Múdrosť a nádej do budúcich sychravých i slnečných dní

Všetci sa asi zhodneme, že vo svete, ktorý stráca morálne základy a vieru v budúce pokolenia, sú ľudia čím ďalej nervóznejší, povrchnejší a niekedy nečakane agresívni.

Iste, podmieňuje to aj aktuálna situácia a iné okolnosti, no jedna z nich je veľmi evidentná: čím ďalej sa vzďaľujeme od Boha, tým viac sa vo všetkom strácame.

Napriek tomu má kresťan poslanie a povinnosť do sveta dezorientovaného aj zásluhou médií a sociálnych sietí vnášať svetlo, vyváženosť a na Božom slove formovanú múdrosť, ktorá používa vlastný rozum a nadobudnuté poznanie.

V biblickom katolíckom kánone existuje v Starom zákone časť kníh, ktoré sa hrdia prívlastkom múdroslovné. Patria tam knihy Jób, Príslovia, Kazateľ, Sirachovec, Múdrosti, ale aj poetické texty Žalmov, Piesne piesní a Nárekov.

Po babylonskom exile predkladajú nové uvažovanie a reč o Bohu i s Bohom, kde sa k viere radí aj étos rozumu a téma nádeje. Podnecujú k hlbšiemu uvažovaniu a poznaniu.

Kde sa začína múdrosť a pravé šťastie?

Spomínané knihy upozorňujú čitateľa na strategický význam bázne pred Pánom: „Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom a poznať Najsvätejšieho je rozumnosť“ (Prís 9, 10) a dokonca v Knihe Jób sa tvrdí: „Hľa bázeň pred Pánom, to je tá múdrosť, rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého“  (Jób 28, 28).  

Aký je však charakter biblickej bázne Pána (hebrejsky jirat adonaj) a múdrosti (chochmá)?

Priamu definíciu bázne nenájdeme, ale z opisov jej prejavov je zrejmé, že nejde o strach, ale o úctivý rešpekt k Bohu a k jeho ceste naznačenej v Zákone cez súbor praktických noriem a dobových pravidiel, hoci niektorých už dobovo prekonaných.

Všetci iste poznáme bázeň zo správnej výchovy v detstve voči rodičom a osobám, na ktorých nám záležalo. Prechovávali sme voči nim úctu a tá nás viedla k vľúdnej obave, aby sme ich niečím nezarmútili.

Bázeň k Pánovi teda vyrastá zo vzťahu k osobnému Bohu a zároveň v nás dynamizuje nielen múdrosť, ale aj cnosti ako spravodlivosť, pracovitosť, svedomitosť, pravdovravnosť, kolegiálnosť a miernosť.

Múdrosť, ktorá je v Písme darom od Boha, je tiež pomerne široký biblický pojem: vystihuje zručnosť, poznanie, ale aj rozlišovanie medzi dobrom a zlom.

Niektoré texty ju zobrazujú ako pôvabnú Pani Múdrosť, ktorá asistovala už pri stvorení sveta, ako šikovnú staviteľku, štedrú hostiteľku vo svojom dome (porov. Prís 8, 20 – 9, 16), ale aj pracovitú a solidárnu statočnú ženu, ktorá nadchýna okolie svojím spôsobom bytia a konania (porov. Prís 31, 10 - 31).

Bázeň teda veľmi úzko súvisí s múdrosťou a je jej pevnou súčasťou. Toto v dnešnom svete nie je vôbec zrejmé, keďže „svet už zabudol, že zabudol na Boha“.

Múdrosť býva zúžená na inteligenciu alebo odbornosť; vo Svätom písme je však múdrosť viacznačný pojem, ako je komplexný náš život. Ibaže naše pyšné poznanie a nenasýtená informovanosť opakovane preverujú naše vzťahy k blízkym i menej známym ľuďom a najmä krízy a záťažové situácie. Tam sa ukáže ozajstná múdrosť alebo hlúposť či naivita človeka.

V múdroslovných knihách sa osobitne používajú blahoslavenstvá: v Žalmoch ich je až 28, v Sirachovcovi 10 a v Prísloviach 6.

Sú to výroky o Božom šťastí, ktoré je výsledkom určitého ľudského konania; kde dobrá príčina vyvoláva dobrý účinok. Kto sa modlí žalmy, vie, že šťastný človek je, kto má Pánovo slovo neustále na mysli, kto dôveruje Pánovi, kto pamätá na bedára, kto zažíva odpustenie.

