Na ceste medzi dvomi mestami

Nepredstaviteľné sa stalo skutočnosťou: 24. augusta v roku 410 Rím padol. Kedysi svetovládny Rím sám skončil v rukách dobyvateľov – Vizigótov.

Spolu s pádom Ríma sa mnohým zrútil aj ich svet a pýtali sa: „Prečo?“ Pohania vinili za pád Ríma kresťanov a ich Boha: tým, že Rím opustil svojich bohov, rozhneval ich.

BOŽIE A POZEMSKÉ MESTO

Na toto obvinenie sa sv. Augustín (354 – 430) rozhodol odpovedať vo svojom diele De civitate Dei (O Božom meste), v ktorom tvrdí, že za pád Ríma nie sú zodpovední kresťania ani ich Boh, ale mravný úpadok Ríma.

Odkazujúc na tradíciu, že Rimania sú potomkovia Trójanov, sa Augustín svojich pohanských súčasníkov pýta: Mohli azda Rím zachrániť tí bohovia, ktorí nedokázali zabrániť pádu Tróje a ktorých si stade predkovia Rimanov priniesli po jej páde? Pre Augustína všetko, čo sa deje, má zmysel.

Aj pád Ríma, aj dejiny ako celok. Kým dovtedy sa na dejiny pohanskí myslitelia pozerali ako na niečo, čo sa cyklicky opakuje, Augustín načrtáva lineárny koncept dejín. Dejiny začali Božím stvorením a v Bohu majú aj svoj cieľ.

V tejto koncepcii môžeme chápať aj známy Augustínov výrok: „Pre seba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania 1, 1). Boh nás stvoril pre seba. On je zmyslom a cieľom ľudského života a akýsi „svätý nepokoj“ nás ženie k tomu, aby sme sa vydali na cestu a hľadali toho, ktorý jediný dokáže uspokojiť naše srdce.

V tomto zmysle môžeme aj ľudský život chápať ako cestu. Niekedy sa možno životom len tak bezcieľne potulujeme, no kresťan nie je tulák, ale pútnik: má vytýčený pevný cieľ svojej cesty – nebeský Jeruzalem, večné spoločenstvo s Bohom, alebo ako to vyjadril Augustín v názve svojho diela: Božie mesto.

Augustín tak kladie do protikladu dve mestá: Božie a pozemské mesto. Prvým hýbe láska k Bohu a symbolizuje ho nebeský Jeruzalem, druhým hýbe egoizmus a stelesňuje ho Rím.

Augustín, podobne ako my všetci, tiež putoval z pozemskej obce do Božieho mesta, z područia sebalásky k slobodnému darovaniu sa z lásky k Bohu a blížnym.

MÁRNA SLÁVA

Keď raz Augustín šiel spolu s priateľmi ulicami Milána, natrafili na podnapitého žobráka. Žartoval a smial sa.

Prchavé šťastie, ktoré prežíval, viedlo Augustína k zamysleniu: „Čo žobrák dosiahol niekoľkými vyžobranými haliermi – radosť z pozemského šťastia – to som sa ja usiloval dosiahnuť ďalekými a krkolomnými cestami.  Iste, žobrák nemal pravú radosť, ale ja som svojou ctižiadosťou hľadal ešte omnoho menej skutočnú radosť... Žobrák sa ešte tej noci vyspal zo svojej opitosti, ja som však so svojou líhal aj vstával každý deň... Žobrák bol omnoho šťastnejší nielen preto, že bol plný veselosti, kým mňa zožierali starosti, ale aj preto, lebo on si poctivým žobraním zaobstaral víno, ja som však lžou hľadal márnu slávu...“ (Vyznania 6, 6).

Keď mal Augustín 33 rokov, konečne prijal krst z rúk milánskeho biskupa Ambróza. Krátko predtým sa odohral známy príbeh, keď Augustín počul v záhrade detský hlas spievať „tolle, lege“ (vezmi a čítaj).

„Uchopil som knihu, otvoril a začal som potichu čítať kapitolu, na ktorú najprv padli moje oči: ‚Nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí‘ (Rim 13, 13 – 14).

Ďalej som nečítal a nebolo ani treba, lebo keď som dočítal posledné slová, vtedy akoby zo žriedla vyrazilo v mojom srdci svetlo istoty a zahnalo všetky tône pochybností“ (Vyznania 8, 12).

Takéto siahnutie po Božom slove môže pomôcť aj nám zorientovať sa na našej životnej púti. Mnohí svätci usmerňovali svoj život podľa Božej vôle vďaka každodennému kontaktu s Božím slovom a rozjímaniu nad ním.

