Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone

Z rozprávania mladej absolventky lekárskej fakulty v Bratislave. Po ukončení štúdia nastalo hľadanie zamestnania. Zaviedlo ju to aj do kancelárie medzinárodnej farmaceutickej korporácie. Uchádzačka podstúpila povinný kolotoč obvyklých otázok: Čo vás motivovalo študovať medicínu? Máte z toho radosť? Aké sú vaše očakávania a motivácia pracovať vo farmakoobchode?

Celý rozhovor sa už pre mladú absolventku medicíny chýlil k priaznivému záveru, keď tu zrazu marketingový firemný sprostredkovateľ nastolil jadrnú testovaciu otázku. Otázku, ktorá bola životne dôležitá nielen pre samotnú firmu, ale o to väčšmi pre uchádzačku. „Slečna, ako by ste konali v konflikte záujmov: obhajovali by ste na prvom mieste dobré meno a strategické záujmy firmy, alebo dobro pacienta? Je pre vás dôležitejšie napredovanie firmy pred dobrom zákazníka?“

Mladá lekárka nepotrebovala k okamžitej a nevyhýbavej odpovedi ani tak duchaprítomnosť, ako pravdovravnosť a vernosť k sebe samej. Neochvejný postoj jej ráznej odpovede bol dôvodom, že farmaceutická firma ju neprijala, respektíve nemohla prijať! Totiž: „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom“ (Lk 16, 13). To vie rovnako samotná obchodná firma, ako aj neúspešná uchádzačka. Neúspešná?

Lekárka uspela v teste vernosti nielen Hippokratovej prísahe, ale ešte viac v teste vernosti zdravej ľudskej múdrosti a kresťanskej zrelosti. A firma? Potvrdila logiku zisku. Je však zisk sám osebe zlý? Zisk rozhodne nie, rovnako ako nadobúdanie vedomosti. Avšak zisk pre zisk bez ohľadu na dobro toho, komu sa zaväzuje slúžiť, je to isté ako vzdelanie len kvôli spoločenskej prestíži, vysokoškolskému titulu či nadutému malomeštiackemu dekóru.  

Čosi viac ako len zisk

Položme si otázku iným spôsobom. Ako je možné liečiť miesta spoločnosti, ktoré sa navonok samy hlásia k zodpovednosti ozdravovania. Napríklad. Vzdelávanie ako liek z tmárstva krátkozrakosti. Medicína a farmácia ako služba potrebe chorého namiesto službe zisku. Cirkev ako miesto stretnutia s uzdravujúcim Pánom namiesto sebaoslavy a vlastného triumfu. Žurnalistika ako poslanie formovania a nie poklonkovania moci. Politika ako služba voličom a nie zápas o vlastné záujmy a lov volebných preferencií. 

Lukášov text evanjelia núka hlbšiu diagnózu. Kto slúži mamone, ten je ňou zotročený. Znie to síce tuctovo, avšak za výrokom sa skrýva celá sieť o pravde ujarmenia, ba až sebaujarmovania. Evanjelista Lukáš používa pogréčtený aramejský výraz mamonas, ktorý označuje bohatstvo, peniaze, vlastníctvo či majetok. Jeho slovný koreň je pravdepodobne, ako hovoria jazykovedci, zviazaný s hebrejským výrazom ´aman, čo znamená dôverovať.

Mamona je takto tým imaním, ktorému niekto výsostne dôveruje. Dôveruje až do miery toho, že to už nie je on, kto vlastní isté bohatstvo, ale ono vlastní jeho. Vlastník sa stal nevlastný voči sebe samému. Tomu nasvedčuje aj obsah gréckeho slovesa douleuein (slúžiť dvom pánom). Ten prezrádza významovú hĺbku postavenia toho, kto je poddaný, zotročený, oddaný niekomu či niečomu.

