Moje pokánie ma privádza k tvojej láske

Bol som študentom gymnázia, keď som istý čas veľmi „nemusel“ jedného človeka. Bolo pre mňa ťažké stretnúť ho a navyše milovať podľa Božích prikázaní. Nosil som to ako ťarchu svojho duchovného rastu, a preto som to v pokore a dôvere vyznal aj pri svätej spovedi.

Nepamätám si presne, čo mi všetko kňaz pri poučení povedal. Pamätám si však na pokánie, ktoré som vtedy dostal: Týždeň sa budeš modliť za tú osobu, aby ju Boh chránil a požehnal, aby jej doprial svoje dary a milosti. Po týchto slovách mi v ušiach aj po vyše 25 rokoch znie otázka kňaza po určení zadosťučinenia: Prijímaš také pokánie?

Možno preto, že dovtedy sa ma to žiaden kňaz neopýtal, ani som nemal vedomosť, že môžem požiadať o iný skutok pokánia, a zároveň som chcel ukázať kňazovi svoju poslušnosť i duchovnú vyzretosť, bez emócií a vykrúcania som súhlasil.

Nevedel som, čo ma čaká. Doteraz realizované pokojné pokánie sprevádzané najčastejšie modlitbami Otče náš, Zdravas', Mária a Sláva Otcu alebo litániami som mal vystriedať za modlitbu požehnania.

Nebudem klamať. Dalo mi to zabrať. Dokonca som sa v jeden deň nachytal pri myšlienke, že som si pred modlitbou za tú osobu v duchu vravel: Bože, idem sa modliť, ale túto modlitbu nemyslím vážne.

A viete čo nasledovalo? Po „povinnej“ modlitbe som zrazu akoby počul, že jedinú modlitbu, ktorú Boh berie odo mňa vážne, je práve tá nedokonalá modlitba pokánia. Toto pokánie mi prinieslo oveľa viac ako ktorékoľvek predtým. Priviedlo ma k srdcu Boha. K poznaniu, že moja kajúcnosť nie je trestom, ale časom milosti. 
 
Pokánie v Písme a v náuke Cirkvi

S výzvou na pokánie, priznaním si hriechu a kajúcnosťou sa vo Svätom písme stretneme na viacerých miestach. V Starom zákone už v Knihe Levitikus máme apel na obrátenie: „Keď uznajú svoje hriechy a hriechy svojich otcov, vierolomnosť, ktorú voči mne spáchali“ (Lv 26, 40) a ďalej: „Keď sa ich neobrezané srdce pokorí, keď sa pokajajú za svoje hriechy, potom sa ja rozpamätám na svoju zmluvu s Jakubom; spomeniem si na svoju zmluvu s Izákom a na svoju zmluvu s Abrahámom“ (Lv 26, 41 - 42).

Podobne v Knihe prísloví čítame: „Tomu, kto tají svoje previnenia, povodí sa zle, kto sa však vyzná z nich a nechá hriech, dosiahne milosrdenstvo“ (Prís 28, 13).
V Novom zákone sa výzva na pokánie pripomína opäť.

Napríklad v Matúšovom evanjeliu sv. Ján Krstiteľ vraví jasnou rečou: „Hlas volajúceho na púšti: ,Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte chodníky!'“ (Mt 3, 3). A sám Ježiš sa pripája k Jánovej výzve, keď na začiatku svojho účinkovania hovorí: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15).

Čo však to pokánie je a k čomu má viesť? Ako pokánie v praxi uskutočniť? Výstižne nám o tom hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi. V ňom čítame: „Pokánie pobáda hriešnika, aby sa ochotne podujal na všetko; aby mal v srdci ľútosť, v ústach vyznanie, v činoch dokonalú poníženosť alebo plodné zadosťučinenie“ (KKC 1450).

Pokáním môže byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekanie, obeta a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť (porov. KKC 1460).

Skutkami kajúcností získavame pomáhajúcu milosť, zbavujeme sa dočasných trestov, čo sme si zaslúžili za spáchané hriechy a duchovne sa zdokonaľujeme. A nielen to. Týmito skutkami napomáhame aj iným dušiam.

Veľmi silno o tom hovorí príbeh a odkaz svätej Faustíny. V jej Denníčku môžeme nájsť jej vyznanie: „Nemohla som sa upokojiť. Zneli mi tie slová: áno, v deň Božieho súdu sa mám zodpovedať nielen za seba, ale aj za iné duše. Tie slová sa mi vryli hlboko do srdca“ (Den. 154). 
 

Reconciliatio et paenitentia

O zmierení a pokání v poslaní Cirkvi písal v blahej pamäti svätý Ján Pavol II. v svojej apoštolskej posynodálnej exhortácii Reconciliatio et paenitentia. Hneď v úvode pápež píše: „Hovoriť o zmierení a pokání znamená vyzývať mužov a ženy našej doby, aby znova objavili - preložené do reči im zrozumiteľnej - tie isté slová, ktorými náš Spasiteľ a Učiteľ Ježiš Kristus začal svoju verejnú činnosť: ,Kajajte sa a verte evanjeliu.'“

Následne poukazuje na to, že všetky spoločenské napätia a rozdelenia majú svoj zárodok v hriechu človeka. A že ak máme priniesť do tohto sveta zmenu, nedá sa to bez pokánia. Pod pokáním rozumie nasledujúce: „Ale pokánie znamená tiež zmenu života v dôslednej zhode s premenou srdca. Robiť pokánie je teda čosi pravdivé a účinné len vtedy, ak sa prejavuje kajúcimi skutkami a úkonmi.