Zo žalmov čerpáme poučenie a sme nimi opakovane posilňovaní blahoslavenstvami ako jedlom na ceste životom a návodom na pravé šťastie.

Nádej utrpením skoleného Jóba

Knihy Jób a Kazateľ nás dokonca posmeľujú premýšľať nad zažitými duchovnými pohľadmi i nad osobnými a spoločnými biedami. Všetci vieme, aká erózia a rutina poznačuje naše zažité postoje bez oduševnenia a uvažovania. Tieto dve knihy ponúkajú nové obzory uvažovania.

Kritizujú nedostatočnosť princípu odplaty v pohľade na Boha, že za dobro nás požehná a zlo nám odplatí nešťastím. Tu na zemi úplne neplatí súdny princíp, že Boh dobro odmeňuje a zlo tresce.

Konanie dobra nám automaticky neprináša prosperitu, naopak, existuje pohoršlivé a záhadné utrpenie statočných a nevinných. Knihy teda presne opisujú odvekú tému debát veriacich s neveriacimi. Prečo Boh dovolí trpieť nevinným?

Zbožný Jób rieši svoju tragédiu v dialógu s priateľmi a Bohom. Z trpezlivého hrdinu, ktorý po veľkom rodinnom nešťastí vyznal: „Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“ (Jób 1, 21); a ďalej:

„Azda máme len dobré brať od Pána, a zlé prijať by sme nemali?“ (Jób 2, 10), sa zrazu stáva človek, ktorý síce nepreklína Boha, ako mu radila žena, ale preklína deň svojho narodenia.

Chce zomrieť, veď „načo je život človeku, ktorému je skrytá jeho cesta a Pán ho koldokola ohradil?“ (Jób 3, 23). Traja priatelia i mladší Elihu necitlivo súdia Jóba podľa zásady odplaty: keďže trpí, musel sa niečím previniť. Jób sa bráni a dokonca vyčíta Bohu, že je zaujatý voči nemu spravodlivému, preto si žiada stretnúť sa s ním.

Neustále však zotrváva vo vzťahu k Bohu a má nádej, že Boha ako svojho záchrancu raz uvidí (porov. Jób 19, 26).

Napokon v smršti a vo videní spoznáva svojho záchrancu, slobodného Boha Stvoriteľa, ktorý vnáša do sveta poriadok, ale zároveň je pánom i nad chaosom a „tragickými medzerami“ vo svete, ktoré zostávajú tajomnou súčasťou sveta.

Jób nemal problém s bázňou pred Pánom a celý život sa tiež chránil zla (porov. Jób 1, 1; 2, 3), no utrpenie ho okrádalo o nádej, ktorú si - paradoxne - zachráni stálym vzťahom a obracaním sa na Pána, čo jeho „pravoverní priatelia“ nerobili, tí o ňom iba debatovali.

Bolesť a utrpenie sú v knihe nástrojom skúšky z nádeje v Boha. Jób zažil skúšku ako otázku o Bohu, ktorú mu položil sám Boh. Jóbova viera prežíva zázrak Božej prítomnosti, z ktorej pramení schopnosť prežiť utrpenie. Božia prítomnosť a Božia sloboda prejavujúca sa v stvorení má človeku postačiť.

V kontemplácii Boha Jób pochopil, že zhrešil, keď si Boha občas prispôsoboval svojej predstave. Napokon Jób zakúsi aj platnosť princípu odplaty, keď dostal od Boha dvojitú odmenu i za to, že sa modlil za nemúdrych priateľov.

Kazateľ – pesimista alebo hedonista?

Zdanlivo pesimistická Kniha Kazateľ zámerne šokuje už v úvode zveličením, že všetko je márnosť a prchavé ako dym. Keďže smrť všetkých odrovnáva, spravodlivosť a čestnosť akoby strácajú význam.

Kniha približuje aj iné limity v živote: chabý úžitok ľudskej námahy; Božie určenie časov; neschopnosť človeka pochopiť Boží plán a problém smrti. Spis nevysvetľuje priamo tajomné skutočnosti, ale podstatu života približuje na základe silných paradoxov.