Obrazne je to výraz na označenie slobodného oddania sa či vydania sa do takej miery, že takto oddávajúci sa ochotne vzdáva toho, čo je mu najbližšie a najvlastnejšie, totiž seba samého v zmysle sebaspravovania.

Evanjelium však pozná aj iný variant odovzdania sa, a to v podobe slobodného vydania sa k službe Božiemu projektu. Takým je napríklad Máriino „Hľa, služobnica (grécky doule) Pána“ (Lk 1, 37); alebo Pavlov podpis na začiatku listu do Ríma: „Pavol, služobník (gr. doulos) Krista Ježiša, povolaný za apoštola, vybraný hlásať Božie evanjelium“ (Rim 1, 1); či Petrovo rovnaké gesto v jeho druhom liste: „Šimon Peter, služobník (gr. doulos) a apoštol Ježiša Krista“ (2 Pt 1, 1). Dôvera na spôsob mamonas (´aman) má síce silu zapálenia sa za istú vec (naplánovať si kariéru; dosiahnuť prominentné postavenie v spoločnosti; stať sa „hviezdou“ a podobne), avšak za cenu, že vylúči dôveru vo význame, čo biblický svet volá dôverou úkon viery (gr. pistis). 

Z Ježišovej výzvy „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom“ (Lk 16, 13) je zrejmé, že povolanie do služby má dve možnosti voľby. Jedným pánom je cesta zapredania vlastnej slobody, ktorá vedie do slepej uličky zaslepencov. Druhou cestou je cesta nasledovania toho, ktorý vyvádza zo zajatia, ako to často ospevuje napríklad aj skúsenosť žalmistov. 

Ekonóm a jeho pán 

Zbehlý ekonóm („Bol istý bohatý človek, ktorý mal správcu“ /gr. oikonomos/) je predmetom chvály samotného pána („A pán /gr. kyrios/ pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal“)(Lk 16, 1. 8). Nepomýlil sa Ježiš, keď v tejto evanjeliovej stati vyzdvihuje správcuekonóma, ktorý prepisuje účty, a tým vytvára dôvod pre podozrenie z finančného spreneverenia?

Avšak ten, kto sa v tomto prípade mýli, je prekladateľ evanjelia do slovenského jazyka. Grécky text totiž na miestach, kde v mnohých moderných prekladoch čítame „A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal“ (Lk 16, 8) a „Aj ja vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov“ (Lk 16, 9), udáva nasledujúce pôvodné znenie „A pán pochválil správcu nespravodlivosti (gr. adikia), že si opatrne počínal“ a „Aj ja vám hovorím: Robte si priateľov z mamony nespravodlivosti, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov“.

Výrazy „správca nespravodlivosti“ a „mamona nespravodlivosti“ naznačujú, že chorým predovšetkým nie je sám správca, ale samotný systém. Pochválený správca totiž koná veľmi zodpovedne a chvályhodne, keď dlžníkom jeho pána odpisuje nadmerne vysoko nasadený úrok. V prípade oleja je to až 100 percent, v prípade obilia 25 percent z pôvodne zjednanej ceny.

To znamená, že pôvodná kúpna zmluva nastavila dvojnásobnú cenu oleja (50 zo 100 je polovica) a cenu obilia úrokom navýšil o štvrtinu (20 z 80 je štvrtina). Správca tak koná v úplnej zhode s Mojžišovým zákonom (porov. Ex 22, 24; Dt 23, 30), ktorý výslovne zamieta úžeru, a tým úžernícky úrok, a to predovšetkým voči vlastným súkmeňovcom. Robí tým dobré meno pánovi, u ktorého ako ekonóm spravuje majetok, a rovnako šíri vlnu solidarity s tými dlžníkmi, ktorí by v prípade nemožnosti splatenia dlhu boli s celou ich rodinou predaní do dlžníckeho otroctva.

