou modlitby. 

NEZMAZATEĽNÉ STOPY

Pozrime sa na výchovu dieťaťa k modlitbe práve cez metaforu učenia sa materinského jazyka. Nachádzame tu cenné paralely. Ako rodičia učia dieťa hovoriť? Jednoducho. Rozprávajú sa v jeho prítomnosti a snažia sa zhovárať aj s ním.

Dieťa sa „nebifľuje“ slovíčka, nepreberá gramatické pravidlá ani nerobí rôzne cvičenia. To príde neskôr. Materinský jazyk sa učí spontánne, bezbolestne, tak, že o tom ani nevie. Takto osvojené jazykové kompetencie sú trvácne. Dôkaz mi poskytla istá moja známa, Slovenka žijúca v Nemecku.

Raz ju poprosil personál domu dôchodcov, aby sa prišla porozprávať s ich klientom, pretože mu nerozumejú. Išlo o starčeka, ktorý sa narodil na Slovensku a ako 18-ročný ušiel do Nemecka. Tam prežil väčšinu svojho života, pričom slovenčinu takmer nepoužíval.

No v domove dôchodcov odrazu po nemecky úplne zabudol a hovoril iba slovensky. Materinský jazyk v ňom ostal. Ako teda majú rodičia učiť dieťa modliť sa? Jednoducho. Rovnako, ako ho učia hovoriť. V jeho prítomnosti sa s Bohom rozprávať a dieťa primeraným spôsobom do tohto rozhovoru zapájať.

Katechézy objasňujúce zmysel modlitby a jej rôzne druhy prídu na rad neskôr. A skúsenosť modlitby v útlom detstve ostáva človeku na celý život.

Svätý Ján Pavol II. o tom píše: „Taký otec a taká matka, čo sa modlia spolu s deťmi, zostupujú do hĺbky ich sŕdc, kde zanechávajú stopy, ktoré nedokážu zmazať ani budúce životné udalosti“ (FC, 59).

Aj pastoračná skúsenosť potvrdzuje, že autentické duchovné zážitky, ktoré rodičia sprostredkovali deťom v ranom detstve, v nich zostávajú silno zafixované. I keď sa v období mladosti či neskôr vzdialia od Boha, v pokročilom veku sa im táto skúsenosť živo vynorí a pomáha im opäť sa k nemu vrátiť.

Preto aj rodičia, ktorí s bolesťou sledujú, ako sa ich deti vydávajú na bludné cesty, môžu opodstatnene dúfať, že to, čo im vštepili v detstve, si nesú so sebou a raz im to pomôže.

UŽ V LONE MATKY

Profesorka psychológie Christine Moon zdôrazňuje, že na spôsob, ako si dieťa osvojí materinský jazyk, výrazne vplýva prenatálna fáza. Dieťa už v lone matky vníma reč a buduje si jej základy. Nevedome nasáva do seba moduláciu, rytmus, prízvuk a formuje si pozitívny osobný vzťah k materinskému jazyku.

A ten býva u človeka veľmi silný. Aj výchova k modlitbe sa začína už v lone matky. Odborníci na náboženskú pedagogiku (napríklad Antoine Vergote, Karl Frielingsdorf, Hans Jürgen Fraas), opierajúc sa o rôzne výskumy, tvrdia, že matka je v istom zmysle slova pre dieťa prvým symbolom Boha.

Základom všetkých predstáv o Bohu je totiž niečo, od čoho bytostne závisíme a čo nás obklopuje. Práve takúto skúsenosť ponúka matka svojmu dieťaťu už pred jeho narodením. Ona je tá, ktorá ho obklopuje, láskavo prijíma, nesie jeho existenciu, a dieťa od nej závisí.

Umožňuje mu už v lone zažiť predchuť skúsenosti Božej všadeprítomnosti a blízkosti, ktorú apoštol Pavol opísal slovami: „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme!“ (Sk 17, 28).

Ak dieťa v prenatálnom období nasáva od modliacej sa matky duchovnú atmosféru, atmosféru lásky, pokoja, takáto skúsenosť neskôr výrazne pozitívne ovplyvní aj jeho predstavu o Bohu a túžbu komunikovať s ním.

MODLITBA OTCA

Učiteľka skúša žiaka: „Vysvetli, prečo je slovenčina tvoj materinský jazyk?“ Chlapec na to: „Lebo môj ocko sa doma málokedy dostane k slovu.“

Ak proces výchovy k modlitbe prirovnáme k výučbe materinského jazyka, chlapcove slová veľmi trefne upozorňujú na problém prítomný v našej kultúre.

Ide o fakt, že deti v mnohých rodinách zriedka počujú rozprávať sa s Bohom svojich otcov. Kazachstan, kde pôsobím ako misionár, je prevažne moslimskou krajinou.

Na spoločné modlitby do mešít prichádzajú výlučne muži. Istý Kazach, ktorý si zobral za manželku kresťanku, raz povedal: „Tá moja žena je zvláštna, chodí sa modliť do kostola tak často, ako keby bola mužom.“ Nám kresťanom znejú jeho slová úsmevne.

Podvedome sme si zvykli považovať častú návštevu kostola a modlitbu za niečo, čo je typické skôr pre ženy. A to je chyba. Pri výchove k modlitbe je veľmi dôležitý aj otcov príklad, zvlášť pre chlapcov.

Svätý Ján Pavol II. spomínal, že po smrti matky sa s otcom modlil každé ráno, potom išli spolu na rannú svätú omšu a večer sa modlievali ruženec. Takýto rituál vytváral rámec dňa a pápež svoju skúsenosť nazval „prvým seminárom“.

DŇOM I NOCOU

Benediktínsky princíp ora et labora, modli sa a pracuj, mnohí chápu tak, že deň sa má rozdeliť na posvätnú časť (modlitba) a profánnu (práca, respektíve oddych). Akoby išlo o dve paralelné, vzájomne oddelené veci. Avšak pre Benedikta neexistovala nijaká čisto svetská časť dňa.

Každý okamih mal posvätný charakter. Napríklad v diele Regula magistri nariadil, aby všetky izby kláštora pripomínali kostol, a na kláštorný majetok i zariadenie pozeral ako na akési liturgické predmety.

Stretnutie a komunikácia s Bohom boli preňho akýmsi pozadím, na ktorom sa odohrával celý jeho život, priestorom, v ktorom sa pohyboval. Takto by mala vyzerať modlitba životom.

Biblická výzva modliť sa nepretržite dňom i nocou (porov. Lk 18, 1 – 17; 1 Sol 5, 17), v každej dobe (porov. Ef 6, 18) a na každom mieste (porov. 1 Tim 2, 8) je adresovaná všetkým, nielen rehoľníkom a kňazom, ale aj laikom.

Ak deti budú vyrastať v rodinách, ktorých životný štýl vystihujú slová apoštola Pavla: „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28), pretože modlitba sa neobmedzuje len na krátky časový úsek, ale trvá 24 hodín denne, je veľmi pravdepodobné, že sa aj pre ne stane modlitba niečím úplne prirodzeným, ich „materinským jazykom“.

A budúca generácia bude bohatá na osobnosti i svätcov. Keďže schopnosť modliť sa je v prvom rade Boží dar, zakončíme túto úvahu prosbou: Pane, nauč naše rodiny i nás všetkých modliť sa (porov. Lk 11, 1).