Náš súd prebieha práve teraz

„Spoluumieranie s Kristom“ znamená zopakovať proces umierania tak, ako ho prežíval Pán. Teda zomrieť a vstať z mŕtvych pod ochranou toho, ktorý o sebe vyhlásil: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11, 25).

Na základe týchto viet by sa mal kresťan dopracovať k pevnej viere v zmŕtvychvstanie. Stojí však pred nami veľká výzva: Každý, kto zomrie, predstúpi pred osobný súd a neskôr ho čaká všeobecný posledný súd.

OSOBITNÝ SÚD

V smrti sa oddelí naša nesmrteľná duša od nášho tela a my sa postavíme pred Spasiteľa, ktorý posúdi naše myšlienky, slová, úmysly a skutky.

Boh nás bude súdiť v osobe Ježiša preto, lebo súdený musí vidieť svojho sudcu, Bohočloveka, vo viditeľnej podobe ľudskej prirodzenosti. Vieme si predstaviť, ako stojí pred nami, hľadí na nás a pýta sa: „Dieťa moje, tak kam? Do neba alebo...?“

A to nezabúdajme, že prísediacim sudcom je naše svedomie a naše myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo bránia. Znepokojujúca predstava, však? Veď kto z nás má istotu spasenia? Keď sa zjavil Pán svätému Františkovi, a to sa mu nezjavil prvýkrát, pýtal sa ho, čo by si od neho prial. Svätý František chcel, aby mu boli odpustené jeho hriechy.

To bolo pre neho to prvé a najpodstatnejšie. Prípadných záujemcov o odpoveď Pána na Františkovu prosbu odkazujeme na príslušnú literatúru. Stojí to za to. Neskôr sv. František povedal:

„Buď pochválený, Pane, za našu sestru telesnú smrť, ktorej ani jeden živý človek uniknúť nemôže. Beda tým, ktorí zomrú v smrteľných hriechoch! Blažení tí, ktorých smrť nájde v tvojej najsvätejšej vôli.“

Táto veta rozhodne pomáha zmierňovať strach zo smrti a neistotu pred súdom. V nej sa spája prítomnosť s budúcnosťou.

PRÍPRAVA NA SÚD

Nasledujeme Krista, uverili sme v neho a snažíme sa žiť ako on. Ale ako rozumieť tomu, keď hovorí: „Kto počúva moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nepôjde na súd, ale prešiel zo smrti do života“ (Jn 5, 24 – 25)?

Život, ktorý sme dostali od Boha ako dar, žijeme v aktuálnej prítomnosti, v ustavičnom teraz. Čo sme prežili pred piatimi minútami, je minulosť. Čo zažijeme o desať minút, voláme budúcnosť. Lež prežívaná prítomnosť je pre kresťana paradoxne dvojaká: teraz a naraz zažívame čas pozemský a zároveň čas spásy.

Ak je cieľ nášho života nebeské kráľovstvo, teda život s Pánom, nežijeme ho už teraz? Keď prežívame pozemský život nasledovaním Krista, sme s ním. Počúvame ho, modlíme sa k nemu či ľutujeme svoje hriechy. Nebesia sú tam, kde je Boh.

A my sme teraz s ním. Vysvetľujeme to preto, aby sme dobre pochopili, čo nám chce povedať k našej duchovnej obnove Katechizmus Katolíckej cirkvi:

„Smrťou sa končí život človeka ako čas otvorený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti... Nový zákon hovorí o súde najmä z hľadiska konečného stretnutia s Kristom... ale hovorí aj o odplate bezprostredne po smrti každého človeka podľa jeho skutkov a jeho viery... o konečnom osude duše, ktorý môže byť v jednotlivých prípadoch odlišný“ (KKC 1021).

ZÁLEŽÍ NA ROZHODNUTÍ

Naše terajšie skutky majú zavŕšenie v budúcnosti: v nebi alebo pekle. Záleží na rozhodnutí. Náš súd prebieha práve teraz, v rozhodnutí prijať Božiu milosť alebo nie. Teraz je čas spásy. Najvyšší čas, „lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte“ (Lk 12, 40).

Nebudeme súdení z toho, čo sme nemohli urobiť, ale z toho, čo sme mohli urobiť, a neurobili sme. Nebudeme súdení z toho, čo sme museli povedať, ale z toho, čo sme mohli povedať, a nepovedali sme. „Budeme súdení z lásky,“ hovorí sv. Ján z Kríža a sv. Ignác z Loyoly dopĺňa:

„Láska sa nedokazuje slovami, ale skutkami.“ Prítomnosť je prejav Božej vôle a spása sa deje ustavične teraz.