Zároveň na správcovi vidíme, že on sám nachádza rozumný prechod a väzbu medzi ekonómiou majetku, to znamená poriadkom spravovania materiálnych dobier, a poriadkom spásy, čiže usporiadania života podľa Božieho poriadku. Tretia kniha Mojžišova (porov. Lv 25, 35 - 38) zákaz úroku, ako i jeho úžerníckeho navyšovania zdôvodňuje slovami: „Ja, Pán, som váš Boh, ktorý som vás vyviedol z egyptskej krajiny, aby som vám dal krajinu a aby som bol vaším Bohom“ (Lv 25, 38).

Boh Izraela ako Pán stvorenia a osloboditeľ z otroctva je zároveň záchrancom a garantom vyváženosti aj vo svete hospodárstva a finančných zdrojov, ktoré nemajú slúžiť profitu jednotlivca a maximalizácii zisku a moci, ale vzájomnosti ľudského spolužitia a jeho blaha. 

Od ekonómie moci k ekonómii spásy 

Správca z evanjelia sa stal pánom seba samého práve tým, keď vedome vstúpil do služby prvého Pána. A čo naša mladá absolventka lekárskej fakulty? Či jej malýveľký krok nie je liekom pre naše veľké nešikovné, ba často až manipulatívne stratégie? Či lekár nelieči predovšetkým tým, že je verný podstate liečenia a nie periférii finančného zisku? Totiž: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16, 10).

Rovnaká zodpovednosť vernosti prislúcha politikovi, aby bol čestný nielen na predvolebnom reklamnom pútači, ale v každodennosti svojej misie. Nie menej sa očakáva od umelca, aby nepredával povrchný a lacný umelecký dojem za priečky na barometri úspešnosti, ale odovzdával nezakalené jadro poslania svojej umeleckej tvorby a jej interpretácie.

Ako sa nám svet stane viac priezračnejší, keď novinár prestane písať mainstreamovo, len preto, že dostane mamonársky groš – keďže to, čo je mienkotvorné, vonkoncom nezaručuje, že je zároveň pravdotvorné. Rovnako aj katolícky duchovný či zasvätená osoba sú tým, kým sú povolaní byť, ak neslúžia svojim úzkoprsým záujmom, povrchným ohľadom či mŕtvym modlám zbožnosti, ale Slovu živého Pána. 

Mamonas, ktorý označuje bohatstvo, peniaze, vlastníctvo, majetok, a tým aj napríklad vzdelanie, istoty, konexie či renomé, je, ako nám evanjelista Lukáš predstavuje Ježišov postoj, vtedy neprijateľným, keď miera dôvery v neho (´aman – dôverovať) odmieta vernosť dôvery, ktorú má mať živá viera, a namiesto toho sa preto stáva kotvou (porov. hebrejsky ´aman - amen) v prístave neslobody, zotročenia a zhubnej závislosti. Súčasná služba dvom úplne rozchodným pánom vykazuje jej vlastnú nemožnosť.

Pokusy o jej uskutočňovanie sú márnym experimentom, ktorý len navyšuje prehĺbenie rozporuplnosti a s tým spojeného chaosu a následnej rozpoltenosti. Poškuľovanie za modlami v pokľaku modlitby je chorobou nejednoznačnosti. Je divadlom s daňou prehry. Je rúškom zdanlivej spravodlivosti, ktoré zastiera lož dvojtvárnosti. Je lekciou sebaklamu v mene úslužnosti, ktorá ma masku dobrosrdečnosti, avšak srdce zrady. 

Farmaceutický priemysel a jeho marketing, ktorý predáva liek, len pre svoje finančné zdravie, obchoduje v skutočnosti s vysoko toxickým materiálom, a to nielen pre chorého človeka. „Slečna, ako by ste konali v konflikte záujmov: Je pre vás dôležitejšie napredovanie firmy pred dobrom zákazníka?“ Človeče, ako by si konal v konflikte záujmov? Liek, ktorým je Ježiš Kristus, je jednoznačne a úplne nezlučiteľný s jedom, ktorý ho zapredáva.