DOCTOR GRATIAE

Hoci Augustín už pred svojím obrátením pociťoval rôzne pohnútky, aby sa konečne obrátil a dal na správnu cestu, pozemská obec zviera svojich poddaných pevne vo svojich putách.

Na toto obdobie spomína: „Všade si mi dokazoval pravdu svojich slov a ja, premožený touto pravdou, nemohol som nič povedať, len váhavé a ospanlivé slová: ‚Hneď, hneď, len ma ešte chvíľočku nechaj.‘ Ale to ‚hneď‘ nebolo nijaké ‚hneď‘ a to ‚len ma ešte chvíľočku nechaj‘ trvalo veľmi dlho…“

Vzápätí sv. Augustín spolu s apoštolom národov (porov. Rim 7, 22 – 24) konštatuje: „Márne som podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasil s Božím zákonom, ale vo svojich údoch som pozoroval iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu.

Zákon hriechu je násilie zvyku, ktorý ducha drží a vlečie aj proti vôli a zaslúžene, lebo sa sám dobrovoľne do neho vrhol. Ja úbohý človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti, ak nie tvoja milosť?“ (Vyznania 8, 5).

Augustín poznal pozemskú pripútanosť k hriechu, ale zároveň vedel, že človek sa vlastnými silami nedokáže vymaniť z otroctva hriechu – k tomu potrebuje Božiu milosť. Na tejto milosti založí Augustín celý svoj život a celé svoje učenie, preto ho neskôr Cirkev poctí titulom doctor gratiae (učiteľ milosti).

KRÁSA A NAJSVÄTEJŠIA TROJICA

Augustín mal vycibrený vkus pre krásu a vo svojich spisoch sa dotýkal aj estetiky – náuky o kráse.

Krása je dokonca pre neho jednou z ciest k Bohu: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba... opýtaj sa všetkých týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“ (Sermo 241).

Boh tvorí nielen krásne veci, ale on sám je nesmierne krásny, ba on sám je Krása sama, a preto je krásne nielen jeho stvorenie, ale aj cesta spásy, ktorou nás vykúpil. Pravda evanjelia je neuveriteľne krásna a zároveň jednoduchá.

V inej svojej kázni Augustín vraví: „Do akej miery v tebe rastie láska, v takej miere rastie aj krása, pretože láska sama je krásou duše“ (Traktát o Prvom Jánovom liste 9).

Skutočná láska nás robí nielen krásnymi, ale nás aj pripodobňuje Bohu. On sám je Láska. Stvoril nás z lásky, z lásky k nám sa stal človekom, aby nás vykúpil z moci hriechu a smrti, a z lásky k nám nás vedie na našej životnej ceste Duchom Svätým, aby sme raz mohli spočinúť v ňom – nikdy nekončiacej Láske.

Augustín vidí v láske jeden z obrazov Najsvätejšej Trojice v ľudskej duši. Keďže Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, tak tento trojičný aspekt sa musí odrážať aj v človeku: „Ak niečo milujem, tak nachádzam tri veci: seba, potom to, čo milujem, a lásku samu... tak sú tam teda tri veci: milujúci, milovaný objekt a láska“ (De Trinitate 9, 2, 2).

Je to pekný a málo známy „dôkaz“ Trojice, hoci omnoho známejšie je Augustínovo porovnanie, ktoré vidí obraz Najsvätejšej Trojice v troch schopnostiach ľudskej mysle: pamäti, rozume a vôli.

POVZBUDENIE NA CESTU

Augustín vedel, že cesta životom nie je ľahká. Každý človek musí prejsť cez mnohé ťažkosti a pokušenia, no aj tu má svätec pre nás povzbudivé slová: „Uprostred nebezpečenstiev, uprostred pokušení aj iní, aj my spievajme: Aleluja. ‚A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily‘ (1 Kor 10, 13). Teda spievajme: Aleluja. Človek je ešte vinný, ale Boh je verný. Nehovorí: Nedovolí vás skúšať, lež: ‚Nedovolí vás skúšať nad vaše sily‘ a so skúškou dá aj východisko, ‚aby ste mohli vydržať‘ (porov. 1 Kor 10, 13). Prišiel si do pokušenia, ale Boh dá aj východisko, aby si v pokušení nezahynul. Aby si sa ako hlinený hrniec formoval kázaním a vypálil v súžení (…) Spievaj a choď! Čo znamená to choď? Napreduj, napreduj v dobrom! Lebo podľa apoštola sú aj takí, čo spejú k horšiemu. Ak napreduješ, kráčaš. Ale napreduj v dobrom, napreduj v pravej viere, napreduj v dobrých mravoch! Spievaj a choď!“ (Sermo 256).