Popri všetkom pesimistickom Kazateľ povie, že čosi nie je márnosť a prchavé. Vie, čoho sa treba držať: až sedem ráz zdôrazní bázeň varírovaním slovesa báť sa, napríklad „Boha sa boj“ (porov. Kaz 3, 14; 5, 6; 7, 18; 8, 12 - 13; 12, 13).

A k tomu viackrát prekvapivo hovorí o Bohom darovaných radostiach života a ich užívaní: „Niet dobroty pre človeka, ako že sa môže najesť a napiť a dopriať si blaženosti za námahy. Lebo som zistil, že aj to je z Božích rúk“ (Kaz 2, 24; porov. aj 3, 12 – 13, 22; 5, 17 - 19; 9, 7; 11, 8 - 9a).

Kazateľ je realista, ktorý hľadá hlbší zmysel a tajomstvo života. Tie sa poodhalia v novej etape dejín spásy, s Ježišom a večnou odmenou za prahom smrti.

Nová múdrosť a jej obzory v Ježišovi

Z oboch uvedených kníh však plynie nádej a nová múdrosť, že hoci sa svet zdá neraz chaosom, v ktorom spravodlivosť a čestnosť akoby už ani neplatili, človek však vie, že Boh je Pánom týchto situácií a všetko je v Božích rukách.

Toto je zdroj viery, lásky a nádeje, ktoré sú najvyššími dobrami, pričom prosperita, utrpenie, pominuteľnosť a limity života sú druhoradé. Knihy naznačili určitú obmedzenosť v poznaní a tvrdý stret so smrťou.

Istota o nádeji v budúci život a o odplate za dobré a statočné konanie prichádza s témou zmŕtvychvstania v Knihe proroka Daniela z 2 stor. pred Kr. a najmä v spásonosnom konaní a učení Ježiša Krista.

Apoštol Pavol odkazuje, že Kristus je Božou mocou a Božou múdrosťou v tom svete, kde slovo kríža je bláznovstvom.  Avšak čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych (porov. 1 Kor 1, 18 - 27). Každý kresťan bude mať krstom účasť na Ježišovom kríži, ale i jeho oslávení, čo človeka obnovuje.

Tiež Matúšovo evanjelium podčiarkuje podmaňujúcu múdrosť Krista. Už pri jeho narodení sa skláňajú pred ním mudrci od východu (porov. Mt 2, 1 - 12).

Ako vtelená Múdrosť pozýva na hostinu a poúča: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa“ (Mt 11, 28 - 29).

Akú povahu má jeho jarmo? Naznačuje to výrok: „Choďte a naučte sa, čo to znamená: ,Milosrdenstvo chcem, a nie obetu'“ (Mt 9, 13; porov. Mt 12, 7).

Ježiš je taký skvelý učiteľ múdrosti; ponúka súbor výrokov o šťastí v blahoslavenstvách, ďalej univerzalizuje a zjednodušuje Božiu cestu i pre pohanov zlatým pravidlom („Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“) a dvojitým prikázaním lásky k Bohu a k blížnemu.

V nich je celý Zákon a Proroci (porov. Mt 7, 12; 22, 37 - 40). Ježiš podobenstvami naznačí, kto je múdry a kto hlúpy muž, či ktoré panny sú popri múdrych hlúpe. Varuje nás, aby sme nezaspali na vavrínoch, keď sa uisťujeme, že „veď my poznáme Pána“. Zjavne to nestačí.

Matúšova múdroslovná typológia Ježiša napokon vrcholí, keď oslávený Ježiš poučuje apoštolov, ako majú z národov získať učeníkov: krstom a učením všetkých ľudí zachovávať, čo nám prikázal. Ježiš, ktorému patrí svet, pretože ho vykúpil, posiela svojich získavať iných.

My kresťania teda nemôžeme čeliť neistej budúcnosti zriedenou liberálnou vierou, ktorá sa poddáva sekularizácii, ani kladením odporu v podobe občas násilného a namrzeného fundamentalizmu, ani oddeľovaním sa od spoločnosti na spôsob katolíckeho geta.

Božie slovo v nás posilňuje identitu kreatívnej menšiny, ktorá sa bude usilovať slúžiť tomuto svetu a stvárňovať ho, hoci už nebudeme v ňom dominantní. Naše praktické usudzovanie v múdrosti a nádeji v Krista nám iste naznačí cestu i tam, kde nie sú žiadne smerovky.