V tomto zmysle pokánie znamená - aspoň v kresťanskom, teologickom a duchovnom zmysle - askézu, čiže konkrétne a každodenné úsilie, s ktorým sa človek s pomocou Božej milosti usiluje vyzliecť si starého človeka a obliecť si nového. Pokánie teda znamená obrátenie, ktoré vychádza zo srdca, prenáša sa na skutky, a tak na celý život kresťana.“

Pokánie v mojom živote

V jednej z modlitieb kňaza pred svätou omšou som našiel tieto slová: „Všemohúci a milosrdný Boh nech nám dá radostný pokoj, polepšenie života, čas na opravdivé pokánie.“ Modlil som sa ju viackrát, ale až po dlhšom čase som sa zastavil práve pri tej prosbe o čas na opravdivé pokánie.

Pýtal som sa sám seba, čo to pre mňa osobne znamená. O aký čas vlastne prosím? O dlhší život, aby som „stihol“ odčiniť svoje hriechy? Vtedy som si v prvom momente spomenul na svoje detstvo a na modlitebnú knižku, ktorú som našiel u svojej babky. Boli tam modlitby a pri každej bola poznámka o tom, že keď sa ju pomodlím, tak o toľko dní budem kratšie v očistci.

Dokonca sa mi vtedy občas zdalo, že už mám „namodlené“ dosť. Dnes to však vidím inak. Uvedomujem si veľkosť svojich hriechov a skutočnú potrebu kajúcnosti. Viac ako o čase premýšľam o slovnom spojení „opravdivé pokánie“. 

Čo ma k nemu môže priviesť? V prvom rade je to uznanie hriechu. Je to priznanie s kráľom Dávidom či s prorokom Izaiášom: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami“ (Iz 6, 5).

Následne ako druhý krok musí prísť rozhodnutie, že dnes chcem učiniť zmenu! Nemôžem čakať na zajtra. Zachej či Samaritánka pri studni mi dávajú jasný príklad. S tým sa spája tretí krok a tým je ochota niesť dôsledky.

Pokánie nie je iba priznanie si hriechu, ale aj toho, že som hriechom zasiahol niekoho okolo seba. Často niekoho, kto mi je veľmi blízky.

A tak ma to musí niečo stáť! Možno ako Zachej musím niečo vrátiť a nemusia to byť len financie, ale aj česť človeka. Štvrtým krokom sa javí potreba priznania si, že k zmene potrebujem pomoc.

Že ju aj prakticky vyhľadám a dám sa viesť. Lebo zmenu srdca človeka vie učiniť iba Boh. K premene je teda potrebná jeho milosť prichádzajúca vo sviatostnom živote – sviatosť zmierenia, sväté prijímanie.

A nebojím sa pridať, že súčasťou pomoci pri pokání môže byť aj isté spoločenstvo, alebo odborník pre závislosti. Ak napríklad moje pokánie je spojené s mojou závislosťou. Piatym krokom pokánia, inšpirujúc sa posolstvom pápeža Benedikta XVI. na Pôstne obdobie 2012, je všímavosť. Tá sa ukazuje v mojej osobnej pozornosti voči inému.

Všímavosť má byť rozpoznaná a rozvinutá tak, že viditeľne inému želám v každom ohľade dobro: fyzické, morálne i duchovné. Moje pokánie totiž nemôže skončiť „postaraním“ sa o seba. Rozširuje sa na starostlivosť o iných.  

Nedá mi, aby som nezacitoval niečo zo slov pápeža Benedikta: „Všímať si bratov a sestry navyše zahŕňa aj starosť o ich duchovné dobro.“ A tu by som chcel pripomenúť jeden aspekt kresťanského života, ktorý podľa mňa upadol do zabudnutia a ním je bratské napomínanie s ohľadom na večnú spásu.

Dnes sme vo všeobecnosti veľmi citliví na tému starostlivosti a dobročinnosti s ohľadom na fyzické a materiálne dobro blížnych, ale takmer vôbec sa nespomína duchovná zodpovednosť za bratov a sestry.

Úplne inak to bolo v prvotnej Cirkvi a v spoločenstvách zrelých vo viere. Tam bolo a je dôležité nielen telesné dobro brata, ale aj dobro jeho duše s ohľadom na jej definitívne určenie. Vo Svätom písme čítame: „Pokarhaj múdreho a bude ťa mať rád. Daj poučenie múdremu a bude ešte múdrejší“ (Prís 9, 8 - 9). 

Exodus 90

Možno aj vy ste sa pred pár týždňami dostali k výzve Exodus – deväťdesiat dní. Ten projekt je vytvorený tak pre mužov, ako aj pre ženy. Zahŕňa v sebe modlitbu, askézu a spoločenstvo. Podporuje čítanie Svätého písma, spytovanie svedomia, zdržanie sa alkoholu, zachovanie pôstnej disciplíny v stredu a v piatok či vytvorenie spoločenstva na vzájomnú modlitbu i podporu.

Priznám sa, že keď som sa s ním zoznamoval, s nejednou výzvou by som mal problém. Na druhej strane vnímam, že ak mám nastúpiť na cestu pokánia a kajúcnosti, musí ma to niečo stáť. Že je to niečo, čo bolí, lebo má to pripomínať bolesť spôsobenú mojím hriechom. No zároveň je to pripomenutie si, že pokánie nie je samovykúpením.

Lebo za moje hriechy už trpel a dal život Ježiš, ale je to priestor, v ktorom Boh vo mne môže a chce konať moju premenu. Pekne o tom hovorí aj priznanie žien, ktoré spustili projekt Exodus 90 - ženy: „Keď sme pôstnu výzvu vytvorili, boli sme nadšené a trochu aj pyšné, že sa nestretneme so žiadnou prekážkou. Boh nás však naučil, že pôst nie je o našej dokonalosti.“ Naozaj pokánie nie je o mojej heroickosti, ale o skúsenosti Božej lásky ku mne!